Ján Jankovič
publicista a prekladateľ
manžel Nade Rappensbergerovej

Ako, kedy a kde ste sa zoznámili?
V univerzitnej jedálni v minulom storočí, keď lístok na obed stál 2,60 a chodili tam všetci. Prírodovedci, filozofi, právnici aj herci. Takto v skromnosti to začalo a ďalších štyridsať rokov to v skromnosti aj pokračovalo.
Predsa - musí byť nejaký rozdiel medzi vtedy a teraz...
Nuž, Naďa varí našťastie oveľa lepšie ako vtedajší kuchári v Univerzitke. (Smiech.)
Dátum svadby?
10. októbra 1964.
Oslavujete výročie pravidelne?
Áno, dokonca aj naše zoznámenie. Nemôžem si dovoliť zabudnúť, pretože Naďa to vie vždy šarmantne aspoň týždeň dopredu pripomenúť.
Aká je deľba práce v domácnosti?
Naďa hovorí, že ona varí. Varím však ja, pretože mám na starosti kuchtíkovské práce. Čistím zemiaky, zeleninu, porcujem mäso. Ona to potom všetko nahádže do hrncov, prisolí a tvári sa, že je kuchárka. (Smiech.)
Čiže, žiadne stereotypné roly?
Nie. Napríklad, posledný polrok u nás nikto nevysával. Okrem syna. V domácnosti veľmi nepracujeme, ale usilujeme sa poriadok zabezpečiť.
Kde a ako sa vám spolu býva?
Máme status radových občanov a už 34 rokov bývame na starom dobrom sídlisku. Dve okná hľadia do lesa a my sme nadmieru spokojní. Začínali sme ako väčšina vidiečanov po podnájomoch. Teraz máme tri domácnosti - byt, ateliér a rodičovský dom, kam utekáme cez víkendy.
Kde trávite voľný čas?
Nijaký nemám. Oddychujem striedaním práce. Ak prekladám, relaxujem písaním a naopak. Toto sa vlastne odporúča robotníkom. Precvičovať inú partiu svalov.
Kde ho podľa vás trávi manželka?
Možno u kaderníčky, alebo máva v ateliéri babince.
Obľúbená kaviareň, reštaurácia?
Kedysi to bol Krym, dnes je to však už len taká železničná stanica. Najpraktickejšia je momentálne Lýcejka, ktorú mám veľa Ústavu svetovej literatúry SAV.
Na čo najradšej míňate peniaze?
Na nič. Som sporovlivý luterán. Keď už, tak na ovocie, mäso, a keby som mal viac peňazí, tak na nové auto. Určite nie na viazanky, tú som si v živote nekúpil.
Prečo?
Značnú časť života som ich musel nosiť. Dnes mi je ľúto vysoliť za ne peniaze. Ak žena chce, aby som mal peknú, nech mi ju kúpi.
A kúpi vám?
Istotne. Mám ich asi tristo. Teraz oddychujú, čakajú, kým prídu do módy.
A vaša manželka na čo míňa?
Dúfam, že na mňa. Aj ona však tvrdo zarába, a preto zvažuje na čo minie.
Na ktorý spoločný výlet najradšej spomínate?
Na svadobnú cestu v Chorvátsku. Boli sme mladí a chudobní, preto sme prešli loďou celé prímorie v podpalubí.
Z čoho ste sa spolu naposledy tešili?
Že všetci hostia z rodiny prijali pozvanie na moje šesťdesiatiny a že sa nato tešia. Budeme sa teda tešiť spolu.

Publicista a prekladateľ Ján Jankovič pracoval ako redaktor v rôznych inštitúciách. Pôsobil aj na poste šéfredaktora a riaditeľa vydavateľstva Veda, neskôr ako zástupca riaditeľa Ústavu svetovej literatúry SAV. Od roku 1991 je vedeckým pracovníkom tohto ústavu. Za posledné roky uviedli slovenské profesionálne divadelné scény 30 jeho prekladov juhoslovanských dramatikov. Jeho rozsiahla prekladateľská tvorba zahŕňa takmer sto diel autorov bývalej Juhoslávie.

Naďa Rappensbergerová,
výtvarníčka
manželka Jána Jankoviča

Ako, kedy a kde ste sa zoznámili?
V univerzitnej jedálni nás veľmi opatrne zoznámil Ivan Popovič. Pamätám sa, že som bola rozhorčená, urazená na život. Nadávali sme na "starých ľudí" nad tridsať rokov. Jankovič mal vtedy devätnásť, a ako mladí ľudia v tom veku bývajú, bol dosť ležérny. Tváril sa unavene a pokukával po mne, lebo som mala na hlave klobúk.
Páčilo sa mu to?
Práve naopak, neobľubuje dámy v klobúkoch.
Kedy ste si dali prvé rande?
Nepamätám si, ale viem, že ma uštvával. Atypicky som sa nechcela vydať, napokon sa mu to podarilo. Zvláštne, však? Obvykle to býva naopak.
Koľko ste spolu chodili?
Jeden a pol roka.
Dátum svadby?
Brali sme sa 10. októbra 1964 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. Mala som strašnú trému.
Aká je deľba práce v domácnosti?
Ako správny muž riei manžel vážne veci v rodine - napríklad stanovisko k irackej otázke, krízu v Kuvajte, politiku národnostných menšín, svetový mier a podobne. Ja mám na starosti to ostatné.
Aj vy máte vzťah ku všetkému, čo je chorvátske alebo srbské?
Pravdaže. Naučila som sa trochu po chorvátsky, takže Chorváti si myslia, že som Slovinka, Slovinci, že som Srbka, ale nevadí. Rozprávam juhoslovansky a všetko rozumiem.
Často s ním chodievate na Balkán?
Už nie, je to pre mňa únavné. Chýba mi, ak plynie čas bez toho, aby som niečo tvorila. Som kreatívna a potrebujem mať svoj priestor.
Kde a ako sa vám spolu býva?
Bývame v Karlovej Vsi na veľmi dobrom mieste, ktoré by sme asi nemenili. Návštevy sa nám však premieľajú v ateliéri a my sme radi, že si doma uchovávame aspoň kúsok súkromia.
Kde trávite voľný čas?
V Považskej Bystrici v rodičovskom dome môjho manžela. Ak sme v Bratislave, občas chodievame na prechádzky na Devín. Obľúbili sme si toto miesto sútoku Dunaja a Moravy, aj keď Moravu nemám rada.
Prečo?
Blízko môjho rodiska tiekol Hron, ktorý si každoročne vyžiadal životy niekoľkých chlapcov. Podobný zákerný pocit mám aj z pomalej mútnej Moravy.
Kde trávi voľný čas váš manžel?
Upokojuje ma, že ho naozaj nemá. Keby aj náhodou mal nejaké miesto, kde by ho opatrovala iná žena, po rokoch, čo sme spolu, mu to doprajem. Istotne by som však urobila škandál. No, mám však dlhodobý pocit, že uprednostňuje prácu.
Obľúbená kaviareň, reštaurácia?
Rada som chodievala do čínskych reštaurácií, teraz som sa naučila čínu pripravovať. Mám k tomu aj špeciálne ingrediencie, takže ľutujem čas, ktorý by som musela stráviť čakaním na dobrú večeru.
Na čo najradšej míňate peniaze?
Na tlačiara. Robím litografie a s ich tlačením je vždy problém. Po dlhých rokoch som našla v Brne takého tlačiara, ktorý tomu naozaj rozumie, rád pracuje a vyučuje tieto techniky aj na škole.
A váš manžel?
Hádam na pivo. Niekedy mu nadávam, aby radšej minul na neviestky. Ale on sa sťažuje tak, ako všetci Raci, že platí benzín. Vozí ma za tlačiarom do Brna, z ateliéru do ateliéru a podobne. A že mu preto nezostáva na inšie. (Smiech.)
Na ktorý spoločný výlet najradšej spomínate?
Na ten celkom prvý v Chorvátsku, na Benátky a na spoločné chudobné pobyty vo Francúzsku so zakončením v Paríži.
Z čoho ste sa spolu naposledy tešili?
Urobila som výbornú španielsku kuraciu paelu. To nás oboch potešilo. My máme drobné radosti.

Výtvarníčka Naďa Rappensbergerová sa venuje litografii. Jej meno nie je neznáme ani v knižnej tvorbe, okrem ilustráciami a exlibrismi do nej zasiahla aj literárne - dielom Jediné ráno. Za svoju prácu získala niekoľko domácich i zahraničných ocenení. Svoje diela vystavuje dvakrát ročne, vždy však premiérovo v Bratislave, kde aj teraz pripravuje svoju výstavu. Chystá cyklus s názvom Príbehy nočné, ktoré sú vlastne combackom jej tvorby spred štyridsiatich rokov.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Roman Ferstl