Činohra Slovenského národného divadla m Božena Slančíková-Timrava/Peter Pavlac: Veľké šťastie m Réžia: Ľubomír Vajdička m Hrajú: Diana Mórová, Zuzana Fialová, Monika Hilmerová m Premiéra: 21. a 22. júna v Divadle P. O. Hviezdoslava
„Môj život plynul celkom proste, bez zvláštnych udalostí, tak, že ani neviem, čo by som o ňom napísala,“ zhodnotila Timrava. Celkom tak plynuli aj životy jej postáv - a pritom o nich popísala toľko trefného. Timravine Jozefky, Otilky či Katušky mohli zažiť veci neobyčajné ešte tak, keď prišiel do domu nejaký „kráľovič“ - ale aj takéto šumenie po chvíli opadlo a popelušiam už zostalo len spratať zo stola. Ale tie epochálne túžby v tej epochálnej nude!
Tri skvelé dievčatá na vydaj sa obzerajú na všetky strany, nikoho súceho však medzi známymi nevidia. Medzičasom sa všetky nešťastne pozaľubujú do mladého Levitu, čo býva „na hospode i chove“ u Nivských. Ten sa však väčšmi zapodieva vrahmi na smrteľnej posteli ako utrápenými ženskými dušami. A keby vedel, koľko sirôt je okolo neho!
Vzrušivo inscenovať nevzrušivý rovinatý život skutočne nie je ľahká úloha. Scénograf Jozef Ciller vyriešil problém vo svojom štýle - na jednoduchej a čistej scéne bola vizuálnym bonusom iba práca s kontrastnými siluetami postáv na vysvietenom horizonte. Dramatizátor Peter Pavlac zaplnil domácnosť novohradských dedinských pánov replikami odzrkadľujúcimi myslenie postáv, opakujúce sa deje zoštylizoval, zrytmizoval, čím vo viacerých scénach získal inteligentný komický efekt. Inscenácia režiséra Ľubomíra Vajdičku plynie síce pozvoľne, ale uchováva si dostatočný emocionálny tonus i jemný nadhľad.
Zuzana Fialová ako Nivských dcéra Otília, ktorej nie je páru v pol svete, musela tlmiť svoj temperament, aby nabrala žiadaný zduchovnelý výraz ľaliovej tváre, i tak je však Otíliina povýšenosť lepšia ako jej nudnosť. Krehká Monika Hilmerová precítene, ale i s milým odstupom zahrala od slasti a bôľu plačúcu sirotu Katušu. Najväčšmi sa s postavou potrápila Diana Mórova, jej slobodná a hlavatá Józa, ktorej bystrý duch ničoho a nikoho nešetrí, ale môže si to dovoliť, lebo je už staršia, a pritom stále nadmieru pekná, je priveľmi neprirodzená až hektická. Pod rozpačitosť tejto postavy sa podpísala aj eklektická koncepcia kostýmov, ktorá u Jozefy nie celkom potrebne zdôraznila jej súčasnosť.
Príjemným prekvapením bol debut poslucháča Vysokej školy múzických umení Jána Koleníka v postave citlivého Levitu. Komediálne možnosti nezahodila Helena Krajčiová ako zle vydatá Georga či manželia Nivskí Božidara Turzonovová a Peter Bzdúch. Ponad scénu tu i tam zaznel autorkin hlas vo vhodne ladenom prednese Evy Landlovej.
Božena Slančíková tých svojich málo hier napísala vraj preto, aby vedela, ako sa cíti autor, keď ho hrajú. Ale nič podľa svojich slov necítila. Popravde, jej drámy ani veľmi nechceli hrať, „len potom z úcty predsa len zahrali“. Je maličkým šťastím, že takmer po sto rokoch od napísania tejto novely Veľké šťastie ju prečítali a zahrali nielen z povinnej úcty.
ZUZANA ULIČIANSKA
