Libérijčania sa včera zhromaždili pred americkou ambasádou v Monrovii. Žiadali vyslanie vojenských jednotiek. FOTO - REUTERS
George Bush s vyslaním mierových jednotiek do krajiny, ktorú založili oslobodení severoamerickí otroci, včera ešte stále váhal. V hlavnom meste sa na uliciach zatiaľ usídlilo asi 250-tisíc bezprizorných utečencov.
„Už sme unavení z umierania, Amerika, tvrdíš, že si naším priateľom,“ kričali včera demonštranti do zavretých okien americkej ambasády v libérijskej metropole Monrovia.
Vo Washingtone sa rokovalo o vyslaní 500 až 1000 vojakov. Generálny tajomník OSN Kofi Annan žiada aspoň 2000 mužov. Za vyslanie vojakov sa postavil aj minister zahraničia Colin Powell. Aj ostatní africkí vodcovia vyhlasujú, že svojich vojakov vyšlú na pomoc len vtedy, ak to urobí aj Amerika.
Na rozdiel do Iraku Američania v Libérii nemôžu hrať čiernobielu hru. Rebelanti-zabijaci majú svoj argument: bojujú predsa proti svetom odsúdenému diktátorovi Charlesovi Taylorovi. Toho zase chráni fakt, že je napriek obvineniu tribunálu pre zločiny v Sierra Leone stále oficiálnym predstaviteľom krajiny.
Bush podmienil vyslanie vojakov odchodom prezidenta Taylora. Ten ponuku azylu v Nigérii odmietol.
Libérijský konflikt vrcholí ani nie týždeň pred prvou návštevou Georgea Busha v Afrike. Bushov váhavý postoj nahráva argumenty kritikom útoku na Irak, čo Washington odôvodňoval aj ochranou irackého ľudu pred zvoľou diktátora.
Washingtonských stratégov straší aj spomienka z roku 1993: zábery amerických vojakov vláčených ulicami somálskeho Mogadiša a následné potupné odtiahnutie amerických mierových zborov.
Boje v Libérii sú len časťou veľkej západoafrickej vojny, ktorá už zomlela aj Sierru Leone a Pobrežie Slonoviny. Z kedysi prosperujúcej krajiny je bojové pole, po ktorom sa premávajú oddiely miestneho despotu a zdrogovaní povstalci. Sedemnásteho júna vládni a povstaleckí velitelia podpísali prímerie. Takmer okamžite boje vzbĺkli nanovo.
Nová vojna sa plynulo preliala z tej predošlej, ktorá stála život 200-tisíc ľudí. Medzi dvoma konfliktmi stihli v roku 1997 prebehnúť voľby, z ktorých vzišiel nový vládca Charles Taylor. Ten so sebou do centra moci pritiahol svojich nepriateľov z predošlej vojny. OSN čoskoro uvalila na Taylorovu vládu zbrojné a cestovné embargo.
Libérijskí civilisti teraz čakajú na americkú pomoc. Zatiaľ mali smolu - nežijú v krajine s takým strategickým významom ako Irak alebo Afganistan. Na ľudské práva zrejme neveria tak či tak. „Prečo medzinárodná komunita nič nerobí. Lebo sme čierni?“ pýta sa tridsiatnička Beatrice, ktorá po útoku povstalcov ostala bez detí. Bushovu návštevu v Afrike však očakáva s napätím.
Libéria a USA majú spoločný kus histórie
Začiatkom 18. storočia začali zo Severnej Ameriky do západnej Afriky prúdiť stovky oslobodených otrokov. V roku 1847 založili prvú republiku na území Afriky.
Otrokárska minulosť Libérie - krajiny „slobody“ - ju zachránila od typického koloniálneho osudu. Relatívne nezávislej vlády sa ujali práve potomkovia navrátených otrokov. Dnes tvoria len 5-percentnú elitu. Vládnu väčšine obyvateľstva pochádzajúcej z pôvodných miestnych kmeňov.
Pre Spojené štáty bojujúce v 19. storočí s koloniálnou Veľkou Britániou o svetovú prestíž bola Libéria až donedávna zaujímavým zdrojom nerastov.
Počas studenej vojny Libéria vytvárala baštu boja proti šíreniu myšlienok komunizmu v Afrike.
S pádom komunizmu prikvačil Libériu nezáujem sveta a následný úpadok.
Libéria je plná symbolov americkej prítomnosti. Hlavné mesto Monrovia sa volá po americkom prezidentovi Jamesovi Monroeovi. Iné veľké mesto nesie meno prezidenta Buchanana. Mnoho Libérijčanov USA doteraz nazýva otčinou.
(zo)
