Vtedy bola iba študentkou na strednej škole v Prahe. Jej sestra pracovala vo vydavateľstve, ktoré tajne tlačilo aj protinemecké materiály. Gestapo malo najskôr záujem o sestru, ale potom sa sústredilo na pani Čolijovú, ktorá materiály z tlačiarne niekedy prenášala.
Najskôr iba chodila deň čo deň na výsluchy. Asi po týždni ju uväznili na Pankráci. Väzni boli podľa kategórie označení farebnými páskami. Vyžiť museli z taniera polievky, šalátu a hrnčeka vody na deň. „Fyzické násilie tam nebolo, ale nebolo to nič príjemné.“ Aj po rokoch si spomína na číslo svojej cely a po nemecky povie – 348.
Po pár týždňoch ju nacisti odvliekli do pracovného tábora. Odstraňovala trosky po náletoch. Pomohla jej náhoda. Za opatrovateľku detí si ju vybrala rodina vysokého nemeckého dôstojníka.
Dôstojník jej po čase pokútne pomohol vrátiť sa domov. Nepáčilo sa to gestapu a až do konca vojny sa skrývala v Brne. „Za toto Nemci dávali smrť,“ povedala Čolijová.
Po vojne sa o ňu ako o Ukrajinku začala zaujímať sovietska tajná služba NKVD. So šťastím sa vyhla odvlečeniu do gulagu. V 50-tych rokoch ju vyhrážkami chcela na spoluprácu získať ŠtB. O svojom podiele na odboji skromne hovorí: „Niečo sa tam samozrejme vyskytlo. Všetci mladí ľudia sa snažia prispieť aj keď malinkou časťou“.
Za vojny jej Nemci zabili 2 bratov a 2 spolužiakov. (rp)
