Prvý sa týka obsahu návrhu. Medzi hlavné ciele práce Konventu patrí snaha priblížiť úniu k občanovi a jasnejšie deliť prácu medzi európskymi inštitúciami a medzi jednotlivými členskými štátmi a úniou ako celkom. Výsledný text svedčí o čiastkových úspechoch, ale zároveň dokladá množstvo pretrvávajúcich problémov.
Z pohľadu občana je kladom nahradenie existujúcich zmluvných základov jediným dokumentom. Zahrnutie Charty základných práv EÚ do textu ústavy poskytne občanom šancu dovolávať sa svojich práv a slobôd v spojitosti s konaním inštitúcií EÚ. Občania budú mať možnosť väčšieho dohľadu nad legislatívnymi návrhmi únie prostredníctvom národných parlamentov, ktoré budú kontrolovať uplatňovanie princípu subsidiarity. Spolurozhodovanie Európskeho parlamentu sa rozšíri a legislatívne nástroje únie sa zjednodušia. Novinkou je možnosť predložiť spoločnú petíciu vyše milióna občanov únie, ktorí za určitých podmienok môžu iniciovať legislatívny návrh Európskej komisie.
Návrh ústavy však nepočíta s voľbou predsedu Európskej komisie poslancami Európskeho parlamentu na základe výsledkov priamych volieb do tohto parlamentu. Zásadným problémom z pohľadu občana je množstvo duplicít, ktoré text ústavy obsahuje. Výklad práv a slobôd je v Charte, zároveň v prvej časti ústavy pod nadpismi „základné práva“ či „občianstvo“ únie a venuje sa im aj tretia časť v rámci popisu fungovania jednotlivých politík únie. Základné poslanie, právomoci a zloženie inštitúcií možno nájsť v prvej časti, a tretia časť tieto informácie v mnohom opakuje a rozširuje. Text je redundantný, jeho interpretácia sa komplikuje. Súčasná podoba návrhu znamená, že praktické fungovanie únie v rôznych politických oblastiach nemusí byť zrejmé ani po prečítaní celej ústavy.
Pre budúcnosť deľby práce je dobré explicitné pomenovanie výlučných a podporných právomocí únie. Nejde však o hlbšiu kategorizáciu politík a ani jednoznačné praktické prekonanie súčasnej trojpilierovej štruktúry. Problémom zostáva, že každá politická oblasť sa riadi vlastnými pravidlami, neexistuje jednotný systém pre danú kategóriu kompetencií. Únia a členské štáty tak napríklad majú právomoci pre vnútorný trh i vnútornú bezpečnosť, avšak mechanizmy spravujúce tieto politické oblasti sa líšia. Ešte zreteľnejšia nejasnosť panuje pri deľbe práce medzi rozličnými inštitúciami. Napríklad vzťah medzi budúcimi hlasujúcimi európskymi komisármi a nehlasujúcimi komisármi nie je definovaný. Vzťah medzi predsedom Európskej rady a ministrom zahraničných vecí únie je v podstate ponechaný na prax. Posilňuje sa úloha členských krajín, ktoré sú primárne zodpovedné za výber predsedu Komisie aj predsedu Európskej rady. Neexistujú však vyvažujúce kontrolné mechanizmy.
Druhým dôvodom na istú nespokojnosť je otázna pripravenosť Slovenska plnohodnotne sa podieľať na reforme. Domáca diskusia o návrhu ústavy sa v týchto dňoch sústreďuje viac na formu jej prijatia, ako na obsah. Debata o možnom referende o tejto ústave však odráža širší nedostatok vôle definovať priority na prístup Slovenska k reforme únie. Už uznesenie parlamentu z 26. februára požiadalo vládu predložiť celkový návrh postoja krajiny k budúcim inštitucionálnym reformám Európskej únie. Napriek tomu bol medzirezortne pripomienkovaný materiál ministerstva zahraničných vecí 30. apríla z rokovania vlády stiahnutý a vláda nemá postoj doteraz.
Bez širokého domáceho politického mandátu a spoločne sa formujúceho postoja sa len ťažko posudzuje obsah návrhu ústavy únie. Reálny vplyv na rokovania medzivládnej konferencie v Solúne, ktorá rozhodne o právne záväznom znení nových zmluvných základov únie, sa bude odvíjať aj od jasne stanovenej agendy, sily argumentov a množstva koaličných partnerov medzi súčasnými a budúcimi členmi únie.
Politická skúsenosť Slovenska ilustruje, že úspech integračnej politiky závisí od presvedčivej vnútornej, ako aj vonkajšej angažovanosti. Bolo by smutné, ak by reforma Európskej únie demonštrovala neschopnosť štátu poučiť sa zo svojich nedávnych dejín.
Autor: VLADIMÍR BILČÍK(Autor pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku)
