Je jednou z najznámejších obetí stalinizmu, tvrdia dnes niektoré zdroje. Aj keď talentovaná autorka poém i próz Marina Cvetajevová nezahynula v gulagu. Zvolila si vďaka svojej neochote skloniť šiju život plný odriekania s dobrovoľným koncom. Doba, do ktorej sa narodila, nebola šťastná. Prenasledovala ju tiež vlastná citová nevyrovnanosť, prežívala komplikované osobné vzťahy. Dnes je popri Anne Achmatovovej snáď najznámejšou ruskou poetkou. V posledný augustový deň roku 1941 sa zabudnutá a v biede obesila v tatárskej dedine Jelabuga. Nevie sa ani, kde je jej hrob.

Narodila sa v roku 1892 do rodiny profesora kunsthistórie. Marinina matka Maria Mejnová bola o polovicu mladšia než jej manžel, hudobne veľmi nadaná, s tragicky precitlivenou povahou. Z oboch jej dcér Mariny i mladšej Anastázie sa stali svojhlavé osobnosti.

Marina odmalička veršovala, neskôr prekladala z francúzštiny. V škole neprospievala, navštevovala celú sériu ústavov, žiadny nedokončila. Ako 17-ročná začala fajčiť. Do rodinného ikonostasu vystavila obrázok Napoleona. Matka, s ktorou nevychádzala najlepšie, zomrela na tuberkulózu. Marina mala v tom čase štrnásť. Vrhla sa celkom na písanie. V osemnástich svojou zbierkou Večerný album očarila kritika Maximiliana Vološina. Leto trávila v jeho dome v Koktebeli na Kryme, dnes známom skôr nudistickou plážou, a tu spoznala aj svojho budúceho muža, kadeta Sergeja Efrona.

Vzali sa, keď mala Marina dvadsať a v tom istom roku prišla na svet dcéra Ariadna. Marinin vzťah k Efronovi (celý život si vykali) bol extrémne náruživý, to jej ale nebránilo prežívať ďalšie lásky, napríklad so spisovateľom a neskoršou obeťou stalinského režimu Osipom Madeľštamom. Hlboký a dlhý vzťah „na diaľku“ ju spájal s Borisom Pasternakom.

Revolučný rok prevrátil život rodiny naruby. Efron sa pridal k bielej armáde a Cvetajevová o ňom dostala správu až po štyroch rokoch. To už bol emigrantom v Paríži a ona zatiaľ porodila i pochovala druhú dcérku Irinku. Dievčatko zomrelo hladom v detskom útulku, kam ho pre vlastnú chudobu bola nútená dať. Bol to posledný impulz k rozhodnutiu emigrovať.

Od roku 1922 žili v Prahe. Efron, večný študent, ich nedokázal finančne zaistiť. Žili z Marininých publikácií, z jej prednášok a príspevkov československého štátu. „Marina je žena vášní… dôležité nie je čo, ale ako. Nie podstata alebo zdroj, ale rytmus, šialený rytmus. Dnes zúfalstvo, zajtra extáza, láska, úplné odovzdanie a ďalší deň zasa zúfalstvo. A to všetko s prenikavou, chladnou mysľou… Všetko bude napísané v knihe,“ napísal Efron Vološinovi v roku 1923. Intímne vzťahy s mužmi i ženami brala ako komunikáciu s ľuďmi, ktorá ju najviac zaujímala, a svojim láskam venovala svoje básne a poémy.

Po Prahe nasledoval Paríž. Cvetajevová tu nezapadla do ruských emigrantských kruhov. Dovolila si totiž obhajovať sovietskeho básnika Vladimira Majakovského. V Rusku ju zatiaľ Maxim Gorkij označil za človeka s prehnaným sebaocenením a až morbídne zaujatého samým sebou na to, aby mohol pochopiť iných. „Nevládne jazykom. Jazyk vládne jej,“ napísal „apoštol“ socialistického realizmu Pasternakovi.

Na prahu druhej svetovej vojny sa Cvetajevová s mužom, dcérou a 12-ročným synom Georgijom „Murom“ postupne vracajú do Ruska. Efron v snahe zmazať svoju „bielu“ minulosť, pracoval už v Paríži pre NKVD, predchodkyňu KGB. Francúzska polícia ho vyšetrovala v spojitosti s vraždou istého ruského emigranta. Návrat do Ruska bol vlastne ďalším útekom.

O tvorbu jeho manželky však nebol v Sovietskom zväze oficiálny záujem. Živila sa prekladmi, šlo už o holé prežitie. Pár mesiacov po návrate z emigrácie NKVD zatkla Efrona aj dcéru Ariadnu. Cvetajevová ich už nikdy nevidela - muža zastrelili v roku 1941, dcéru prepustili po ôsmich rokoch, to však už poetka nežila.

V roku 1941 so synom evakuovali pred nemeckou armádou do Tatarstanu. Hádky s dospievajúcim Murom, ktorého tak ako mnoho ľudí vo svojom živote nekriticky zbožňovala, boli poslednou kvapkou v pohári. V ten posledný deň im vraj zostalo na jeden bochník chleba. Mur, študent literárneho inštitútu, narukoval v roku 1944 a za krátko padol.

BAŠA JAVŮRKOVÁ

Na budúce – Založenie Los Angeles