Edwin Moses so svojou matkou Gladys. FOTO – TASR/AFP
j kategórie. Akcie québeckého týždňa kráľovnej športov zhutnila do imperatívu: „To je atletika!“
Včerajší vstup si výkričník uznania skutočne zaslúžil. Stovky nádejí kráľovnej športov sa stretli v priestoroch miestnej univerzity s atletickými ikonami z rýdzeho zlata úspechov i ľudských prístupov – prekážkarským šampiónom Edwinom Mosesom (dvojnásobný olympijský víťaz, dvakrát majster sveta) a štvrtkárskym i dvojstovkárskym géniom Michaelom Johnsonom (päť olympijských a deväť svetových titulov).
Organizátori nepripravili iba sériu besied, hoci aj tie inšpirujú. Každý mladý záujemca o atletiku, nielen účastník šampionátu, si môže na tréningoch skúsiť zabehať a, prirodzene, dať si poradiť, od Mosesa a Johnsona. Ich atletické osudy sú také ojedinelé a povzbudzujúce, že aj „drevo“ s vôľou niečo dosiahnuť má šancu. To je atletika!
Na prvej zahraničnej ceste vyhral olympiádu
Mama Edwina C. Mosesa (nar. 31. augusta 1955) chcela mať zo syna vedca (Moses má skutočne vysokoškolský diplom z fyziky). Druhého zo svojich troch synov prihlásila na georgijskú univerzitu v Morehouse. Pre Ameriku úplne atypickú. Nemala ihrisko s atletickou dráhou. Až keď mal Edwin dvadsať, prehovorili ho spolužiaci, aby si išiel s nimi zatrénovať do Atlanty. „O atletike sa mi ani nesnívalo. V televízii som si ju nevšímal. Živo som sa však zaujímal o problematiku rovnoprávnosti čiernych a bielych. Fascinovala ma odvaha šprintérov Tommieho Smitha a Johna Carlosa, ktorí na mexickej olympiáde 1968 priamo na stupni víťazov demonštrovali boj za rovnoprávnosť,“ prihováral sa Moses mladým v Sherbrooku.
„V roku 1976 som v marci zabehol hladkú štvrtku za 50,1 sekundy, v júni som úplne nečakane vyhral americkú kvalifikáciu na olympiádu výkonom 48,60 s. To už cez prekážky. Ani neviem, kto ma na ne nahovoril. V Montreale som získal zlato za svetový rekord 47,63 sekundy. Olympijský štart v Kanade bol mojou prvou cestou v živote za hranice Spojených štátov,“ opísal začínajúcim atlétom fascinujúci príbeh svojho začiatku prekážkar, ktorý neprehral od 26. augusta 1977 (vtedy v Berlíne s Haraldom Schmidtom) do 4. júna 1987 (podľahol v Madride krajanovi Dannymu Harrisovi). Dovedna v 122 pretekoch.
Vážený muž Ameriky
Najslávnejší prekážkar histórie ani dnes neskrýval, že jeho hnacím životným motorom bola túžba černošského chlapca niečo dokázať. Americký atlét filozofickým vyjadrovaním pripomínal vľúdnu bojovnosť a hlbokú ľudskosť Martina Luthera Kinga. Sen mladosti naplnil Moses azda desaťnásobne. Patrí medzi najváženejších mužov Ameriky. Mimoriadne úspešný bankár a podnikateľ s plnou dôverou manažérsky vedie Americký olympijský výbor s majetkom vyše 300-miliónov dolárov. V Medzinárodnom olympijskom výbore bol členom zdravotníckej komisie prvého bojovníka proti dopingu už zosnulého belgického princa Alexandra de Merode, pracoval v skupine boja proti apartheidu, dnes je v MOV členom etickej komisie.
„Atletika je výnimočný šport, skutočne kráľovský. Každý chce byť prvý, ale to isté želá aj súperovi. Všetci sme boli vlastne kamaráti. Nezaujímal som sa iba o preteky. Spoznal som zvyky a kultúru takmer všetkých krajín. Rešpektujem ich. Už nie som taký horlivý, ale o to tolerantnejší. Atletika je vysokou školou porozumenia,“ hovoril výnimočný človek deťom celého sveta.
Johnsonovi sa najprv smiali
Michael Johnson tiež nebol dvakrát veľký talent. „Vlastne som nebol žiadny. Behal som s kamarátmi okolo univerzity v dallaskom predmestí vo Wacu, kde učila moja mama. Smiali sa mi pre môj kačací štýl. Asi závideli, lebo som bol rýchlejší.“ Trénera Clyda Harta „smiešny“ krok nevyrušoval. Urobil z nevýhody výhodu. „Zistil, že práve takto ,čapato a vzpriamene‘ sa rýchlejšie prebehne zákruta. Trénera vždy počúvajte na slovo,“ odpovedal Michael deťom z rumunskej výpravy, na ktorých sa usmiala šťastná chvíľa. Johnson sa náhodou pristavil práve pri ich skupinke.
„Mnohí ma považovali za namysleného. Nezmenil som sa. V istých situáciách skutočne nie som zhovorčivý. To vtedy, keď sa sústreďujem na vážne veci. Pred rokmi tak bolo pred pretekmi. A vážne boli pre mňa každé. Dnes je pre mňa dôležité, aby som nič nepokazil v obchodovaní alebo nepôsobil zle, keď robím niekomu reklamu. Ale keď som medzi deťmi, hodinky prestávam registrovať. Napokon aktívnu činnosť som ukončil preto, lebo môj syn Sebastian už potreboval otca, ktorý ho dennodenne musí niečo naučiť,“ hovoril o sebe M. Johnson.
Na potvrdenie, že mladým Rumunom neklamal, môžeme uviesť príklad spred dvoch rokov z Prahy. Michael chodil všade s bodyguardami. Odpovedal ochotne, ale stručne, časový plán, aj na Pražskom hrade, dodržal na minútu. Iba tréning s pražskými detičkami predĺžil o hodinu. Večerná veľkolepá recepcia na Johnsonovu počesť sa začala bez Johnsona.
