Jessicu Lynchovú vítali doma ako hrdinku. Miestnym nevadí ani to, že jej mediálny príbeh nebol pravdivý. FOTO – REUTERS
Návrat 20-ročnej vojačky Lynchovej je v mnohom obrazom celej vojny. Kritici však hovoria, že najmä jej chybných stránok. Jessica Lynchová sa stala mediálnym symbolom irackej akcie. Po jej oslobodení sa dostala na všetky titulné strany veľkých časopisov. Neskôr sa ukázalo, že jej príbeh nebol celkom pravdivý, a vlastne vôbec nie výnimočne hrdinský.
Podobne je to aj s jej návratom. Vo Washingtone v pondelok dostala vyznamenania a včera jej doma pripravili prijatie ako americkému prezidentovi. V malom mestečku Palestine, kde s rodičmi býva, ju čakali stovky novinárov. Niektorí sa však pýtajú: Prečo sa do televízie nedostanú príbehy „obyčajných vojakov“, ktorí sa ranení vracajú domov? Prečo sa všetka pozornosť sústreďuje len na jednu vojačku?
Jessica Lynchová je symbolom irackej akcie a od včera aj dôkazom, že vojna sa zmenila na ďalšiu reality show, v ktorej nezáleží na objektívnom stave vecí, ale rozhoduje konkrétny osud jedného hrdinu pred kamerami. Bez ohľadu na pravdu.
Najlepšie to bolo vidieť v Palestine. Na uliciach bola od víkendu poriadna nervozita. Opravovali cesty, vyvesovali zástavy, na trávnikoch sa objavili transparenty vítajúce ich Jessi. Davy zvedavých a hrdých ľudí z okolia si kupovali tričká s Jessicinou fotkou, CD s Jessicinou pesničkou a hľadali si najlepšie miesto na ceste, po ktorej mala prejsť slávnostná kolóna. Jessica sa stala tovarom.
Pred pol rokom odchádzala do Iraku ako jedna z desaťtisícov mladých amerických vojakov. Dvadsiateho tretieho marca sa dostala do zajatia a o týždeň ju jej spolubojovníci vyslobodili. Ako prvý napísal jej príbeh denník The Washington Post. Prišiel s drámou, v ktorej Jessica do poslednej chvíle bojovala s irackou presilou a jej záchrana bola nebezpečnou akciou na chodbách irackej nemocnice plnej šialených fedajínov.
O niekoľko týždňov neskôr sa ukázalo, že to nebola celkom pravda. Jessica so svojimi kolegami zablúdila a v momente, keď na ich terénne obrnené auto zaútočili Iračania, nabúrali. V nasledujúcej prestrelke zahynulo jedenásť vojakov, deviatich zranili a Jessicu zajali. Nestrieľala, pokazila sa jej totiž zbraň. V nemocnici sa o ňu starali irackí lekári a keď po ňu prišli americkí vojaci, neboli tam žiadni fedajíni ani vojaci, s ktorými by museli bojovať.
Napriek tomu je stále hrdinkou. Do Virginie sa vrátila s niekoľkonásobne zlomenými nohami, rukou, platničkou na chrbte a porezanou hlavou. Stále je na vozíku a stáť dokáže len s oporou. Na nič si vraj nepamätá a asi sa jej veľmi spomínať ani nechce.
Vo vojne sa však stala celebritou, a preto chcú ľudia vedieť, ako žije, čo robí, s kým sa stretáva, a hlavne – aké to bolo. Minimálne včera si musela uvedomiť, že jej vojna sa oslobodením z irackého zajatia neskončila.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
