Život a činy žiadneho svetového športovca nevytvorili toľko legiend, koľko ich pripisujú lietajúcemu Fínovi so stopkami v ruke Paavovi Nurmimu, deväťnásobnému olympijskému víťazovi a trikrát striebornému na atletických bežeckých tratiach od 1500 metrov po desať kilometrov (1920 v Antverpách, 1924 v Paríži, 1928 v Amsterdame). V rebríčku najúspešnejších účastníkov Hier olympiád figuruje hneď za ruskou gymnastkou Larisou Latyninovou (9 zlatých, 5 strieborných, 4 bronzové).
Paavo Johannes Nurmi, rodák z Turku (13. júna 1897), onedlho si pripomenieme tridsať rokov od jeho smrti (2. októbra 1973), mal najlepšie šance siahnuť aj na desiate olympijské prvenstvo. Túžil po maratónskom vavríne. Pred OH 1932 však Nurmiho obvinili z porušovania amatérskych predpisov. V Los Angeles štartovať nesmel.
Na sedem otázok, sedem slov odpovedí
Je absolútne jedno, či sú príbehy fínskeho vlastenca rozprávkami alebo skutočnosťou, lebo sú nádherné. Na OH 1924 nominoval zväz na desať kilometrov Paavovho najväčšieho súpera a čas ukázal, že i kamaráta Villeho Ritolu. Ten vyhral v novom svetovom rekorde 30:23,3 min. Nurmi v tom istom čase sám na vedľajšom štadióne dosiahol v teplákoch 29:58 min. „Aj keby tá legenda nebola pravdivá, muž, ktorému ju pripisujú, jej bol hoden,“ povedal po štyridsiatich rokoch legendárny austrálsky vytrvalec Ron Clarke.
Nevysoký Fín (174 cm, 65 kg) bol uzavretý, mlčanlivý, nikdy sa neusmial, rozhovory odmietal. Traduje sa, že ho isté americké noviny počas trojmesačného turné v USA roku 1925 predsa len „zlomili“ na interview. Nurmi s tlmočníkom po ruke (Paavo celý život hovoril výlučne iba po fínsky) odpovedal na sedem otázok siedmimi slovami - trikrát áno, tri razy nie a na poslednú - neviem. Lauri Pikhala, prvý Nurmiho tréner, potom životopisec, iste najlepší znalec chýrnej predvojnovej fínskej atletiky, povedal: „Vždy nosil masku. Mali ho zosobášiť s Gretou Garbo.“ Švédska herečka sa tiež odmietala nechať fotografovať a vyhýbala sa publicite.
Pri Nurmiho sedemdesiatke (v júni 1967) musel fínskeho hrdinu vraj prehovárať sám prezident Urho Kekkonen, aby vystúpil v rozhlase. Mikrofón museli schovať pod stôl. Slovenský znalec svetovej atletiky Ladislav Krnáč vo svojej knihe Tisíc hviezd ponúka príhodu z iného súdka. Popisuje fotografiu z osláv šesťdesiatky ďalšieho legendárneho bežca Suomi Hannesa Kolehmainena (Nurmiho vzor, v pätnástich rokoch začal behať, lebo sa mu chcel podobať), štvornásobného olympijského víťaza na vytrvalostných tratiach z OH 1912 a 1920. Obaja sa zoširoka usmievajú a tancujú, po našom - odzemok.
Najnižší pulz a najvyššie požiadavky
Nurmiho život zostáva napriek tomu zastretý záhadami. Jeho syn Matti spomína: „Na otca si pamätám len hmlisto. Rodičia sa rozviedli, keď som mal tri. Každé leto som však trávil v otcovom letnom dome. V kruhu priateľov bol zhovorčivý, až veselý. Na verejnosti sa obklopil hradbami. Skutočne hovoril málo. Čo však povedal, smerovalo ku koreňu veci a zodpovedalo tomu, čo si myslel. Taký človek má málo priateľov.“ Mimochodom, tá odpoveď - neviem - zo spomínaného amerického „sedemslovného“ rozhovoru, odznela po otázke: Ste najlepším bežcom na svete?
Zrejme aj u nás najznámejší fínsky prezident Urho Kekkonen mal k Nurmimu blízko. V roku 1932 šéfoval olympijskému výboru krajiny a tvrdo bojoval proti obvineniam krajana z profesionalizmu. Pravdou zostane, že fínsky vytrvalec za štarty peniaze bral. Doláre však dával do štátnej pokladnice. Mladý škandinávsky štát ich potreboval na splácanie vojnových reparácií.
Po Nurmiho triumfálnom zájazde v USA roku 1925 spomenul vtedajší šéf prísne amatérskeho združenia Americkej atletickej únie (AAU) Daniel Ferris: „Má najnižší pulz a najvyššie finančné požiadavky.“ Spisovateľ Ring Lardner pridal: „Nurmi mal svojskú predstavu o amaterizme. Neprijímal šeky. Ak mu však organizátor napchal vrecká v tichej uličke bankovkami, bolo to v poriadku. Keď sa nikto taký nenašiel, ochotne bežal ďalších desať kilometrov, aby sa objavil.“
Nikto nedosiahol toľko rekordov
Dlho behával so stopkami v ruke. Neprajníci tvrdili, že na ustráženie prijateľnej hodnoty svojho svetového rekordu. Aby ho mohol znovu prekonať. Podľa toho, salámovú metódu ukrajovania historického výkonu po kúskoch nevymyslel ukrajinský žrdkár Bubka, ale Nurmi. Fín ich prekonal na otvorenom štadióne devätnásť od 1500 m po 20 000 m. Nikto ich nemá toľko. Zátopek prekonal najlepší čas histórie osemnásť ráz, Clarke sedemnásť. Bubka posunul rekordnú výšku na otvorenom štadióne tiež 17-krát.
Nurmi behal skutočne akoby sám. Atlét s vystupujúcimi lícnymi kosťami, hlboko vsadenými modrými očami, rád vyslovoval svoje meno - Nurmi. Po fínsky tráva, na ktorej trénoval najradšej. Jeho štýl kopírovali pred vojnou všetci - vzpriamený trup a naťahovanie kroku. Exaktné brožúrky uvádzajú, že v záveroch ho predlžoval z 207 na 224 cm. Dnešní biomechanici oponujú, takýto spôsob spomaľuje. Svet sa mení.
Sochu mu postavili, keď mal dvadsaťosem
Klasický Nurmiho štýl je však večný už 78 rokov. Fínska vláda si po parížskej olympiáde 1924 (Paavo získal päť zlatých) objednala bežcovu sochu u chýrneho domáceho majstra Wäina Aaltonena. Odhalili ju v roku 1925 práve v póze cieľového dobehu v predĺženom kroku na priestranstve pred dnešným Olympijským štadiónom v Helsinkách. Odliatok stojí v Turku, vytrvalcovom rodisku. Nurmi je prvým i posledným Fínom, ktorému postavili pamätník za života. Mal vtedy 28 rokov. Keď mal päťdesiatpäť, bol posledným bežcom olympijskej štafety a zapaľoval oheň v rámci ceremoniálu otvorenia Hier XVIII. olympiády v Helsinkách. Aj vtedy komentoval udalosť stručne, hoci nanajvýš hrdo: „Bol to najkrajší deň môjho života.“
Nurmi bol veľmi úspešný a zámožný muž - šéf a spolumajiteľ stavebnej firmy, vlastník známeho helsinského obchodného domu s konfekciou. O jeho vlastenectve svedčí: svojho súpera Ritolu priam donútil, aby sa do vlasti vrátil z USA po šesťdesiatich rokoch. Poskytol mu bezplatne veľký byt v jednom zo svojich činžiakov. Chcel, aby zomrel vo Fínsku. Ritola hostiteľa o desať rokov prežil.
V októbri 1973, deň po Nurmiho pohrebe, ktorý bol pre Fínov dňom národného smútku, sa prezident Urho Kekkonen v televíznom prejave lúčil: „Bol zanovitý, nepoddajný, húževnatý, tvrdohlavý, nemilosrdný a neobmäkčiteľný. Hovorieval však, že jeho morálka je krehká. O to viac ho treba obdivovať, vždy sa vedel ovládať. V športe i živote dosiahol vrchol. Som však presvedčený - nebol šťastný. Bolo už v jeho povahe, že bol uzavretý a podozrievavý. Šťastím bol pre neho beh. Toto šťastie si závistlivo bránil.“
VIZITKA
Paavo Johannes Nurmi
3. júna 1897 v Turku - 2. októbra 1973 v Helsinkách
Úspechy: olympijské víťazstvá - 1920: 10 000 m, cezpoľný beh (8000 m), družstvá v cezpoľnom behu, 1924: 1500 m, 5000 m, cezpoľný beh, člen zlatých družstiev na 3000 m a v cezpoľnom behu, 1928: 10 000 m. Striebro - 1920: 5000 m (za Francúzom Guilemotom), 1928: 5000 m (za Fínom Ritolom), 3000 m prek. (za Fínom Loukolom).
Športová rarita: na parížskej olympiáde absolvoval počas šiestich dní sedem pretekov. Víťaznú päťtisícku odštartoval necelú polhodinu po zlatom dobehnutí na 1500 metrov. Tretieho z 1500 metrov, vyčerpaného Brita Hyla Stallarda ešte preberali z bezvedomia, keď Nurmi prebehol prvý cieľom na 5000 m a pýtal sa na zdravotný stav Angličana.
Spoločenské uznanie: je najlepším fínskym športovcom uplynulého storočia, v rôznych anketách o najlepšieho atléta i športovca vôbec v uplynulom storočí na svete ho zaraďovali na prvé miesto striedavo s americkým šprintérom Owensom a českým vytrvalcom Zátopkom.
