oczan, Ľudovít Kmeťko. Všetci piati majú totiž rodisko na území dnešného Slovenska, ale reprezentovali tím Uhorska.
Otázka predstaviteľom SOV bola jednoznačne provokačná: Prečo si Slováci privlastňujú uhorské víťazstvá pod piatimi kruhmi? Podľa nich by mali patriť výlučne Maďarsku. Podkurovanie pod kotol v poslednom čase napätých susedských vzťahov na olympijskej pôde riadne zapácha.
Čo Maďarom prekáža, nám v ceste nestojí
Či sa niekomu páči, alebo nepáči, Maďari a Slováci mali spoločnú tisícročnú históriu, s úspechmi, neúspechmi, peknými spoločnými okamihmi i nepopierateľnou diskrimináciou menších národov (do uhorskej sféry habsburskej monarchie patrili aj časti území dnešného Rumunska, Srbska, Slovinska a Chorvátska) „väčšinovými“ Maďarmi. Predseda SOV František Chmelár pripomenul zrejme najvážnejší protipól prístupu k skutočne zaujímavej a pri normálnych vzťahoch navzájom sa obohacujúcej historickej téme: „Nič nenamietame, ak slávne postavy spoločnej športovej cesty so slovenským rodiskom považuje rovnako za svoje maďarské olympijské hnutie. Veď súťažili za budapeštianske kluby.“
Na začiatku bolo Uhorsko, Rakúsko a Česko
V čase vzniku Medzinárodného olympijského výboru (MOV založili v roku 1894 v Paríži) existoval na našom území jediný mnohonárodný štátotvorný útvar - Rakúsko-Uhorsko. Centrálne úrady monarchie nepovažovali za potrebné zaoberať sa novými športovo-pedagogickými myšlienkami francúzskeho baróna Pierre de Coubertina. Postupne vznikli teda jednotlivo uhorský, rakúsky a český olympijský výbor. V Uhorsku a Rakúsku stihli pripraviť výpravy už na prvé OH v Aténach, v Česku na druhú do Paríža.
Oficiálne štatistiky MOV uvádzajú výsledky s menami, priezviskami a štátnou príslušnosťou, akú mali pretekári v čase Hier. Teda napríklad pri aténskom bronzovom medailistovi v behu na sto metrov (I. OH - 1896): 3. Alajos Szokolyi (HUN). Meno rodákovi z Hronca pri Banskej Bystrici úrady pomaďarčili. Atlét študoval v Banskej Štiavnici, Leviciach, pracoval ako župný archivár v Šahách, oženil sa s dcérou grófa Berchtolda, pretekal za MAC Budapešť. V rodine sa iste hovorilo po maďarsky, nemecky a slovensky. Pripomíname to preto, že budapeštianske média napríklad argumentujú: „Narodili sa síce na Slovensku, ale po slovensky ani poriadne nevedeli.“
Čo povie ľuďom skratka ZSSR o dve generácie?
Šport píše skvelé osudy, ktoré tečú viacerými krajinami a nikto z aktérov nesoptí, keď sa k nemu hlásia viaceré národy. Skôr sú na to pyšní. Krasokorčuliarsky strieborný medailista zo ZOH v Squaw Valley 1960, dvojnásobný majster Európy Karol Divín sa narodil v Budapešti. Jeho rodičia utekali pred fašistami zo Sedmohradska cez maďarskú metropolu do Prahy. Odtiaľ sa presťahovali do Bratislavy. V nej sa vypracoval na špičkového pretekára. Po skončení kariéry odišiel trénovať do Brna, Kanady, dnes žije v moravskej metropole a má české občianstvo. Prekáža azda Slovákom, keby sa k Divínovi hlásili Maďari a Česi?
Diskársky olympijský medailista z Moskvy 1980 Imrich Bugár sa narodil v dedine Ohrady pri Dunajskej Strede, má maďarskú národnosť. Chvíľu súťažil za bratislavský Inter, kľúčovo však za pražskú Duklu. Dnes má české občianstvo. Jeho úspechmi sa pokojne môžu pochváliť Česi, Slováci i Maďari.
Určovanie identity, o akej hovoríme, si vyžaduje maximálnu toleranciu. MOV to vyriešil jednoducho. Za olympionikmi, hoci žijú, figurujú v štatistikách nejestvujúce krajiny: Dana Zátopková (ČSR), Jan Železný (ČSSR), Jan Železný (ČSFR), Miloš Mečíř (ČSSR), Valerij Borzov (ZSSR), Aleksandr Popov (SNŠ), Katarina Wittová (NDR), Michael Gross (NSR), Gerhard Steck (olympijský oštepársky víťaz 1936, Nemecko), Dragutin Šurbek (Juh.). Postupne ide o Češku, Čecha, Slováka, Ukrajinca, Rusa samozrejme trikrát Nemcov, Chorváta. Čo povedia o dve generácie ľuďom skratky ZSSR, Juh., ČSSR, NDR, ťažko odhadnúť.
„Štvorrekordér“ Železný
Niektoré športové federácie pridelili jednoducho tituly predchádzajúcich krajín takzvaným nástupníckym. Preto majú napríklad ruskí hokejisti 23 zlatých medailí (dohromady ZSSR, SNŠ, Rusko), hoci Ruská federácia má desať rokov.
Svojrázne, a zrejme dobre, to vyriešila česká a slovenská atletika. Legendárny oštepár Jan Železný je slovenský, český, európsky a svetový rekordér. Obe krajiny sa dohodli, že určia rekord podľa mesta klubu, za ktorý pretekár rekord dosiahol. Mladoboleslavčan má preto svoje miesto v slovenských tabuľkách hodom 87,66 m z roku 1987, keď reprezentoval banskobystrickú Duklu. Za ňu súťažil tiež v roku 1988, ale SOV jeho striebornú olympijskú medailu neregistruje. Vzal si za kritérium rodisko. Železný sa však nehnevá, keď sa k nemu Slováci a Baskobystričania hlásia. V českých historických tabuľkách je zase na čele trojskokanského rebríčka Milan Mikuláš z Michaloviec, ktorý reprezentoval pražskú Duklu (17,53 m z roku 1988) pred Jánom Čadom (Slavia Praha) z Trstenej (17,35 m z roku 1984).
Jestvujú milióny príkladov diskusií i možných riešení, ktoré by rozhodne nemali mať prívlastok spor, kauza, problém. Maďarské porovnanie Slovákov so zlodejmi (úspechov) nie je hodné debaty. Zádrapka chutí ako skysnutý tokaj pri falošných husliach. Zdrevenelý jazyk nedokáže odpovedať. Maďari si dedične potrpia na pánske mravy. Tentoraz ich stratili.
