Nováčikovi v hokejovej reprezentácii Renému Školiakovi (22) málokto povie inak ako Vinco. Ten mu prischol po otcovi, nezabudnuteľnej osobnosti Liptovského Mikuláša, trojnásobnom kráľovi strelcov bývalej 1. SNHL, ktorý dodnes popri robote v kožiarskch závodoch ako 51-ročný strieľa góly v Liptovsko-oravskej lige, spolu s ďalšími legendami Mikuláša Cibákom, Chrapčiakom, Uličným. Vinco má ešte hokejovú kariéru pred sebou, ale už v rannom detstve sa mu podarilo primiesiť „cesto“ na dve olympijské medaily.
Mišo nebol namyslený
„Mišo Martikán si sadol ku mne do školskej lavice v Mikuláši v piatej triede, dovtedy chodil do Palúdzky. Trénovali sme spolu hokej i vodný slalom. Na vode nám bol trénerom jeho otec Jozef, na ľade môj Vincent. Mišo v žiackom veku akosi prestal rásť, tak som ho nahováral, nech sa viac orientuje na vodu, kde sa s nižším ťažiskom lepšie presadí, hoci hokej ho bavil nemenej. Nakoniec sme sa obaja vydali v šľapajach otcov. Mišo je super, vždy išiel za svojím cieľom, čo sa niekedy spolužiakom nepáčilo. S viacerými bol skôr kamarát ako priateľ. Z jeho uzavretejšej povahy niektorí usudzovali, že je namyslený. Vôbec nie, len sa stopercentne zameral na svoju činnosť. Prirodzene, v škole i okolo nej sme toho stihli navyvádzať habadej,“ spomína na zlatého kanoistu z Atlanty ‘96 a strieborného zo Sydney 2000 hokejista René Školiak, ktorý si popri Martikánovi ešte v žiackej kategórii vypádloval titul majstra Československa v hliadke kajakárov a v singli skončil štvrtý.
Prvým hokejovým vzorom „Vincovi“ bol otec Vinco. „Zdedil som po ňom nos na góly, ale teraz radšej prihrávam,“ smeje sa priateľsky otvorená liptácka povaha, ktorú v sedemnástich rokoch vytiahol do extraligového áčka Mikuláša tréner Dušan Žiška a v treťom zápase dal René gól na Slovane.
Nervozita ho dlho nedržala
„Po otcovi, keď sa k nám dostávalo viac inforácií z NHL, som, samozrejme, obdivoval Wayna Gretzkého, neskôr Michala Pivoňku, ktorý v začiatkoch veľmi pomohol Petrovi Bondrovi vo Washingtone. Teraz sa musím zamerať na zlepšenie obrannej fázy, lebo tá v súčasnom hokeji prevláda,“ načrtáva individuálny plán skromný športovec, ktorý sa až v tejto sezóne dostal do zahraničia s reprezentačnou dvadsaťtrojkou. Odtiaľ ho tréner Ján Selvek odporučil Jánovi Filcovi do áčka. „Naozaj neoceniteľná skúsenosť a zážitok. Pred zápasom som bol nervózny, ale po prvom dotyku s pukom zo mňa všetko spadlo. V prvom zápase v Lausanne na nás domáci vybehli ako čerti, ale myslím si, že aj tento náš výber sa im kvalitatívne prinajmenej vyrovná,“ narovnal si mimovoľne lakeť pravej ruky, ktorý má po skrývačkovom páde zo stromu v desiatich rokoch svojskú podobu.
„V Mikuláši sme dobrá partia, snažíme sa hrať útočný, technický hokej. Mrzí ma len, že ľudia sa prídu na štadión často iba vykričať a po prvej nevydarenej veci sme hneď somári. Aj keď nám predtým vyjde desať superakcií. Ale tak je to na Slovensku asi všade. Škoda. Tým viac ma ohúrilo perfektné prostredie v Lausanne, kde sa všetci bavili a my ako porazený tím sme sa im rozhodli poďakovať za atmosféru. Krásny zážitok,“ porovnal absolvent stavebnej priemyslovky.
Hodinový rituál s hokejkou
Na ľade má typicky výbušnú povahu, ktorú nedokáže vždy krotiť. „Rozhodcovia u nás majú na každé mužstvo iný meter. Je to však aj moja chyba, že sa po fauloch neovládam a rečním. V tejto sezóne mi naparili tri desaťminútové tresty. Ale už nepribudne žiadny, to si píšte.“ Predzápasový rituál patrí hokejke. Vydrží si ju obzerať zo všetkých strán aj hodinu, či je dobre pripravená.
Vo voľnom čase R. Školiak číta všetko okolo hokeja, prechádza sa s priateľkou Soňou a jej vlčiakom Ronym popri Váhu až do Jána. Ako správny Lipták nezaprie náklonnosť k haluškám a i keď na to vonkoncom nevyzerá, zošrotuje sladkosti každého druhu. NHL vidí zatiaľ vo hviezdach, ešte nie je draftovaný a najprv by sa rád udomácnil v reprezentácii.
A to Školiakovci školia ešte jeho šestnásťročného brata Michala. Obrancu, z ktorého raz môže byť hokejový profesor.
VOTECH JURKOVIČ, Lausanne
