Dohoda prináša málo skutočných zmien. Najvýznamnejšou je to, že sa rokovalo a ešte sa bude. Naznačuje to, že strany sa chcú dohodnúť.
Maďarským úspechom je, že Slovensko napriek výhradám vzalo zákon na vedomie a rokuje sa už naozaj o formách jeho aplikácie. Slovenské úspechy sú spornejšie. Maďarská strana zmluvu z roku 1995 nikdy nespochybňovala, tvrdí, že podpora maďarských menšín jej neodporuje, ale ide nad jej rámec. Pripomenutie zmluvy vo vyhlásení oboch ministrov je tak iba slovným obratom, ktorý umožňuje slovenskej strane zachovať si tvár.
Inak si slovenská strana nechala ešte raz potvrdiť, čo už novelizovaná verzia krajanského zákona obsahuje alebo čo súčasná vláda v Budapešti nikdy neodmietala. Napríklad, že zákon sa uplatní v súlade so slovenským právom, že výhody plynúce z vlastníctva maďarského preukazu budú využiteľné iba na území Maďarska, že podpory budú prideľované podľa študovaného jazyka alebo predmetu, namiesto etnickej príslušnosti a že ich bude spravovať nadácia zaregistrovaná na Slovensku.
Slovenská strana dosiahla jediný výrazný úspech. Ďalšie rokovanie sa presunie na pôdu zmiešanej slovensko-maďarskej komisie. A práve tu sa môže celá vec neslávne skončiť. Napríklad pri prerokúvaní najbolestnejšej otázky – kto bude konečným adresátom podpôr vo vzdelávaní, školy či rodiny. To však už nie je ani tak otázka vzťahov Bratislavy a Budapešti, ale slovensko-maďarský spor na Slovensku.
Význam slovensko-maďarskej dohody výrazne zaostáva za rumunsko-maďarskou dohodou z predchádzajúceho dňa. Tá sa zaoberá aj najspornejšími otázkami a neodkazuje ich riešenie niekam do neistej budúcnosti. Vylučuje napríklad vydávanie maďarských preukazov pre rodinných príslušníkov nemaďarskej národnosti. V prípade podpôr na vzdelávanie naopak vyslovene uvádza, že ich konečným adresátom môžu byť školy aj individuálni žiadatelia.
