Moše Kacav (1945) sa narodil v Iráne. Do Izraela prišiel ako šesťročný. Vyrástol v Kirjat Malachi, kde sa neskôr stal starostom. V 24 rokoch bol najmladším Izraelčanom v takejto funkcii. Študoval ekonómiu a históriu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Tam šéfoval študentskej organizácii pravicovej strany Likud. Písal pre noviny Jediot Achronot. Od roku 1977 bol poslancom Knessetu a jedným z lídrov Likudu. Bol ministrom dopravy, ministrom pre arabské záležitosti, ministrom cestovného ruchu. V roku 2000 ho Knesset zvolil za 8. izraelského prezidenta. Je ženatý a má päť detí. FOTO - TASR/AP
Bejt Hanassi je izraelský Biely dom. Je nenápadný, ukrytý v bežnej jeruzalemskej štvrti a býva v ňom Moše Kacav. Prijímací salón je oveľa skromnejší a vkusnejší ako vo väčšine izraelských domácností. Prezidentova pracovňa je obyčajná, takmer strohá. Pri dverách stojí na krátko vystrihaný mladík s kamennou tvárou a bystrými očami. Pod ležérnou košeľou má zbraň.
Oficiality sa v Bejt Hanassi nepestujú. Kravatu nosí len prezident. Nepanuje tam ani nadiktovaná úctivosť, ani chladná formálnosť. Izraelský prezident Moše Kacav totiž pochádza z komunity sefardských židov, ktorí si na európske spôsoby Aškenazov nepotrpia a považujú ich za snobské.
Izraelu vládne už tri roky. V prezidentských voľbách ako ťažký outsider porazil encyklopedické heslo - Šimona Peresa. Pomohla mu parlamentná matematika a vraj aj jeho prax v zákulisných ťahoch.
Napokon v politike je už od svojich 24 rokov. Klebetníci tvrdia, že pochopil, že sa nikdy nestane premiérom a múdro sa rozhodol pre síce rešpektovanú, ale predsa len reprezentatívnu funkciu prezidenta. V nedeľu príde do Bratislavy. Denníku SME poskytol exkluzívny rozhovor.
Bratislavu v 19. storočí pre jej význam pre Židov nazývali Jeruzalemom Východu. O pár desiatok rokov neskôr, za Hitlera tam schválili jeden z najprísnejších rasových zákonov v Európe. Ako sa vám ide na Slovensko?
„Týmito otázkami som sa zaoberal už aj pri svojej prvej návšteve vtedy ešte Československa. Židia majú na Slovensku dlhú tradíciu. Na druhej strane temnotu druhej svetovej vojny nemôže nikto ignorovať. Treba sa z nej poučiť. Je to dôležité pre vás aj pre nás.“
Ako sa môžete cítiť na Slovensku, ak poznáte jeho históriu. Musí byť ťažké prekonať to.
„Mám dve nohy. Jedna noha je v minulosti. Druhá noha stojí na spoločných hodnotách a vzťahoch medzi Slovákmi a Židmi či Izraelčanmi. Nesmieme zabúdať, čo sa stalo, ale musíme tiež hľadieť do budúcnosti.“
Na Slovensku budete využívať skôr tú druhú nohu?
„Vždy používam obe.“
Palestínske radikálne skupiny vyhlásili pred niekoľkými dňami trojmesačné prímerie. Aké mu dávate šance?
„Prímerie je dôležité, ale nesmie byť obmedzené na tri mesiace. Musí byť navždy. Palestínčania by mali pochopiť, že nebudeme tolerovať nijaký terorizmus a aj to, že to nie je katastrofa len pre nás, ale aj pre nich. Ak nezastavia krviprelievanie, nedosiahnu nič.“
A ak zastavia?
„Vytvoria dobrú šancu na uplatňovanie cestovnej mapy. Preto veľmi oceňujem vyhlásenie palestínskeho premiéra Mahmúda Abbása, ktorý vyzval Palestínčanov na zastavenie terorizmu a povedal, že krviprelievanie sa nedá ospravedlniť bojom za politické či iné práva. Verím, že to myslí vážne.“
Abbás ale tiež odmieta ísť do konfliktu s teroristami. Ako sa chce s nimi teda vyrovnať?
„To je jeho problém. On sa musí prejaviť ako vodca, nie ako niekto, koho riadia palestínske militantné organizácie. Musí dokázať urobiť to, čo sľúbil. Ak tvrdí, že terorizmus je pre jeho ľudí katastrofa musí ho zastaviť. Ako to urobí, je jeho vec.“
Ako mu pomáha Izrael?
„My už sme mu pomohli.“
Myslíte tým sťahovanie vašich vojakov z palestínskych území?
„Myslím tým súhlas s cestovnou mapou. Cestovná mapa je tu pre Abbása. Nie je to tak, že by to bol izraelský národný záujem. Súhlasili sme s ňou, aby sme ho podporili. Prepúšťame väzňov, vydávame pracovné povolenia.“
Vždy ste boli skeptický k mierovej dohode z Osla. Myslíte si, že súčasná cestovná mapa je realistickejší plán?
„Faktom je, že posledných 1000 dní intifády prišlo po dohodách z Osla. To znamená, že dohody z Osla neprispeli k stabilizácii. Tieto názory však patria do mojej straníckej minulosti. Stojím za premiérom Arielom Šaronom a dúfam, že plán bude úspešný.“
Vo vašej biografii sa píše, že keď ste ako dieťa navštívili sídlo vtedajšieho prezidenta Ben - Zviho položil vám ruky na hlavu a požehnal vám. Začala sa vtedy vaša púť do kresla prezidenta?
„Zrejme nie. Ale veľmi ma to zasiahlo. Bol to pre mňa životný zážitok. Po prvýkrát som vtedy bol v Jeruzaleme. Vtedy som s rodičmi býval v stane, pretože krátko predtým sme sa prisťahovali z Iránu. Obrázok z toho stretnutia si budem vždy pamätať, ale nemôžem povedať, že som sa vtedy rozhodol, že budem prezidentom. Možno mi to požehnanie pomohlo.“
Keď ste sa stali prezidentom, povedali ste, že chcete stierať rozdiely medzi jednotlivými zložkami izraelskej spoločnosti. Medzi ortodoxnými a sekulárnymi, Aškenázmi a Sefardmi. Vaši kritici však hovoria, že ste príliš úzko spätý s predstaviteľmi ortodoxných židov. Myslíte si, že ste v stieraní rozdielov úspešný?
„Myslím si, že Izrael je teraz jednotnejší. Netvrdím, že je to moja zásluha, ale myslím, že som k tomu prispel. Moje sídlo je otvorené v porovnaní s minulosťou viac všetkým Izraelčanom aj Arabom. Práve pre to, že rozdiely v Izraeli sú také silné, potrebujeme úrad prezidenta z veľkou reputáciou a otvorenosťou.“
Je ťažké dávať dohromady Izraelčanov?
„Je. Izrael je krajina, kde žijú prisťahovalci zo 70 krajín. A každý z nich si zdomu niečo priniesol - kultúru, ideológiu, mentalitu, vzťah k náboženstvu. Dvadsať percent obyvateľov Izraela nie sú židia. Zmiešať všetky tieto elementy do jedného národa je veľmi komplikované. Aby sme sa zjednotili, potrebujeme dlhý čas.“
Spomaľuje proces zjednocovania Izraela terorizmus, ktorému denne čelí?
„Samozrejme. Má to priamy dosah na ľudí, morálku, všeobecne na kvalitu života. Terorizmus je všade. Na diskotékach, v reštauráciách, na zastávkach. Preň sme prišli o príjmy z turizmu. Na druhej strane za posledné tri roky sa izraelská spoločnosť zjednotila v názore, že nemáme inú šancu, ako proti terorizmu bojovať. Takmer každý týždeň je viac ako sto ľudí zasiahnutých terorizmom.“
Hovoríte o obetiach terorizmu. Sú však aj palestínske obete izraelských akcií….
„Moja odpoveď je veľmi jednoduchá. Sme najsilnejšia armáda na Blízkom východe, Palestínčania sú slabí. Nie vždy ale platí, že silný je vinný a slabý je obeť. Od začiatku sa snažíme vyhnúť eskalácii napätia s Palestínčanmi. Keby sme chceli, budeme bojovať a porazíme ich. Ale šance na mier by sa zmenšili. Bojujeme proti palestínskym teroristom a to sú naše ciele.“
A čo civilisti?
„Nanešťastie tým trpia palestínski civilisti a niektorí aj zahynuli. To ľutujeme. Ale boli to nehody. Pre Palestínčanov sú však cieľmi všetci Izraelčania. Keď máme informáciu, že niekto chystá teror zaútočíme. Teroristi sa však často schovávajú za ženy a deti v osídlených oblastiach. Ale to nie je naša vina. Palestínski teroristi sú z inej galaxie.“
Čo tým myslíte?
„Neveria v naše hodnoty. Zabijú dieťa v postieľke len pre to, že je žid. Prídu na diskotéku a zabijú mladých ľudí a hovoria tomu boj za nezávislosť. Nie sú citliví k našim hodnotám.“
Mám tomu rozumieť tak, že izraelsko-palestínsky konflikt je konfliktom civilizácií, kultúr?
„Nehovorím o všetkých Palestínčanoch, hovorím o teroristoch. Teroristi patria do inej kultúry. Ale medzi Palestínčanmi je veľa dobrých ľudí. S tými vyznávame spoločné hodnoty.“
Kde sú tí ľudia?
„Nie sú silní, nemajú vplyv a nežijú v demokracii.“
Zrejme je každému jasné, že vedľa Izraela vznikne palestínsky štát…
„Je to časť cestovnej mapy.“
Viete si predstaviť, že si raz podáte ruku s novým prezidentom palestínskeho štátu?
„Ak to bude nový líder, tak áno.“
A ak to bude Jásir Arafat?
„S Arafatom je problém. Klame nás. Podviedol štyroch izraelských premiérov. Hneď po dohodách z Osla začal pripravovať Palestínčanov na súčasnú intifádu. Stal sa najväčšou prekážkou mierového procesu. Aj teraz robí problémy Abbásovi. Som pripravený pozvať na stretnutie palestínskeho premiéra. A ak bude nový palestínsky vodca, rád sa s ním stretnem, navštívim ho a, samozrejme, mu podám ruku.“
Izrael nemá problémy len s Palestínčanmi. Ale aj so susedmi, Sýriou a Libanonom. V poslednom čase sa ale najväčšou hrozbou stáva Irán. Len prednedávnom otestoval raketu, ktorá by mohla ohroziť Izrael.
„Irán je tu veľmi aktívny. Spolupracuje s Hizballáhom, Islamským džihádom a dokonca s Hamasom. Dlhé roky sme mali dobré vzťahy, naše záujmy na seba nenarážali, nemáme spoločnú hranicu. V posledných rokoch sa však z Iránu stal jeden z našich najväčších nepriateľov. Teherán stále volá po zničení Izraela, chce vyrobiť zbrane hromadného ničenia. Je rozdiel medzi vládou v Iráne a ľuďmi. Tých rešpektujeme. Iránska vláda sa však musí snažiť byť členom slobodného sveta.“
Podporujete teda americké tlaky na zmenu vlády v Teheráne?
„Americký úmysel tlačiť na Irán, aby sa prestal snažiť vyrábať zbrane hromadného ničenia je správny. Irán po páde Iraku nikto neohrozuje, tak na čo ich potrebujú?“
Európskej únii teraz predsedá Taliansko. Jeho premiér Silvio Berlusconi povedal, že si vie predstaviť, že Izrael by bol členom Európskej únie. Myslíte si, že Izrael by sa raz mohol stať členom únie?
„Želáme si byť časťou Európskej únie. Viem, že to nie je ľahké a nie je to nič krátkodobé. A teraz to ani únia nemá na programe. Ale teším sa, že v Izraeli je európsky šampionát v basketbale.“
V Európe narastá antisemitizmus. Čo s tým chce Izrael robiť?
„V prvom rade dôverujeme európskym lídrom, že sa s tým vyrovnajú. Je však pravda, že antisemitizmus narastá. Nemôžeme tolerovať, že židia sa nemôžu prechádzať po uliciach s Dávidovou hviezdou na krku. Taká doba už by mala skončiť. V Európe ale existujú aj iniciatívy na boj s antisemitizmom. Taliansko a Švédsko zvolávajú medzinárodnú konferenciu na túto tému.“
Myslíte si, že taká konferencia niečo vyrieši?
„To rozhodne nie. Ale treba začať. Dôležitá je výchova. Musíme veľa pracovať na tom, aby sa na naša ďalšia generácia nemusela báť terorizmu a antisemitizmu a to je naša povinnosť.“
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Jeruzalem
