FOTO – OPALE

Príbeh sa začína zvláštnou metaforou, takmer hádankou: „Sú to pootvorené ústa, dýchajú, ale oči, nos a brada tam už nie sú. Tie ústa sú oveľa väčšie ako hociktoré iné … Hluk je nesmierny, závan, ale skôr preto, lebo ho neočakávate, vyjdete na dunu, bojujete, aby ste si od svahu odlepili nohy, chvíľu sa zaoberáte tou prázdnotou pod pieskom a priestor odrazu vybuchne.“ Marie Darrieussecq opisuje more ako človek, ktorý ho vidí po prvý raz. Je to príklad ojedinelého štýlu, ktorý je len jej: priezračného a zahmleného zároveň, úplne jasného a tiež nejednoznačného.

Marie Darrieussecq po prvý raz zažiarila svojou provokujúcou predstavivosťou v próze Svinské pravdy, zázname postupnej premeny ženy na sviňu, šokujúceho úniku. V jej treťom románe ide znovu o únik, útek, ale zasa v inej podobe. Slovenské vydanie prichádza v tomto prípade podobne ako v prípade preslávených Svinských právd v predstihu pred českým.

Predchádzajúci román Marie Darrieussecq bol príbehom ženy opustenej manželom. Tentoraz však odchádza manželka a vezme si so sebou dcéru. Darrieussecq nám neponúka ani mená, je tu len matka, dcéra, neskôr stará matka a detektív.

Matka vezme dcéru zo školy a vezú sa autom po francúzskom pobreží, až kým nenarazia na španielske hranice. Tam si prenajmú letný byt a trávia čas pri dvojitom čaji, káve a dvojitej zmrzline pre dieťa. Dieťa si predstavuje, že otcovi je doma opustenému smutno, túži mu zavolať telefónnou kartou, ktorú jej dali pre prípad núdze. Stará mama si predstavuje svoju dcéru a vnučku, v noci pozoruje ich tiene, a za súmraku ich vidí, ako jej kývajú, s rozstrapatenými vlasmi. Spodné prúdy sú tichý román, nikto tu priamo nič nehovorí, príbeh akoby plával pod vodou, počuť len tlmené, polonemé hlasy.

Jej témy bývajú obyčajné, ale dôležité: postavenie ženy, bremená výchovy, predsudky, nemožnosť vlastnej sebarealizácie – autorka nehľadá, odkiaľ sa berú, ale dovádza ich do absurdna. Problémy prebúdzajúce sa v ženskom tele, telesnosť zážitkov je buď premena ženského tela na prasačie, alebo premena normálnej situácie „sveta s manželom“ do čudného, nepatričného, hrozného „sveta bez manžela“.

A Spodné prúdy idú ešte ďalej: k vzbure. Mladá žena jedného dňa vyberie dcéru zo školy, zmizne s ňou bez stopy, chce žiť sama s dieťaťom úplne mimo doterajšieho sveta – jedinou podmienkou je výhľad na more a jeho stála, hmatateľná prítomnosť. Marie Darrieussecq písala predtým o prázdne zo samoty, o nepripravenosti vyrovnať sa s osamotením. Tentoraz hrdinka dobrovoľne zmizne sama. Tým silnejšia je prítomnosť mora so všetkými poetickými schopnosťami, metafory nového sveta. Matka uteká od rutiny naprogramovaného života, vlečie dcéru za poznaním čohosi vrcholného. Ale má pravdu? Má právo? Marie Darrieussecq pre Le Monde povedala, že chcela skúsiť zapísať more, obraz ako sa rolujú vlny. Strieda uhly pohľadu pri rozprávaní: tak ako sa prelievajú masy vody a jedna je súčasťou druhej, nadväzujú na seba zážitky rôznych postáv.

Slovenský titul mohol byť aj celkom jednoduchý: Morská choroba, taký ako originál. Hoci, ak chceme, možno tu nájdeme aj nejaké spodné prúdy, keď sa rozhodneme ich hľadať. Tie sú, napokon, všade.

ANDREA PUKOVÁ