cká udalosť. Už nikdy neprežijem nič také mimoriadne,“ vyhlasuje jeden z nich a hlas sa mu láme.
„Odchádzam. Potrebujem zmenu,“ odpovedá druhý. Tak dnes vyzerajú rozhovory západoeurópskych úradníkov a diplomatov, ktorí štyri roky prerokúvali rozšírenie Európskej únie. Celý čas sa hnali dopredu ako stroje, prekonávali ďalšie a ďalšie politické prekážky. Pracovali v obrovskom strese a šialenom tempe, krátili si noci a čelili brutálnej kritike iných vyjednávačov a novinárov.
Dnes po ukončení rozhovorov o vstupe v Kodani a po podpise prístupovej dohody v Aténach majú pocit, že už nikdy nenájdu rovnako veľkú výzvu. Psychiatri dokonca vymysleli názov pre to, čo dolieha na bruselských vyjednávačov. „Je to postkodanský syndróm. Bruselský diplomat sa správa ako maratónec, ktorý si zlomil nohu. Jeho organizmus produkuje menej endorfínu, ktorý predtým vytváral v prílišnom množstve, aby prehlušil bolesť, a kortizolu, aby vydržal stres,“ vysvetľuje Ignaas Lindemans.
Známy belgický psychiater sa domnieva, že úradníkom, ktorých syndróm postihol, by mali rýchlo nájsť nové úlohy. Brusel sa vyľudňuje. Mesto opúšťajú úradníci z riaditeľstva pre rozšírenie, ktorých riadi Günter Verheugen. Jeden odišiel na nové miesto v Indii, ďalší sa úplne zriekol práce v Európskej komisii. Podobný stav je v skupine pre rozšírenie v Rade EÚ. Brit sa stal zástupcom veľvyslanca pre OSN, Španiel námestníkom ministra zahraničia, Rakúšan veľvyslancom v Litve. Belgičan Philippe Beke bol ešte včas vymenovaný za veľvyslanca v Bulharsku, a tak - ako sa hovorí - unikol kríze. Ale tí, čo zostali v Bruseli, prepadajú depresiám. Švédsky diplomat Jonas Jonsson, 39-ročný príťažlivý brunet chlapčenského zjavu, sa na vyjednávaní podieľal od roku 1999. Nikdy vo svojej kariére nevenoval práci toľko svojho súkromného času. „Bolo to prelomenie jaltského rozdelenia sveta i v mentálnej sfére. Obávam sa, že už nikdy nedostanem šancu zúčastniť sa na takejto udalosti,“ hovorí s ľútosťou.
(čtk/newsweek)
