Najskôr by sme mohli hovoriť o zázrakoch. Napríklad o ľadovci veľkom ako golfové loptičky, ktoré zničia romantické mexické plávajúce záhrady, až keď režisérka zvolá „Strih!“ A aj o talente hlavnej predstaviteľky, ktorý prepukne z ničoho nič, hoci nikdy v živote nedržala v ruke štetec. Aj o šatách Fridy Kahlo, ktoré si jej bývalí žiaci nechali ako relikviu. Prinútili herečku, aby si ich vyskúšala. Sedeli jej ako uliate, až ich zamrazilo.
Iste, to všetko môžete ignorovať ako bohapusté píár. Ale na druhej strane, prečo tomu neveriť, môžeme v tom vidieť úžasné, nadpozemské znaky porozumenia medzi umením, nebesami a realitou. Záleží na výsledku, na filme, a tento dopadol opojne temne, smutne a vznešene, eroticky a surreálne, dojímavo a zároveň umelecky.
Salma Hayek robila celé roky všetko možné, aby mohla sfilmovať životný príbeh svojej mexickej krajanky. Mali by sme sa jej za to poďakovať. Napríklad aj za to, že odblokovala možné konkurentky ako Madonna, Jennifer Lopez. Za to, že zaangažovala režisérku s bohatým hudobným backgroundom a odvážnou imagináciou.
Naozaj nie je ťažko zmajstrovať zo životopisu Fridy Kahlo hollywoodsky film. Vlastne by sa dalo z toho urobiť aj viac, o krutom utrpení po nehode v autobuse, keď mala osemnásť, o tom, že bola na väčšinu života pripútaná k posteli alebo invalidnému vozíku, o jej aférach, napríklad s Josephine Bakerovou a Levom Trockým, o jej vlastenectve a komunistických názoroch.
No aj tak: priniesť jediné a viac menej ucelené filmové dielo z tohto prúdu života, ktoré je navyše dobré a originálne, to musíme oceniť. Radi odpustíme slabiny, nespútané scény s Geoffreyom Rushom ako Trockým – sú trochu komické. Na niekoho, kto má rozdrvenú chrbticu a prevŕtanú dolnú časť trupu, sa Frida ako rekonvalescentka predsa len trochu prirýchlo vrhla na tanečný parket pri odvážnom lesbickom tangu.
Silné stránky tohto filmu sa tlačia do popredia. Autoportréty Fridy Kahlo tu nádherne rozhýbala optika 3D. Drobné hrôzostrašné kostričky, ktoré zaľudnia nemocnicu, kde leží ťažko zranená, sa nebadane menia na ponurú hyperrealitu.
Frida Kahlo mala rada sarkastické bonmoty. „Už len tento jeden pohárik,“ modliká ťažko chorá na smrteľnej posteli o tequilu, „sľubujem, že na svojom pohrebe už nebudem piť.“ Podľa životopiscov mala skvelý zmysel pre čierny humor.
Len takto, s prudkými iskričkami v tmavých očiach, môže film fungovať. Hrozba gýča je tu, samozrejme, obrovská. Životný vzťah medzi Fridou Kahlo a maliarom Diegom Riverom je v centre deja. Každému operetnému pisateľovi by sa takýto neuveriteľný príbeh o lojálnosti a zrade, návratoch, manželstve a permanentnej obojstrannej nevere, túžbe a osude, zavŕtal do uší. Čo iné už by vás mohlo chytiť za srdce, než keď ku koncu fyzicky už úplne zrútená Frida svojmu duchovnému bratovi daruje prsteň: „Na našu striebornú svadbu.“ „Veď tá bude až o dva týždne!“ „Nie, o sedemnásť dní.“ Posledný obraz oživenej maľby naznačí, že Frida umrie ešte tej noci. Vidíme ju na ňom, ako sa postupne mení na strom.
Až do poslednej chvíle dýcha z tohto filmu čosi neskutočné. Duch Fridy Kahlo skutočne musel držať nad nakrúcaním ochrannú ruku.
