August Strindberg: Hry (Hra snov, Labutienka, Búrka, Spálenisko, Sonáta príšer, Pelikán, Čierna rukavička) * Preklad: Milan Žitný * Zostavili: Oľga Ruppeldtová a Milan Žitný * Zodpovedný redaktor: Juraj Šebesta * Divadelný ústav * Bratislava 2003Pátral po pôvode čínskeho jazyka, zaujímal sa o alchýmiu, okultné vedy či psychiatriu. Nemal rád psov. Rodina a domov podľa neho len mučia nevinné deti. Žiadal zákonodarcov, aby zvážili udelenie občianskych práv ženám, ktoré považoval za stvorenia na nižšom stupni vývoja. Mal dokonale teoreticky zdôvodnené, prečo duchovné manželstvá vedú k zotročeniu muža, a predsa sa o priateľstvo so ženami viackrát nešťastne pokúšal. V predhovore k Slečne Júlii vysvetľuje, že s láskou je to ako s hyacintom, ktorý musí zapustiť korene v tme, aby mohol vyhnať silný kvet, čo však podľa neho vysvetľuje, prečo táto rastlina tak rýchlo hynie. Napriek tomu s tými, ktoré opustil, zostával v „telepatickom spojení“, písal im listy, sníval o nich. V rozprávkovej hre Labutienka presviedča, že láska je silnejšia ako smrť: „Vieš milovať, vieš odpúšťať… Vieš teda všetko.“
Postavy ako duše
Prečo Augusta Strinberga školákom radšej nezatajíme? Prečo ho Švédi už pomaly musia nenávidieť pre pompézne oslavy jeho výročí? Cítime azda my z konca milénia akúsi spriaznenosť s tými, ktorí si s takými fascinujúcimi nádejami i depresiami odžili svoje fin de siecle?
Tvorba a osobný život Augusta Strindberga sú možno bizarnými siamskými dvojčatami. Pre divákov a čitateľov však nie je až také dôležité to, čo si Strindberg myslel, že si myslí. Keď začal písať, prestal totiž sám existovať. Začal žiť. Nádherne to opísal v próze Osamelý: „… som zlý so zlými, dobrý s dobrými, vykĺznem zo svojej vlastnej osobnosti a hovorím detskými, ženskými, stareckými ústami. Zastávam všetky názory a vyznávam všetky náboženstvá, žijem vo všetkých epochách.“
Postavám svojich hier hovoril aj „moje duše“. Všetko, čo napísal, je vlastne minimálne korigovaným prúdom jeho vnútorného hlasu, doslovne Históriou vývinu jednej duše, ako znie podtitul autobiografického románu Slúžkin syn.
V Hre snov, ktorá je doteraz pre svoju uvoľnenú štruktúru nočnou morou divadelných prevádzok, charaktery sa „štiepia, zdvojujú, navzájom prestupujú“. Nad všetkým však, ako to opísal v úvodnej poznámke, stojí vedomie snívajúceho, pre ktorého neexistujú nijaké škrupule ani zákony. Ako „prvý režisér“, ale predovšetkým ako jediný dramatik Intímneho divadla, ktoré založili v roku 1907 spolu s Augustom Falckom, bol priekopníkom moderného divadla, ktorého rytmus nemali určovať vlastníci bufetov ani márnomyseľnosť hviezd. Každé nemotivované použitie efektov tvrdo odsudzoval ako manieru.
Laureát antinobelovky
Hoci po sebe zanechal nielen spory, ale aj desiatky neúprosne odhaľujúcich hier a próz, nikdy nebol doma prorokom. Antinobelovu cenu, na ktorú sa mu poskladali verejnou zbierkou po tom, keď v roku 1912 nedostal tú pravú, si neužil. Zomrel v krutých bolestiach na rakovinu.
Je to strašná kniha, pripustil „bez námietok a s pálčivou bolesťou“ v úvode románu Bláznova obhajoba.
Strindbergovo objemné dielo je skutočne strašné. Strašne odvážne, moderné, experimentátorské, strašne dobre napísané, a pritom natoľko vzdialené „dokonalosti“ bulváru. Niežeby mu o ňu nešlo. Na záver svojho memoranda k hercom Intímneho divadla zdôraznil prosbu, „aby sme sa usilovali o dokonalosť, hoci ju nikdy nedosiahneme úplne.“
Divadelné prázdniny sú ideálnym časom pre ideálne divadlo, ktoré sa môže odohrať intímne - iba medzi dramatikom a jeho čitateľom. Strindbergove hry sa čítajú ľahko, ťažšie je ich dobre inscenovať.
Sedem prevažne komorných hier písaných pre Intímne divadlo v rokoch 1907 až 1910 vrátane fascinujúcej rodinnej drámy Pelikán, ktoré s výnimkou Hry snov a Sonáty príšer neboli doteraz preložené, v preklade popredného nordistu Milana Žitného ocenenom prémiou Literárneho fondu zostavila Oľga Ruppeldtová a vydal Divadelný ústav.
