Analytik Ivo Samson predpokladá, že toto manévrovanie, typické pre celú Visegrádsku štvorku, bude pokračovať, ale dá sa badať isté „vychýlenie k americkému modelu“.
Rozpory medzi Európou a Amerikou najlepšie vidno na osobe palestínskeho prezidenta Jásira Arafata. Kým Amerika ho jasne odmieta, Európa sa snaží k nemu správať ako k oficiálnemu predstaviteľovi Palestínčanov.
Slovenský prezident Rudolf Schuster v pondelok na stretnutí s izraelským prezidentom Mošem Kacavom o Arafatovi povedal, že „Slovensko nemá právo diktovať palestínskemu ľudu, kto ho má viesť“. Priklonil sa tak k európskemu postoju.
Minister zahraničných vecí Eduard Kukan však v apríli počas návštevy Izraela vynechal Arafata zo svojho programu. Tým sa zasa odlíšil od svojich kolegov z Francúzska či Nemecka.
Podľa analytika Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Samsona je Kukanov postoj „vyjadrením ochoty realisticky sa pozerať na mierové vyjednávania a neochoty pristupovať na extrémy na palestínskej aj izraelskej strane“.
Samson si myslí, že aj taká malá krajina ako Slovensko môže Palestínčanom naznačiť, že ich bude podporovať, ak si budú voliť umiernenú vládu. Tak to v minulosti robili západné štáty voči Slovensku.
Kukanovo diplomatické „obídenie“ Arafata je typické skôr pre štáty, ktoré sa stanú o rok členmi únie. Izrael to oceňuje tým viac, že podľa izraelského denníka Jerusalem Post kandidátske štáty čelia tlaku únie, aby držali jej líniu. Denník koncom mája napísal, že bulharského šéfa diplomacie Solomona Passyho v Bruseli presviedčali, aby sa s Arafatom stretol. Napokon ho však nenavštívil a únia obvinenia z nátlaku odmietla.
Podľa Samsona sa vplyv budúcich členov únie na vnímanie izraelsko-palestínskeho konfliktu prejavuje už teraz. „Stará Európa by si voči Izraelu aj Palestínčanom dovolila oveľa viac v negatívnom zmysle,“ hovorí.
