Sedemnásťročný Ahmed Muhammad S. je jedným zo 48 Iračanov, ktorí dnes žijú v utečeneckých táboroch na Slovensku. Rád by u nás našiel nový domov, chcel by tu vyštudovať medicínu a pomáhať ľuďom. A nadovšetko rád by zabudol na všetko, čo ho stretlo v jeho vlasti.
Ahmed sa dostal na Slovensko v apríli. Na cestu sa vydal ešte koncom minulého roka, o vojne v Iraku sa dozvedel až u nás. Počas týždňov úteku ani netušil o bombardovaní v rodnej Basre či v Bagdade. Teraz o všetkom počúva s očami rozšírenými hrôzou, prezerá si obrázky z novín.
„Otec zahynul počas prvej vojny v Perzskom zálive. Potom zabili aj mojich troch bratov a mama zomrela krátko po tom. Od šiestich rokov som sám, vychovávala ma teta,“ spomína. V Iraku žil v neustálom strachu: prívrženci Saddámovho režimu si poňho mohli kedykoľvek prísť. Vraveli, že keď vyrastie, iste sa pomstí za svojich najbližších. Do školy v Basre chodil deväť rokov, neskôr sa živil lovom rýb. Keď už vojna visela nad hlavou, teta predala dom a zaplatila zaňho prevádzačom päťtisíc dolárov: „Vravela, že som pre ňu to najcennejšie, rozhodla sa tak pre moje dobro.“
Do Európy putoval Ahmed niekoľko mesiacov. Ani sám nevie, ako dlho. Prevádzači ich počas cesty neraz vyložili z nákladiakov a zatvárali do tmavých stajní, niekedy aj so zvieratami. Na deň mu dávali dva krajce chleba. Až na Slovensku sa vraj konečne prestal báť.
„Cítim sa tu v bezpečí,“ hovorí, „vo vašej krajine je pokoj a demokracia, spoznal som tu celkom iný život. Som tu šťastný, aj vaši ľudia sú milí a láskaví, len niektorí ma vnímajú ako cudzieho.“
Ahmed, tak ako mnohí irackí utečenci, však ani dnes neverí v úspešnosť radikálnej zmeny či v ďalšiu perspektívu svojej krajiny. „Kým nebude existovať dôkaz o Saddámovej smrti, demokratický vývoj krajiny nemožno zaručiť,“ myslí si. Saddáma sa vždy bude báť a na na návrat domov nepomýšľa. Podobne ako v iných krajinách, aj na našom území sú Iračania stále pod ochranou a nedobrovoľný návrat domov im nehrozí.
(mč)
FOTO – AUTORKA
