Katarína Ráczová. ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
Na nedávnom Vištuckom futbalovom pohári sa stretli športovci dvadsaťjeden národností. Aktívnych, pasívnych, majstrov sveta, olympijských medailistov, tých, ktorí do lopty kopnúť vedia, aj takých, čo ju skôr netrafia. Proti sebe hrali napríklad trojice – dvaja Slováci s jednou Kirgizkou verzus Slovák, Mozambičan, Senegalčan. Podujatie s celodenným bohatým programom otváral veľvyslanec Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na Slovensku Damian Roderick Todd.
Išlo o druhý ročník, čiže nejde o nijaké veľkú tradíciu. Išlo o veľkú vec, hoci má úplne jednoduchý základ. Miestny učiteľ Dávid Králik má senegalského kamaráta žijúceho na Slovensku. Dohodli sa – každý si postaví svoj „celosvetový“ tím. Ani im nenapadlo, že pointou bude niečo iné ako zábava v dobrej partii. Podarilo sa dať dokopy viac mužstiev. Taký bol úvod.
Pri pokračovaní futbalového príbehu a príkladu z malokarpatskej dedinky sa rozhodli do podtitulku akcie vsunúť imperatív – tolerancia. Súčasný športový svet nie je akurát znášanlivý.
Učiteľ požiadal o pomoc Katarínu Ráczovu, slovenskú ambasádorku pre šport, toleranciu a fair play pri Rade Európy. Bývalá šermiarska strieborná medialistka z majstrovstiev sveta pestovala odvetvie, ktorému sa hovorilo i hovorí – rytierske, toleranciu pomáha šíriť cez najobľúbenejšiu hru sveta. V nej sa vedia fanúšikovia, niekedy i hráči, až vojnovo neznášať. O tejto problematike sme s našou európskou športovou vyslankyňou hovorili aj v súvislosti s „vištuckou výzvou“.
Máte logické vysvetlenie, prečo práve vo futbale výrazne narastajú prejavy rasizmu, neznášanlivosti, nacionalizmu, keď slávne kluby reprezentujú doslova celosvetové, multietnické výbery, v ktorých často iba málo hráčov pochádza z domovskej krajiny tímu?
„Žiaľ, nemám logické vysvetlenie, ak by bolo, tak by sme mohli problém aj riešiť. Kým družstvo dobre hrá, všetko je v poriadku. Ak sú výsledky slabšie, nevôľa fanúšikov, verejnosti sa obráti v prvom rade proti cudzincom. Hľadá sa zodpovedný a ten je v prvom rade ten ‘druhý‘. Často sa stáva, že takzvaný fanúšik namiesto toho, aby povzbudzoval svoj tím, radšej chce vyprovokovať hráčov súpera. Niekedy to ani nesúvisí s farbou pleti a pre nezaineteresovaného diváka je to nepochopiteľný jav. Veď brankárske zákroky Olivera Kahna, kapitána nemeckého tímu a Bayernu Mníchov, neraz sprevádzajú aj na trávnikoch Nemecka opičie výkriky z radov obecenstva.“
Môže byť šport iný ako celý svet? Môžu sa práve na ihriskách „objímať“ Srbi s Chorvátmi, Turci s Grékmi, moslimovia so židmi?
„Hovorí sa, že šport je najdôležitejšou vedľajšou vecou na svete. O jeho význame svedčia aj čísla: každý tretí občan Európy pravidelne pestuje šport, v Európe je viac ako 600-tisíc športových oddielov. Šport vznikol ako súčasť kultúry. V súčasnosti však uznáva celkom odlišné ciele, pravidlá a hodnoty. Každé hnutie, teda aj športové je len verným odrazom svojej doby. Prehnaná komercionalizácia a s ňou súvisiace úplatkárstvo alebo honba za úspechom za každú cenu, prejavy rasizmu, nacionalistické konflikty, sú, žiaľ, typickými javmi nášho súčasného života a, pochopiteľne, odzrkadľujú sa aj v športovom hnutí. To však neznamená, že sa máme nečinne prizerať, zavrieť oči a tváriť sa, že sa nás to netýka, patrí to k životu a nič sa nedá robiť.“
Domnievate sa, že Slováci sú rasisti alebo všeobecne platí, že futbalový fanúšik je najväčší chrapúň?
„Nemyslím si, že Slováci alebo Maďari, Taliani alebo Francúzi, Česi alebo Španieli sú rasisti. Len niektorí jednotlivci. Možno skutočne majú nejaký nepríjemný zážitok, zlú skúsenosť alebo majú predsudky, takto boli vychovaní, alebo – prepáčte za výraz – sú jednoducho hlúpi. Nemyslím si, že každý futbalový fanúšik je chrapúň. Ten, ktorý počas zápasu na štadióne vyvádza, uráža hráčov, hádže rôzne predmety na ihrisko, nie je fanúšikom v pravom a peknom zmysle slova, ale chrapúňom je preto, že svoje problémy, pocity menejcennosti, v priebehu dňa skutočne zažité alebo len jeho zdanlivé krivdy rieši takýmto spôsobom. Človek, ktorý je nespokojný, hľadá ich príčinu a zriedkavo ju nájde v sebe. Je jednoduchšie obviniť druhého za svoj neúspech, hľadať zodpovedného inde, ako nájsť riešenie z vlastných síl.“
Nekrivdí sa futbalu? Aj v basketbale, hádzanej, volejbale, vodnom póle často vzplanú zúrivé nacionalistické boje.
„Samozrejme, aj v iných športoch sú podobné problémy, veď len nedávno prebehla tlačou správa o vyčíňaní fanúšikov po finálovom zápase európskeho šampionátu vo vodnom póle. Doslova ma šokoval aj incident na majstrovstvách sveta v stolnom tenise, keď hráč z arabskej krajiny odmietol nastúpiť na zápas proti Izraelčanovi. Napriek tomu, že pomerne podrobne sledujem športové dianie vo svete, o podobnom prípade som ešte nepočula. Žiadny iný šport však nezaujme toľko ľudí ako futbal. Každý fanúšik je ‘naslovovzatý odborník‘, tréner, ako aj hráč v jednej osobe. Je to najobľúbenejší a najsledovanejší šport.“
O problémoch netolerancie v našom športe sa začalo otvorene hovoriť až po futbalovom zápase Slovensko – Anglicko, v ktorom naši fanúšikovia urazili hosťujúcich hráčov čiernej pleti. Predtým tento problém nejestvoval?
„Určite existoval. Veď v každej krajine existujú rôzne formy rasizmu, aj na Slovensku. Prečo teda práve náš šport by bol výnimkou? Ale Anglicko je kolískou futbalu, má silné postavenie v rámci európskej, ale aj svetovej štruktúry a jeho hráči patria k najväčším hviezdam. Zápas bol na prekvapenie veľmi vyrovnaný a slovenskí fanúšikovia možno chceli v určitých momentoch týmto nevhodným spôsobom vyprovokovať, možno zneistiť súpera. Určitým spôsobom im k tomu pomohol aj neobjektívny taliansky rozhodca, ktorý veľmi odlišne posudzoval zákroky slovenských a anglických futbalistov a jednoznačne privilegoval napríklad Beckhama, ktorého za hrubé fauly ani nenapomenul.“
Ako si dokážete vysvetliť, že rasizmus, nacionalizmus, neférové správanie sa pretekára, chrapúnstvo fanúšika absolútne obišli posledné najväčšie svetové športové podujatia sveta – olympijské hry v Sydney 2000 a svetový futbalový šampionát 2002 v Ázii?
„Organizátori veľkých športových podujatí v rámci prípravy sa snažia vyriešiť domáce problémy v takej miere, aby sa pred svetovou verejnosťou prezentovali v tom najlepšom svetle. Okrem toho kontrola na týchto podujatiach bola veľmi prísna. Svetová i európska futbalová federácia obetujú nemalé finančné prostriedky na bezproblémový priebeh súťaží. Vo väčšine krajín existujú databázy, kde sú zaevidovaní nebezpeční výtržníci. Určitú úlohu hrá aj mentalita domáceho publika, ale aj to, nakoľko patrí domáce družstvo k favoritom. Čo sa týka Sydney, ale aj iných olympiád, napríklad obyvatelia Nórska boli v roku 1995 vyznamenaní Cenou Pierra de Coubertina, ktorú udeľuje Medzinárodný výbor fair play, za férové správanie počas zimných hier v Lillehammeri v roku 1994. Domnievam sa, že dôležitú rolu hrá zloženie obecenstva (ale aj športovcov).“
Vištucký turnaj v súčasnej podobe by bol iste nasledovaniahodným príkladom aj bez dôrazu na problém netolerancie v športe. Je potrebné doslova ukazovať – pozrite sa, ľudia rôznej farby pleti sa znášajú? Na svete je predsa milión podujatí, kde sa tak deje a každý to považuje za normálne.
„Ešte šťastie, že ten pomer je taký aký je. Vištucký turnaj považujem z rôznych hľadísk za veľmi dôležitý a vydarený. Máte pravdu, na svete je milión podujatí, kde sa stretnú športovci rôznej farby pletí. Pre hráča ako napríklad Zinedine Zidane, francúzskeho reprezentanta alžírskeho pôvodu, aby sme zostali pri futbale, je bežné stretnúť sa so športovcami rôznych národností. Ale pre bežného smrteľníka už to takou samozrejmosťou nie je, a preto je logické, ak prvé stretnutie je váhavé. Počas svojej športovej kariéry som síce precestovala kus sveta, ale, pochopiteľne, nikdy som nebola v Mozambiku ani v Zimbabwe. Preto aj pre mňa bol zážitok sa porozprávať s týmito ľuďmi o Slovensku, ale aj o ich rodných krajinách, problémoch. Bola to zaujímavá a živá hodina zemepisu a snáď vištucké deti, keď sa budú učiť o týchto exotických krajinách, spomenú si na svojich nových kamarátov a učivo sa im bude zdať bližšie až dôverné. Zvykneme používať frázu, že všetci sme rovnakí. Ja si myslím, že každý je iný. A práve táto rôznorodosť, rozmanitosť, pestrosť, ktorú musíme akceptovať, rešpektovať ale aj pestovať, obohacuje náš život, našu kultúru.“
PETER FUKATSCH
