Stretnete sa s kamarátkami, objednáte si kávu a začnete - ako to vyzerá vo futbalovej lige, ako dopadla Hantuchová na turnaji... Predstavujem si to dobre?
Nie. Stretneme sa, objednáme si kávu a začneme ženskými klebetami - ako sa má rodinka, čo je nové, čo priatelia, rodičia, deti, kam ideme na dovolenku. Máme babinec, ktorý je hneď na druhý deň, ako doletím z Ameriky, zorganizovaný, a tam poohovárame toho, kto tam práve nie je. A povylievame si srdiečka.
A šport nič?
Ale áno, ja športom žijem. To však neznamená, že sa rozprávam len o ňom.
Je nejaký šport, ktorý nemáte rada?
Nemám rada surové športy a tie, v ktorých sa zbytočne riskuje.
Aký je rozdiel, keď sa o športe rozprávajú ženy a muži?
Ak sa v športe vyznajú, tak sa to veľmi nelíši. Ženy viac pozerajú na športovcov s prihliadnutím na krásu. Oslovuje ich imidž. Podľa toho ich aj hodnotia. Muži však nie sú iní, ak rozoberajú ženský šport. Dobrý príklad je Kurnikovová. Múti to tam bez ohľadu na to, aké zlé výkony podáva.
Nerozprávajú ženy o športe len ako o chudnutí a muži o výkonoch?
Rozprávanie o komerčnom športe je väčšinou o chudnutí. Vo všeobecnosti ženy šport sledujú a vyznajú sa v ňom.
Vy ste sa venovali aerobiku a fitnessu. V správach o týchto športoch nie sú výnimkou vety: "Predstavilo sa 18 krások..." Neprekáža vám tá prepojenosť na krásu?
Fitness prešiel veľkým vývojom. Do 96 roku bol naozaj spojením športu a krásy. Zostava a postava boli na jednej úrovni. Potom sa dostal fitness do čisto športových koľají. Mne viac vyhovovala tá pôvodná línia.
Robia sa súťaže Miss aerobiku, finessu. Víťazky sa dosť líšia od útlych štíhlych klasických miss. Čo sa viac páči vám?
To bol jeden z dôvodov, prečo mi nepadlo zaťažko rozlúčiť sa s vrcholovým fitnessom napriek tomu, že bolo predo mnou ešte veľa príležitostí a ponúk. Každý večer som sa doma vyrovnávala so svojim telom. Najhoršie to bolo pár týždňov pred súťažou, vo vrcholovej forme. Vykreslené svaly, žilnaté ruky, strhaná tvár. Škoda, to bola aj podoba, ako nás ľudia väčšinou videli v médiách. Často sa mi mimo súťaží stávalo, že boli prekvapení, že nie som hora svalov. Tak som vyzerala po cvičení, špeciálnych diétach, dehydrovaná...
Bolo to vôbec zdravé?
A ktorý vrcholový šport je zdravý? Zdravý je rekreačný šport.
Aká postava je podľa vás najkrajšia?
Keby som si mohla vybrať, tak kombinácia akvabely s modernou gymnastkou, šmrncnutá športovou gymnastkou. Akvabely sú symetrické, majú široké ramená a útle boky, moderné gymnastky sú ušľachtilo dlhé, elegantné a športová gymnastika by tomu dodala trocha svalovej hmoty.
Páči sa vám viac ženské alebo mužské telo?
To sa nedá porovnať. Ženské telo je krajšie, ale ani mužské nie je na zahodenie. Nepáčia sa mi veľké svaly, ale prirodzená športová postava, symetrická. Napríklad socha Diskobola alebo postava desaťbojára Šebrleho. (Smiech.) Na mužoch a ženách sa mi nepáči, keď sa o telo nestarajú, starať sa o seba je prejav kultúry človeka a zdravia. Tak ako očakávame, že si každý vyčistí zuby.
Stalo sa vám niekedy, že túžba po víťazstve alebo po vyšportovanom tele a kráse u vás prerástla do posadnutosti?
Ja som také fázy nemala, ale je to časté. Môj problém bol len v tom, že som si nedala poradiť. Keď mi tvrdili, že nemá zmysel trénovať osem hodín denne, neverila som. Musela som na to prísť sama. Telo má zvláštny mechanizmus - metabolizmus si zvykne na všetko. Čím viac budete cvičiť jeden typ cvičenia, tým viac si naň telo zvykne a nereaguje. Často sú výsledky lepšie, keď sa cvičí menej, ale správne. Navyše, cvičenie je len 25 percent úspechu. Podstatných je 75 percent vhodného stravovania a pitného režimu.
Dnes sú diagnostikované závislosti aj na aerobiku alebo posilňovni rovnako ako závislosti na droge, automatoch. Zažili ste to u nejakých klientiek? Zasiahli by ste?
Vidím to často a vždy sa snažím zasiahnuť. Tieto závislosti sú vždy psychické a takmer vždy majú dočinenia so začínajúcou anorexiou a bulímou. To, čo telo potrebuje, dokonca aj vo vrcholovom športe, sa dá urobiť za 45 až 80 minút.
Vy asi prežívate radosť z pohybu. Sú ľudia, čo ju nezažívajú a nepoznajú. Čím by ste u takého človeka začali?
Spomienkou na detstvo a na hru. Od radosti z hry je blízko k radosti z pohybu.
V športe je zásadná súťaživosť. Niekto súťaživý jednoducho nie je. Nemyslíte, že niektoré deti už na základnej škole od pohybu odradia, možno aj na celý život?
Možno to tak je. Šport je však do veľkej miery práve o súťaživosti. Podstatná je dokonalosť a odbornosť inštruktora. Nemusí vytvoriť atmosféru súťaživosti, a tým aj hanby toho, kto nestíha, ale napriek tomu sa môže práve tým slabším venovať, dohliadnuť na správne cvičenie. Ibaže - to je problém, lebo dnes robia inštruktorov aj ľudia, ktorí na to nemajú dostatočné vzdelanie ani licenciu. Ničia kĺby, svaly, metabolizmus aj psychiku. Dôležité je neodradiť. Nikomu netreba dovoliť, aby sa predvádzal, ani inštruktorovi.
Myslíte si, že má zmysel toľko sa venovať telu? Má zmysel pre pracujúcu ženu, matku bežať trikrát týždenne do posilňovne len preto, že trend je taký?
Fitness nie je o každodennom chodení do posilňovne. Je to životný štýl. Disciplína a vôľa k pohybu - ako ísť pravidelne so psom von, ísť sa bicyklovať alebo korčuľovať. Je to radosť a prevencia. Iste, časovo aj ekonomicky náročná. Ak mi však niekto povie, že nemá čas, tak je lenivý. Cvičiť sa dá aj doma.
Pohybovali a pohybujete sa v spoločnosti športovcov. Hovorí sa o nich, že sú hlúpi. Čo si myslíte o tomto zovšeobecnenom tvrdení?
Tak dobre. Viem, čo sa hovorí. Keď som začala chodiť so Žigom, mala som pár kvázikamarátov, ktorí sa ma pýtali, o čom sa s ním budem rozprávať. Odhliadnuc od toho, že hokej je hra, pri ktorej potrebujete aj logiku aj inteligenciu, tak ľudia, ktorí v športe uspeli, museli aj niečo vedieť. Je pravda, že v detstve venujú viac času konkrétnemu športu ako knihám, ale majú veľkú prirodzenú inteligenciu. Veľmi rýchlo sa im roztvoria obzory, odídu z domu a musia sa vedieť rýchlo a správne rozhodovať. Vedia jazyky, sami sa zorientujú v cudzom svete, vo vzťahoch. Niektorí rýchlo zbohatnú a je tiež vecou inteligencie vedieť sa s tým správne vyrovnať. Mnohí sa vrátia po skončení kariéry do škôl alebo si doplnia vzdelanie. Verte mi, vo svete sa vedia úžasne zorientovať.
Po ukončení športovej kariéry ste začali podnikať. Boli ste ekonomicky nezávislá, ale svojou známosťou so Žigom Pálffym ste sa dostali do iného rangu. Mať partnera so 7 miliónmi dolárov ročne je asi špecifická skúsenosť. Akú slobodu vám dávajú peniaze, ktoré si zarobíte sama, a aké možnosti máte v kategórii Pálffyho?
Žigove peniaze sú jeho peniazmi a ja o nich nerozhodujem. Je pravda, že niekde v hlave vzadu mám tú istotu, že keby bolo zle, má možnosť pomôcť mi. Myslím, že aj jemu vyhovuje, že som sebestačná a váži si to. Z toho, čo mám ja, dokážem naplniť potreby a túžby sebe aj svojim rodičom. So Žigom si zasa môžeme dovoliť väčší luxus. Napríklad pri rozhodovaní sa o dovolenke. Možno sa to bude zdať hlúpe, ale ja nepociťujem veľký rozdiel v tom, čo môžem ja na Slovensku a so Žigom v Amerike. Peniaze sú v tomto prípade čísla. Žigo pochádza zo skromných pomerov a ostal oboma nohami na zemi. Navyše, nie si je kedy dovoľovať niečo zvláštne. Žigo žije deväť mesiacov v roku ako v pionierskom tábore, kde je len drina, vôľa, sebazaprenie, cestovanie. Ten chalan nepozná, čo je piatok, víkend, lyžovačka. Jeho príjem neznamená, že zarobí a užíva. Robí ďalej. Ostáva len krátky čas na to, aby si niečo doprial. Počas leta, na Slovensku.
V dobrom slova zmysle - na akom luxuse trváte?
Dovolenky sa pre nás stali možnosťou trvať na luxuse, a to aj robíme. V ničom inom nevidím zmysel luxusu - lásku, priateľstvo, zdravie a šťastie si za peniaze nekúpime. Možno to znie ideálne a niekoho to aj štve, ale teraz sme na tom naozaj výborne - rodičia aj my sme zdraví, darí sa nám, máme priateľov. Sme šťastní. Až sa bojím, že po takej pohode musí prísť nejaká pohroma.
Pri štastí ide o pocit. Mohli by ste mať všetko toto, a pocit šťastia by chýbal.
Možno. Predtým som sa stále za niečím naháňala, teraz mám ten pocit šťastia dlhodobý.
Aký je pomer vášho pobytu v Amerike a tu?
Žigo odchádza do Los Angeles v septembri, ja začiatkom októbra. Minulý rok som veľa cestovala, mala som veľa práce a dohliadala som aj na byt, ktorý sme robili. Normálne som väčšinu času v Amerike a za sezónu sa snažím vrátiť na Slovensko najviac dvakrát. Ľuďom sa zdá, že som tu častejšie, lebo médiá si robia materiály aj do zásoby.
Neboli ste ochotní mať vzťah na diaľku? Viac racionálnejší ako zamilovanejší?
Nie, to by sme nevydržali. Žigo potrebuje zázemie a ja sa z toho teším. Je príjemné, keď sme spolu. Hokejisti v NHL zažívajú veľký tlak a stres, potrebujú mať pri sebe niekoho blízkeho. Na koho sa môžu spoľahnúť a kto im "pofúka" fyzické a psychické rany.
Aké to bolo na začiatku, keď ste tam prišli prvýkrát?
Ťažké. Bývali sme ešte v hoteli. Vlastne som tam nemala čo robiť, nemohla som sa zabaviť praním, žehlením, ani varením. (Smiech.) Vtedy som práve ukončila svoju kariéru a Žigo mi veľmi pomohol v mojom probléme. Vysvetlil mi, že jeho práca, to ako hrá, v akej je pohode, je najmä vďaka mne. Takže jeho pracovné výsledky sú aj mojimi.
Čím ste sa teda v tom hoteli zabavili?
Snažila som sa dať do poriadku svoju postavu, zbaviť sa veľkej svalovej hmoty a zoštíhlieť.
To sa ako dá?
Namiesto stravného lístku zameraného na výstavbu svalovej hmoty som sa preorientovala na ľahší - šaláty a cestoviny. Zmenou stravy a správnym cvičením - bez činiek - sa dá docieliť, aby sa v relatívne krátkom čase odbúrala dlhé roky pestovaná svalová hmota. Ja som jej mala osem kíl navyše.
O svojich pobytoch v Amerike hovoríte, že sú tvrdé. Žigo sa venuje tréningu, nemá s vami čas chodiť do spoločnosti. Čo tam robíte?
Okrem toho, že sa starám o jeho pohodu, stravu a domácnosť, chodím na prieskumy do fitness. Pozorujem, aký trend je v Amerike a mám aj veľa koníčkov. Teraz sa zaoberám interiérmi.
Beriete si z amerických trendov vo fitness inšpiráciu, ktorú tu zavádzate?
Inšpiráciu si beriem, ale na Slovensku sa ju zavádzať celkom nedá. V USA je fitness viac o odreagovaní, zdraví o fun - zábave. Tu chcú ľudia hneď výsledky - svaly alebo schudnúť. Málokto má fitness ako životný štýl, ktorým sa odbúrava stres. Obvyklá pracovná doba nám vháňa klientky po piatej popoludní a za štyri hodiny do večera im musíme poskytnúť to, čo chcú, nie to, čo by sme radi inovovali.
Dnes sa cvičia rôzne bojové umenia, narába sa s energiami, telesné problémy sa riešia harmóniou duše a tela. Vytvárajú vám konkurenciu? Čo vy na to?
Že je to absolútne "in". Na Slovensku sme vo fitness sme pätnásť rokov pozadu. Vonku sa upúšťa od ťažkých činiek, preferujú sa strečové a dychové cvičenia, psychológia. To je o tom, že ja vám teraz zbytočne poviem - Zajtra začnete cvičiť! Kým máte v hlave, že ešte počkáte na oslavu u mamy, lebo napečie vaše obľúbené koláče, že nie zajtra, ale budúci týždeň v stredu, tak vám nič nepomôže.
Vy ste boli dnes ráno u mňa doma?
(Smiech.) Nie, ja to poznám, aj som mala počas leta 74 kíl. Žila som za zatiahnutými závesmi s čipsami a orieškami a prechádzku som mala trikrát denne na zmrzlinu a nazad. Plakala som a bola zlostná, že som tučná. A Zlaté piesky fičali bezo mňa.
Vynahrádzate si spoločenské akcie na Slovensku?
Áno, ale každý osobitne. Žigo má svoju partiu kamarátov ešte zo školy, ja svoju. Je dobre nechať si slobodu a pritom si dôverovať.
Zažili ste vôbec niečo ako búrlivú mladosť?
Hohoho! Je okruh ľudí, ktorý keď ma stretne, nechápe, že som sa zmenila. Robila som krupiérku v kasíne, dlho som mala obrátený deň a noc. Žila som len v kolobehu žúrov a diskoték. V detstve som bola absolútne bláznivé dieťa. Mama sa vždy hrozila mojich návratov, lebo často ma domov vozila sanitka. Mala som zlomené asi všetky kosti v tele. Od prstov po chrbticu. Milovala som motorky aj adrenalínové športy. Tvrdím, že som stála nad priepasťou, ale v poslednej chvíli som sa otočila a utekala od nej preč.
Viete, že extrém vyvažuje extrém? Nebojíte sa, že sa od toho domáckeho života a varenia pre Žiga preklopíte opäť na stranu zábavy?
Extrémy výborne vyvažujú život. Mladým extrémistom možno niečo hrozí, ale mne sa intenzita zmierňuje. Niekedy som vládala žúrovať celý týždeň a potom som v pohode fungovala. Dnes sa zabavím jeden večer a tri dni sa spamätávam. V 90 percentách si ustrážim pohodu a možno v desiatich uletím. Starneme. (Smiech.)
Čo z toho, čo ste dokázali, vás napĺňa najväčšou pýchou? Víťazstvá vo fitness, stretnutie s Pálffym, podnikanie?
To, že keď som mala 26 rokov, tak som konečne čiastočne dospela a našla svoju cestu. Zahryzla som sa do toho, čo ma bavilo, stalo sa mi to profesiou. A v správnom okamihu, keď sa mi profesionálne podarilo, čo som chcela, som stretla Žiga a vedela zmeniť priority. To bolo druhé dozrenie. Prestala som sa obzerať, že ma niekto dobieha, že nie som pár krokov vpredu, upokojila som sa a povedala si - tak choďte dopredu aj vy a ja si budem robiť svoje, žiť svoj život, mať svoje šťastie.
Čomu za to prikladáte najväčšiu vďačnosť - sebe, rodičom, bohu, náhode?
Prvotne rodičom. Úžasne sa mi venovali. Nielen v podpore v športe, ale robili to, na čo je niekto lenivý. Otec hovorí piatimi jazykmi a už keď som chodila do škôlky, vedela som základy nemčiny. Keď mi rozprával rozprávky, vždy hovoril aj nemeckú alternatívu slovíčok. Videli, že inklinujem k športu, ale dali ma na klavír aj na spev. Dodnes som zvedavá na ich názor, či ide o osobný život alebo profesiu. A potom považujem za šťastie, že som ako 14-ročná vyzerala ako chalan. Stredobodom pozornosti boli vyvinuté spolužiačky a tak som sa snažila upútať športom. Tam niekde vznikol ten moment, že strašne chcem dosiahnuť to, čo si zaumienim.
Bola príležitosť, ktorú ste nevyužili a vyčítate si to, alebo aspoň niekedy ticho ľutujete?
Boli také, ktoré som nevyužila, ale neľutujem. Išlo o ponuky, za ktorými som cítila aj iný ako profesionálny záujem. Nezastupovala ma agentúra, tak som bola opatrná. Napríklad po súťaži v Amerike som sa napriek ponuke na fotenie a lukratívnu prácu, ktoré som najprv váhala prijať, okamžite zbalila a letela domov. Hrozilo mi, že dva mesiace budem odkázaná na iných ľudí, a to nezvládam. Možno keby som to vyskúšala, som niekde inde. Viem o tejto nepremenenej možnosti, ale netrápi ma. Dnes som šťastná a to je najväčší úspech.

Po gymnáziu vyštudovala telovýchovu a venovala sa pedagogickej činnosti na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Vrcholovo sa venovala aerobiku a fitness. Po ukončení kariéry začala podnikať, jej biznis sa však športu nevzdialil. Žije striedavo v Bratislave a Los Angeles, kde sa stará o tréningový plán svojho partnera - hokejistu Žigmunda Pálffyho.

Autor: KATA RAČKOVÁ / Foto: DESANA DUDÁŠOVÁ