a postupov.
Strana Smer na svojej internetovej strane odvážne tvrdí, že „…nemôže byť nemým svedkom rozpredávania štátu. Hoci Dzurindova vláda predkladá verejnosti rôzne hry a zábavy, aby zakryla rozsah a charakter privatizácie, plne sa potvrdzuje, že privatizácia a z nej plynúce provízie a naplnenie straníckych a súkromných vreciek je jediným „skromným“ cieľom tejto vlády a lepidlom rozhádaných a dovydieraných politických strán…“ Viac ako skutočný stav prezrádza citát myslenie autorov. V rozvinutej vete je niekoľko podnetov na trestné stíhanie. Smer žiadne nepodal. Môže to znamenať, že tára, že sa bojí alebo nemá dôkazy. A možno iba dúfa, že stranícka predstava je správna, a keď Dzurinda všetko sprivatizuje, neostane pre iných. Nechajte im niečo!
V tomto zmysle je potom pochopiteľné, že ľudia Smeru vytiahli do boja za odloženie privatizácie plynárenstva. Antiprivatizačné prejavy majú ornamentálne podoby, pretože nezakryté odmietanie privatizácie znamená skoro to isté ako stotožnenie sa s gottwaldovským zoštátňovaním. Skvostom v tomto zmysle je myšlienka, podľa ktorej „… štát … treba spravovať a najmä účelne nakladať so štátnym majetkom, aby prinášal výnosy.“ Niekto nezbadal, že podnikateľ štát zlyhal.
V záujme Slovenska je údajne zastavenie privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu a Transpetrolu, pokiaľ nebude všetkými relevantnými politickými silami dohodnutá vízia Slovenska na najbližších 15 – 20 rokov. Až potom sa vraj ukáže či a koľko treba privatizovať.
Politikom sa podarilo za niekoľko rokov znetvoriť privatizáciu natoľko, že sa stala takmer kriminálnou záležitosťou. Myšlienka, že konkrétny vlastnícky záujem ústi do efektívnosti, sa stratila a zabudli na ňu zväčša aj privatizéri. Je veľmi pravdepodobné, že do argumentácie pri privatizácii prirodzených monopolov sa čoskoro dostane aj otázka cien. Zbedačovanie obyčajného občana je v slovenskej politickej rétorike mimoriadne obľúbené. Zrejme len dovtedy, kým tí obyčajní nepovedia neobyčajným, čo si o nich myslia a prejavia sa vo voľbách.
Nie je jasné, čo by mala obsahovať „dohodnutá vízia“. Ak rozpis výroby cementu, tak je zbytočná. Je zbytočná aj vtedy, ak v nej bude predstava, že Slovensko má byť civilizovanou krajinou vyznávajúcou okrem iných hodnôt aj trh. Takú víziu Slovensko má. Napríklad aj v Ústave.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO.)
