Čakanie, to je hlavná náplň dní obyvateľov v tábore. Pre väčšinu je to tak trochu čakanie na Godota - z 2574 žiadostí, ktoré boli podané tento rok, dostala kladnú odpoveď zatiaľ iba jediná žena.
posedávajú pred vchodom, či sa trúsia chodbami, sú pestrí ako perzský bazár. Čierni ako eben, hnedí ako čokoláda, niektorí blýskajú zlatými zubami, iní svietia v pestrom sárí. Niektorí sú hluční, iní uplakaní, noví obyvatelia sú plní nádeje, tí, ktorí sa takto pretĺkajú roky, sklamaní a depresívni. Pripomína to jeden zo slávnych českých seriálov – Bol raz jeden dom. Poschodia, byty a v každom osud iného hrdinu.
Tmavou chodbou prechádza pani Lena. Ukrajinka. Keď sa usmeje, blyštia sa jej v ústach zlaté zuby. Smeje sa však zriedkakedy, skôr stále plače. A jej deväť detí s ňou. Najmenší, Tolek, má na to nárok, nemá ani rok. Ale staršie deti plačú od depresií. Majú plus-mínus desať a už nikomu neveria. Štyri roky sa pretĺkajú s rodičmi po utečeneckých táboroch v Poľsku, v Čechách a zakrátko asi stratia aj gabčíkovský domov. Ich žiadosť o štatút utečenca totiž bola zamietnutá. Po prvostupňovom rozhodnutí Migračného úradu Ministerstva vnútra sa ešte upínajú k súdu, ktorý môže zmeniť rozhodnutie, no reálne veľkú nádej nemajú. Slovensko je z krajín V 4 štátom s najväčším počtom žiadateľov o azyl, ale zároveň aj s najnižším počtom priznaných štatútov. Politika štátu je prísna a ľudia z Ukrajiny, rovnako, ako povedzme, z Arménska, Bulharska či dokonca Čiech príliš šancí nemajú. Pre ilustráciu, tento rok bol z 2574 podaných žiadostí zatiaľ udelený jediný štatút utečenca. Žene, ktorá sa odhodlala úplne sama, utiecť z Beninu. (Zhodou okolností v predvečer našej návštevy tábora z Gabčíkova odišla a ujala sa jej africká komunita.)
Rodina pani Leny opustila Ukrajinu z náboženských dôvodov. Odpoveďou na otázku, kam sa podejú, keď pravdepodobne aj z odvolacieho súdu príde zamietavý verdikt, je len plač. Domov cesta nemožná, o všetok majetok prišli. A vlastne, kde majú domov deti, z ktorých sa väčšina narodila v táboroch, ako je tento?
Veľký brat a tichá sestra
Na súrodencov Kumar a Sun musíme čakať, kým sa vrátia zo zdravotného strediska. Dvadsaťdvaročná snedá dievčina sa totiž na strastiplnom putovaní Sri Lanka – Slovensko nakazila zrejme v ukrajinskom tábore tuberkulózou. Tak si to aspoň myslí jej tridsaťštyriročný brat. Na cimre tam bývali asi s dvadsiatimi ľuďmi, mnohí z nich pokašliavali, dusili sa. Na druhej strane, práve tam im poradili, že majú ísť na Slovensko, lebo je to vraj krajina, kde s utečencami slušne zaobchádzajú. No i tak sa báli. Pašeráci a prevádzači, ktorí im pomáhali na úteku, ich o doklady pripravili ešte v Moskve. Čo ak ich na slovenských hraniciach polícia zatkne, uväzní a šupom pošle späť?
S Kumarom je ťažká reč. Je síce zdieľny, no hovorí rýchlo, hlce slová, komolí výslovnosť a jeho angličtine zle rozumieť. No a Sun hovorí iba po tamilsky. Presnejšie, mlčí po tamilsky, lebo väčšinou za ňu rozpráva brat. Snaží sa zjednodušiť a zostručniť zložitú vnútropolitickú situáciu, ktorá dokresľuje príbeh. Dôvodom úteku bol vraj strach a prenasledovanie. Na Sri Lanke žili v malej dedinke iba s mamou. Kumar učil deti po tamilsky. Sestra ako žena nemohla ďalej študovať. V krajine medzi sebou zápasili o moc viaceré skupiny a členovia jednej, ktorá je v rozpore s vládnou, robila na Sun nátlak, aby pre nich pracovala. Keď odmietala, odchytili ju na ulici, naložili do auta a násilím držali dvadsať dní v ich ústredí. Fyzicky ju síce netýrali, musela robiť iba administratívne práce, ale v ťažkých podmienkach. O hlade, smäde, zatvorená. Najhoršie je, že rodina vôbec netušila, čo sa s dievčaťom stalo. Keď ju pustili, brat sestru zbalil a presťahovali sa do väčšieho mesta. Dúfajúc, že podnájom im poskytne úkryt. Aj tu ich však zakrátko vypátrali a poslali list, kde Sun opäť žiadali o spoluprácu. List prevzal domáci a zo strachu odovzdal vládnej skupine. Sun skončila vo väzení, kde ju obvinili z pomáhania teroristom, dokonca priamych teroristických činov. Zadržaná bola štyridsať dní, mnohokrát vyšetrovali aj jej brata, kým sa mu podarilo dokázať sestrinu nevinu.
Vtedy rozhodol, že utečú. Stálo ich to dvetisíc dolárov, putovanie v pašeráckych autách a najmä to, že už pol roka nemajú najmenšiu správu, čo sa deje s ich matkou. So sebou ju vziať nemohli. Útrapy cesty horko ťažko zvládali ich mladé organizmy.
Prvá láska
Prvé týždne prežili v záchytnom tábore v Adamove, kde prešli karanténou a lekárskym vyšetrením. Tu Sun diagnostikovali tuberkulózu, takže ďalších päť mesiacov strávila po nemocniciach. Stále je ešte rekonvalescentkou, musí sa liečiť, brať množstvo liekov. Aklimatizuje sa iba pomaličky, nemohla začať ani s učením sa slovenčiny. Z Európy je stále v rozpakoch. Najmä z toho, ako sú tu muži aj ženy v lete odhalení. Pre ňu holé pupky, minisukne, nahé ramená neprichádzajú do úvahy. Hoci bolo horúco a na nohách mala žabky, obliekla si k sukni pod kolená ešte hrubé pančuchové podkolienky. Na členkoch jej cengali strieborné retiazky – pripomienka pestrých domorodých odevov. Jeden si starostlivo chráni – má ho zamknutý v skrini.
Ako si čiernovlasé dievča s bodkou na čele predstavuje svoju budúcnosť? Rada by robila niečo v administratíve, ale delí ju od toho obrovská jazyková bariéra. Problémy bude mať aj so vzťahmi, naši muži sú jej cudzí, má z nich strach.
Kumar, ten sa aklimatizoval lepšie. Kreslí, hrá futbal, v budúcnosti by rád pracoval s drevom, vyzná sa tiež v elektrine. Dokonca si tu už našiel aj lásku, hoci má už po tridsiatke! U nich doma je to vraj normálne. Tam nosil v srdci iba mamu a sestru, muži sa zvyknú ženiť až okolo tridsaťpäťky. Slovenku Melindu stretol vďaka tomu, že zmeškal posledný autobus do Gabčíkova. Stál bezradne pred tabuľou na bratislavskej autobusovej stanici, kde sa mu prihovorila. Uľútilo sa jej ho a ponúkla sa, že ho odvezie. Paradoxne, strach vraj mal on, nie ona, dovtedy sa mu nestalo, aby ho oslovila žena. Cestou mali čas rozprávať sa, dostal jej telefónne číslo. Jeho prvá láska je stará už štyri mesiace a vraj je stále krajšia a krajšia.
Utečenci z Čiech
Naozaj atypickým prípadom je pán Jaroslav. Je to český Róm, ktorý žiada na Slovensku o politický azyl. Pôsobí veľmi kultivovane a príjemne. Izbička, kde žije spolu s manželkou Martinou a kam o pár týždňov pribudne ich prvé bábätko, je vzorne uprataná. Až prekvapí, aká útulnosť sa dá dosiahnuť v strohej izbe.
Martina ticho sedí na posteli. S guľatým bruškom, na ktorom má zložené ruky, má miernosť madony a odovzdanosť milujúcej ženy, ktorá vo všetkom nasleduje svojho muža a bezhranične mu dôveruje.
Jaroslav ukazuje štós dokumentov, ktorými dokladuje svoj príbeh. Žil v malom mestečku neďaleko Prahy. Mama bola zdravotná sestra, otec vodič. Patrili vraj k Rómom, ktorí sa dokonale asimilovali s nerómskymi obyvateľmi. On sa vyučil za stolára a začal sa politicky angažovať, stal sa dokonca predsedom miestnej rómskej iniciatívy. Vtedy sa však začali problémy. Jeho verzia je, že sa ho snažili zdiskreditovať a obvinili ho z dílerstva drog. Vo väzbe strávil dva roky a potom ho v plnej miere zbavili obžaloby – ukazuje listiny a súdne rozhodnutia.
Finančného odškodnenia sa však nedočkal. Naopak, jedného dňa ho skíni napadli v jeho byte. Dokopali ho kanadami, rozbili mu hlavu, v bezvedomí ho sanitka dopravila do nemocnice. Ďalej to znie absurdne, no potvrdzuje to aj lekárska správa. Jeden zo skínov si ho našiel priamo v ordinácii, kde ho ošetrovali, a dobil ho ešte aj tam. Vtedy už začal brať vyhrážky vážne, navyše strach skomplikoval zdravotný stav manželky, ktorá trpí epilepsiou. Rozhodli sa odísť.
V Čechách nemali kde zostať – Martinina rodina nesúhlasila s tým, že si vzala Róma, jeho, že si vzal „bielu“. Byt v inom meste si nemali za čo kúpiť a do inojazyčnej cudziny nechceli. A tak opustili všetky veci, zariadený byt, televíziu, video – vôbec vraj netušia, kde to všetko skončilo. No ani to, kde skončia oni. Česká republika patrí medzi krajiny bezpečného pôvodu, takže ich žiadosť o štatút utečenca už tiež naše orgány zamietli. Aj oni sa odvolali a čakajú. Na ortieľ, ktorý rozhodne o nich a o tom malom, o ktorého existencii sa dozvedeli až v utečeneckom tábore.
Nedokončená
Najveselejším miestom tábora je škôlka. Zďaleka do nej nechodia iba škôlkari. Popoludní slúži ako družina a zároveň je to detská izba všetkých malých obyvateľov domova, ktorí sa tiesnia s rodičmi v bunkách.
Teraz sú tu iba najmenšie deti, spoločne s učiteľkami dokončujú darčeky, ktoré dostanú slovenskí politici. Aby si lepšie uvedomili, že problémy utečencov sú aj ich.
Táborová škôlka je často o lúčení. Deti odchádzajú s rodičmi, ktorých žiadosti zamietli, alebo sa rozhodli skúšať šťastie inde. Neraz je to zo dňa na deň. V piatok sa ešte hrajú v družine a v pondelok po nich pani učiteľka márne pátra.
„Ľudia nevedia, kedy príde rozhodnutie. Jedného dňa jednoducho príde správa a ide sa. V piatok sa ešte hráme, je dobrá nálada a v pondelok detí nikde. Nemajú čas sa ani rozlúčiť. Je mi to ľúto, prirastú mi k srdcu. Aj im hovorievam, aby mi po odchode napísali, ale nikto sa zatiaľ neozval. Už ich unáša osud,“ hovorí Margita Horonyiová o špecifikách škôlky. Tiež o tom, ako zo správania detí možno čítať mentalitu, osudy krajiny. Čečenské deti patrili k najtemperamentnejším, najmä chlapci boli riadni bitkári. Z afganských detí zase vanul smútok. Keď kreslili, používali najmä čiernu a tmavé farby. No rady spievali afganské piesne, boli pyšné na tradičný odev, svoju kultúru. Kontrastovali s vykorenenými deťmi, ktoré sa už narodili po táboroch, sú vláčené z miesta na miesto ako mačatá.
Na stole má učiteľka starostlivo odložený lístok od afganského chlapca – nikdy som nevidel takú dobrú pani učiteľku a nikdy nezabudnem, čo ste pre mňa urobili.
„Mal dvanásť rokov a bolo to divé dieťa. S každým sa pobil. Ale keď prišiel sem, úplne sa zmenil. Najmä hudba na neho dobre vplývala. Neviem, čo je s ním, s celou jeho šesťčlennou rodinou. Boli to veľmi milí, inteligentní ľudia. Azyl však nedostali, ani rozlúčiť sme sa nestihli. Ktovie, kde je im koniec.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
