Keď Emomali Šaripoviča Rachmonova v októbri roku 1992 zvolili za predsedu Najvyššieho sovietu Republiky Tadžikistan, teda za hlavu štátu, mal iba 40 rokov. Vtedy jeho meno poznal len málokto. Lenže v búrlivých časoch občianskej vojny sa nenašiel nikto iný, kto by bol ochotný v takom nebezpečnom období zasadnúť na trón.
Rachmonov mal vtedy za sebou skúsenosti elektrikára v závode na výrobu olejov. Pravda, dokázal diaľkovo vyštudovať Tadžickú štátnu univerzitu a získal titul promovaný ekonóm. Skoro však pochopil, že jeho miesto je v politických funkciách.
V roku 1988 sa stal predsedom sovchozu V. I. Lenina. Sovchoz bol pred krachom. Emomali dokázal presvedčiť kolchozníkov, že čoskoro bude lepšie. Nebolo. Prejavy predsedu však boli úchvatné a plné nádeje. Podobné tým, s ktorými zvíťazil v posledných prezidentských voľbách v roku 1999.
Ak je skutočne možné Rachmonovovi pripočítať niečo k dobru, tak sú to jeho vytrvalé snahy o ukončenie občianskej vojny. Je pravda, že takzvané všenárodné uzmierenie dosiahol s pomocou ruských tankov, ktoré ho podporili proti islamskej a demokratickej opozícii, ale strieľať sa nakoniec prestalo.
Že namiesto odpustenia, ku ktorému tak vyzýval, koaličného vedenia, ktoré sľuboval a občianskych slobôd, ktoré zapísal do ústavy, nastolil autokratický režim, je zúboženým a unaveným Tadžikom jedno.
Zmierili sa s nadvládou klanu Kuljabcov, z ktorého Rachmonov pochádza a hovoria si: „Radšej doživotný prezident Rachmonov, než ďalšia vojna.“
Prezident je v Tadžikistane chránený nielen svojimi vernými, ale i ruskou armádou, ktorá tu má základne.
Pre svojich občanov je to otecko deviatich detí a šikovný politik východného typu. A východné tradície predsa velia, ctíme i tých vodcov, ktorých nemáme práve v obľube. (pp)
