Na veľkej päťhodinovej laserovej šou v ukrajinskom Donecku sa v nedeľu 4. februára imaginárne vznášal Sergej Bubka nad latkou 615 centimetrov. Je to vôbec najvyšší skok, ktorý fenomenálny žrdkár, rodák z niekdajšieho Vorošilovgradu (dnešný Lugansk) dosiahol. Bolo to 21. februára 1993. S. Bubka (narodený 4. decembra 1963) sa preniesol cez túto atleticky nadoblačnú výšavu práve v doneckej hale Družba, v ktorej sa definitívne lúčil s aktívnou atletikou. Ukrajinský prezident Leonid Kučma mu osobne odovzdal najvyššie štátne vyznamenanie, medailu Hrdina Ukrajiny. Na veľkoplošnej obrazovke odzneli ďakovné slová prezidenta Medzinárodnej amatérskej atletickej federácie (IAAF) Lamina Diacka, monackého princa Alberta i útočníka milánskeho AC Andreja Ševčenka. Futbalista povedal: „Sergej je pre mňa najväčším hrdinom Ukrajiny. Je najkrajšou tvárou našej krajiny a skutočným športovým géniom.“ Muž, ktorý tridsaťpäť ráz prekonal svetový rekord (17-krát na otvorenom štadióne, 18 ráz v hale), čo nemá v histórii atletiky obdobu, so slzami v očiach prehovoril k piatim tisícom divákov: „Dosť ťažko si viem predstaviť, že ma už nikdy neuvidíte v žrdkárskom sektore. Na kráľovnú športov budem myslieť neustále. Život však ide ďalej. Zvolili ma za člena exekutívy Medzinárodného olympijského výboru a pri tejto príležitosti absolvujem množstvo rôznych zasadnutí a konferencií. Okrem toho sa budem venovať práci v mojom klube v Donecku a viac času chcem venovať aj rodine,“ povedal otec 16-ročného Vitalija a 14-ročného Sergeja. Šesťnásobný majster sveta (nevyhral iba svetový šampionát 1999 v Seville, na ktorom neštartoval) a olympijský víťaz zo Soulu 1988 žije s manželkou Lilianou, trénerkou modernej gymnastiky, a synmi striedavo v Monte Carle a Donecku.

Z náhradníka žrdkársky génius

Na I. atletických majstrovstvách sveta v Helsinkách roku 1983 až do posledného dňa dostával ZSSR v prestížnom súboji s USA ťažko na frak. Sovieti už nemali veľa želiezok v ohni, keď zabrali náhradníci – dvaja ani nie dvadsaťroční skokani, o ktorých svet vôbec nič nevedel. Bola to ich prvá cesta na Západ. Výškar Genadij Avdejenko a žrdkár Sergej Bubka bývali na jednej izbe a mali byť do počtu. Bubku nominovali na poslednú chvíľu. Do družstva ho presadil donecký tréner Vitalij Petrov napriek veľkej rivalite s Volkovovou moskovskou školou. Ľahko odhadnúť, ktorá bola protežovaná. Obaja ukrajinskí novici napokon vyhrali, zmiernili prehru zbornej v medailovej bilancii so Spojenými štátmi. Genadij potom v sínusoide víťazstiev a prehier, v ktorej prevládalo skôr to druhé, postupne zapadol. Sergejova krivka mala strmý smer nahor. V Helsinkách vyhral skokom 570 cm. Symbolicky – zdolal práve Konstantina Volkova, syna moskovského trénera. Hodnota víťazného výkonu má tiež svoje „zaklínacie“ čaro. Sergej na väčšine veľkých a rekordných pretekov začínal práve na tejto výške. V čase, keď sa už drvivá väčšina súperov, často všetci, sprchovala v hoteli, on začínal.

Ukrajinský žrdkár sa v sektore nikdy nelopotil. Po prezentácii sa držal v ústraní, ostatní pretekári ho nezaujímali. Väčšinou prichádzal do priestoru súťaže, až keď sa blížila jeho chvíľa – skok na základnej výške. Tie striedal so železnou pravidelnosťou – 570 cm alebo 575 cm. Druhý pokus bol 590 cm, tretí už väčšinou znamenal pokus o svetový rekord. Sergej prekonal výšku nad šesť metrov v kariére dovedna štyridsaťtrikrát, dvadsaťtri najlepších skokov histórie patrí jemu!

Bratia Vasilij (40 rokov) a Sergej Bubkovci čoskoro po narodení odišli z Vorošilovgradu do Donecka spolu s matkou. Otec ich opustil. Načo tajiť – považovali ich za chuligánov, Sergej prešiel i polepšovňou. Raz sa tmolili na doneckom štadióne, keď ich na plochu zavolal tréner Vitalij Petrov, aby to skúsili s atletikou. Našťastie poslúchli. Aj Vasilij patril medzi svetovú žrdkársku špičku a mladšieho brata párkrát zdolal. Petrov sa stal Sergejovým druhým otcom, nie náhodou sa jeho prvorodený syn volá Vitalij. O tom skutočnom nechcel Bubka ani počuť, pocit odcudzenia ho nikdy neopustil, jasne súcitil s matkou.

Bratislavská spomienka

Vo výpočte Bubkových sedemnástich svetových rekordov na otvorenom štadióne sú iba tri s domicilom dva razy – Moskva, Paríž a Bratislava. Hlavné mesto Slovenska má však primát, 26. mája 1984 skočil na štadióne Interu v rámci mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft (štartoval na ňom osemkrát) svoj prvý najlepší výkon histórie – 585. Pasienky ho oslavovali ešte raz, v roku 1988, keď mal zrejme najväčšiu formu. Skočil 605 cm. Bubka navštevoval Bratislavu často, je jej čestným občanom. Nechodil k nám iba ako účastník slávnej péteesky. Prichádzal na dlhšie sústredenia. Práve v roku 1988 sa otvorene tipovalo, kedy Sergej prekoná výšku snov 620 cm. On sám i jeho tréner Petrov hovorili, že je to v Bubkových silách. Mal najrýchlejší rozbeh, skákal s najtvrdšími žrďami, jeho práca nad latkou bola príkladná. Išlo iba o to, aby tieto tri časti disciplíny ideálne skĺbil. Tvrdo na tom pracoval. Viacerí očití svedkovia videli, ako na štadióne Interu na tréningu preskočil gumu (v príprave sa neskáče cez latku) na stojanoch 620 cm od zeme bez toho, že by sa jej dotkol. Analýza jedného z jeho skokov vyznela šokujúco: Bubkov čistý skok meral 637 cm! Bolo to však už obdobie, keď sa za svetový rekord začali vyplácať tučné prémie. Sergej teda zvolil svoju povestnú „salámovú metódu“ a k rekordnej výške pridával vždy jeden plátok – centimeter. Preto sa nikdy vysnívaných 620 cm nedočkal. Ale za posledný svetový rekord z otvoreného štadióna v talianskom Sestriere zinkasoval 120 000 dolárov a sadol si do novučičkého športového Ferrari.

Bubkovými pretekmi pretekov boli majstrovstvá sveta. Vyhral na nich šesťkrát, ani raz neprehral, hoci v Aténach 1997 súťažil krátko po zranení. Naopak, olympiáda bola Segejovou nočnou morou. V Soule vyhral po treťom pokuse na 590 cm, keď latka na stojanoch dlho poskakovala hore-dolu, ale nespadla. V Barcelone 1992 mu rozhodcovia zabudli zastaviť časomieru pri chystaní slávnostného ceremoniálu. Prekročil limit. S nekompromisnými arbitrami sa skoro pobil. V Atlante pre zranenie vôbec neštartoval, v Sydney z toho istého dôvodu neprekonal základ. Aj geniálni športovci majú svoje prekliatia.

Sydneyský nostalgický koniec

Po atlantskej olympiáde začal chodiť Bubka od lekára k lekárovi, tých pravých našiel vo Fínsku. „Mojím motorom sú majstrovstvá sveta v Aténach. Chcem dokázať, že nie som mŕtvy,“ povedal. Prvej operácii achilovky na pravej nohe sa v úplnej tajnosti podrobil 20. decembra 1996. Klusať začal koncom apríla. Po ani nie mesačnom tréningu skočil „pokusne“ 18. júna 1997 v Helsinkách 560 cm, bol piaty a zase sa stiahol. O mesiac potom exhibične dosiahol na prostějovskom námestí 580 cm. „O titul na svetovom šampionáte v Aténach pôjde na výškach od 590 cm do 600 cm a jediným súperom bude Rus Tarasov,“ hovoril pred MS. V súperovi sa nemýlil, vo výkone sa „sekol“ o centimeter. Skočil 601 cm. Air Bubka, ukrajinský cár Sergej, povedal, že ešte prídu aj seriózne pokusy smerom k 620 cm. Génius žŕdky ešte nemienil končiť.

Tri roky po tom, čo získal šiesty titul majstra sveta po sebe, hrozil svetovému rekordérovi trpký koniec jeho žiarivej kariéry znovu. A aj sa naplnil. „Som veľmi sklamaný. Tvrdo som trénoval a teraz nemôžem skákať,“ vysvetľoval 37-ročný športovec vlani v Nice po ďalšom zranení achilovky. „Ak sa nedostanem do formy, v Sydney štartovať nebudem,“ povedal. Napokon sa rozhodol riskovať, vynechávať výšky ako zamlada.

Hop alebo trop. Iba druhý pokus na olympiáde 2000 na výške 570 cm vyzeral k svetu. Famózny atlét zakončil skvostnú kariéru trop. Fanúšik olympijského športu číslo jeden v tichej úcte vstal. Na Ausralia stadium videli naposledy Segeja Bubku v žrdkárskom sektore pri veľkých pretekoch.