Obsesia znamená, že sa človek nedokáže zbaviť určitých utkvelých myšlienok, aj keď si uvedomuje ich nezmyselnosť a vie, že ho ovládajú bezdôvodne. Je to napríklad utkvelá predstava, že by sa z jeho viny mohlo niečo prihodiť príbuzným. Obsedantné myšlienky sa môžu prechodne objavovať aj u zdravých ľudí (napríklad sexuálne predstavy v puberte). Obsedantné myšlienky môžu mať aj agresívnu povahu. Napríklad, keď má matka predstavu, že nechá dieťa padnúť z balkóna. Časté sú aj predstavy o sebapoškodzovaní.
Mnohé činy, a to zdravé i choré, majú nutkavý (kompulzívny) charakter. To znamená, že človek sa cíti byť k niečomu hnaný, nútený, alebo sa cíti byť niečím ovládaný.
Ku kompulziám patrí napríklad nutkavé umývanie rúk, upratovanie, neustále overovanie si niečoho a pod. Ak človek nutkavej myšlienke nevyhovie, vyvoláva to u neho silnú úzkosť, ale aj vykonanie prináša len chvíľkovú úľavu.
Pre ľudí s obsedanto-kompulzívnou poruchou je typický perfekcionizmus a nerozhodnosť. Obsedantné zameranie na poriadok sa týka napríklad neustáleho skladania a ukladania bielizne, či listín. Perfektný poriadok, čistota a istota, ktoré takýto človek hľadá, však v skutočnosti neexistujú. Ako povedal jeden obsedantný neurotik „žijem v stálom chvate, ktorý nemá konca“.
Príznaky poruchy môžu byť vyvolané krízovým vyhrotením situácie – napríklad medzi rodičmi a deťmi alebo medzi partnermi.
Určitú úlohu pri vzniku obsedantno-kompulzívnej poruchy má aj vrodená dispozícia, ktorá môže byť zosilnená prísnymi rodičmi a príliš autoritatívnou výchovou.
Obsedantno-kompulzívna porucha má tendenciu objavovať sa opakovane a môže prejsť do vážnejšej duševnej poruchy. Vyžaduje si intenzívnu a dlhodobú liečbu, najmä psychoterapiou. Prechodne môžu viesť k úľave i psychofarmaká.
Ľudia s obsedantno-kompulzívnou poruchou nemôžu kvôli svojim naliehavým myšlienkam a impulzom vnímať pekné stránky života – jeho mnohorakosť, nevypočítateľnosť a v neposlednom rade i nedokonalosť. Ak vyhľadajú pomoc odborníka, majú nádej, že tieto stránky znova objavia a dokážu ich nielen prijať, ale aj sa z nich tešiť.
HANA JAVORSKÁ, psychologička
