Dnes sú partizáni len formalitou. Krušné časy pripomína hlavné Námestie SNP, socha vojaka, pomník a zvyšok pamätnej izby. Tá asi najpresnejšie vyjadruje zabúdanie prívlastku partizánska obec vyznamenaná červenou zástavou od prezidenta. V návštevnej knihe je posledný dátum spred roka.
Exponáty tohto malého múzea boli rozložené na celom prvom poschodí kultúrneho domu. Dnes ich už nekomentuje fundovaná sprievodkyňa, pretože na ňu nie sú peniaze a nemala by ani komu.
Z obecného úradu vám pošlú veľmi ochotnú pani z dediny, ktorá o sebe vraví, že je hrdá na partizánsku minulosť a čo vie, povie.
Tam, kde sídlila druhá časť expozície, je dnes Diana bar s diskotékou. Malá chodba deliaca pamätnú izbu od baru je hranicou dvoch svetov. Zatiaľ čo sa tínedžeri bavia, osemdesiatštyriročný pamätník povstania Laurinc Matejov vzdychá: „Už sme odpílení.“
V starších ľuďoch spomienky ešte rezonujú. „Keď som hral na harmonike svoju pieseň o Skýcove, vojne a odbojároch na oslavách 50. výročia SNP, ľudia už pri druhej slohe plakali,“ opisuje chvíľky, ktoré sú pre neho zadosťučinením.
Keď spomína na vojnu, poznamenáva, že fašistov a Nemcov nenávidel. „Dnes zlosť na Nemcov nemám. Som veriaci človek. Bola vojna. Odpúšťať si musíme, ale zabudnúť, to sa nedá.“
Autor: Juraj Gerbery
