Mimikry je jeden z najúžasnejších objavov prírody. Neškodné zvieratá vďaka nemu vyzerajú vražedne a to ich chráni pred tým, aby ich iné zožrali. Aj Ingo Schulze praktizuje mimikry, literárne mimikry, či obrátené mimikry. Tridsaťosemročný autor rozpráva jednoduché, neškodné príbehy, zabalené do hrubých vrstiev stručnosti.
Historky sú vyhotovené buď na ruský spôsob, ako jeho oslavovaná zbierka poviedok 33 chvíľ šťastia, z roku 1995, ktorá už vyšla aj v Newyorkeri, alebo na americký spôsob ako Simple Storys, čerstvý „román z východonemeckej provincie“. Pod svojím prevlekom však nie sú ani jednoduché, ani neškodné. Pod svojím prevlekom neskrývajú nič menej ako život.
Život určuje už formu Schulzeho mimikier. V 33 chvíľach šťastia to bol život v poprevratovom Sankt Peterburgu, kde v roku 1992 pol roka šéfoval inzertnému časopisu. Nemecký spisovateľ sa promptne vnoril do ruskej rozprávačskej tradície od Puškina po Sorokina.
V Obyčejných storkách rozpráva o živote v poprevratovom Altenburgu vo východnom Durínsku. Nekopal v nemeckej, ale americkej rozprávačskej tradícii. Je to dlhší príbeh, ale pomerne jednoduchý a Schulze uvádza na scénu pätnásť rozprávačov a necháva ich opísať banálne epizódy, prehľadne, ale virtuózne a indiskrétne.
Medzierka na trhu
Ako dramatika to Schulzeho, pôvodom Drážďanca, a vzdelaním klasického filológa, zavialo do krajského divadla v saskom Kartenstadte. Tam v decembri 1989 spoluzakladal týždenník - „aby sa vývoj už viac nedal posunúť opačným smerom“. Vo februári 1990 vyšlo prvé vydanie, v najlepších časoch sa predal dvadsaťtisícový náklad deväťdesiatfenigových novín. Písal väčšinou úvodníky „o vyvlastňovaní v pozemkovej reforme a prenasledovaných učiteľoch, o tom, že sa nám podarilo dosiahnuť aj niekoľko osobných rehabilitácií“.
Potom prišli veľké vydavateľské koncerny a začali si deliť koláč čitateľov medzi sebou. Altenburskému týždenníku začal rapídne klesať náklad. Musel si hľadať spôsob, ako prežiť, medzierku na trhu, z jeho týždenníka sa stal inzertný časopis.
Ingo Schulze píše v rúchu Richarda Forda a Raymonda Carvera o masívne zamerikanizovanej kultúre nových spolkových krajín, kde „teraz vládnu ekonomické tlaky namiesto ideologických, kde sa veci berú celkom inak vážne ako kedysi, peniaze sú peniaze, auto znamená auto, kedysi v NDR to vždy znamenalo ešte aj čosi iné“.
Drobné momenty šťastia
Na začiatku jeho sebaamerikanizácie však stála skúsenosť, ktorá ho, ako hovorí, odhalila samému sebe. „Veď je to také jednoduché,“ pomyslel si. „To zvládneš ľavou zadnou. A potom, najneskôr po druhej vete sa človek opýta sám seba: A teraz? Písať samé krátke vety a človek je prehľadný. Každý vás môže ľahko skontrolovať, keď si zakážete obrazy a vzťažné vety a mne to v podstate pripadá primerané súčasným pomerom vo východnom Nemecku“.
Obyčejné storky teda rozprávajú navzájom do seba zakliesnené momenty z altenburského života po roku 1989, o pretrhnutých, vrastajúcich a navzájom sa odďaľujúcich životoch, o rozsypaných rodinách, o osamelých a stroskotancoch, a vždy znovu aj o drobných momentoch šťastia. Ku koncu statočne ťapká dvojica v potápačských oblekoch pešou zónou. Rozdávajú letáky Flyer, reklamu na novú rybiu reštauráciu. Zbijú ich. V pozadí hrá kapela polku. Pochodujú von z mesta, k obzoru: „Držíme sa za ruky, aby sme sa uistili, že nie sme sami.“ A pod tými obyčajnými vetami, medzi naznačenými podpríbehmi číhajú neuchopiteľné priepasti a temnota. A tá ani nemusí nutne súvisieť so štyridsiatimi rokmi dejín NDR.
