Hovorili sme o príčinách úpadku nášho kedysi tak úspešného športu – veď basketbalisti Československa patrili po II. svetovej vojne k absolútnej špici v Európe (zlato na ME 1946, striebro na ME 1947, 1951, 1955, 1959, 1967, 1985, bronz na ME 1957, 1969, 1977, 1981) a Slováci hrali v reprezentácii nie podradnú úlohu. Napríklad, na zisku poslednej striebornej medaily z kontinentálnych majstrovstiev v roku 1985 sa podieľali piati: Kropilák, Rajniak, Žuffa, Matický a Vraniak.

Desať kvalifikačných prehier je výsledkom stavu, aký u nás panuje od rozdelenia republiky. „Už vtedy som tvrdil, že ideálny počet družstiev v našej prvej lige je desať. Na súčasných dvanásť nemáme dostatok kvalitných hráčov. Ďalšou chybou bola neuveriteľná finančná špirála, ktorú rozkrútili kluby. Neodborným a neprimeraným zvýšením platov hráčov v prvej polovici 90. rokov funkcionári vlastne vytunelovali kluby. Dnes väčšina klubov živorí a má minimálne finančné podmienky na činnosť.“

Treba kvalitnejšie trénovať

Súhlasíme, ale silno pochybujeme o tom, že mesačný plat 150-tisíc korún naučí niekoho lepšie driblovať, prihrávať, strieľať či brániť ako povedzme osemtisícový. Len v peniazoch to nemôže byť. Veď v istom období po revolúcii kluby ekonomické problémy nemali a na úrovni nášho mužského basketbalu sa to pozitívne neodrazilo. Skôr naopak. „Iste. Nepohneme sa z miesta, ak nebudeme viac a kvalitnejšie trénovať. Tréneri musia nájsť odvahu presadiť väčšiu náročnosť tréningov. Stáva sa, že podľahnú tlaku hráčov, ktorí sú často jedna ruka s funkcionármi. Samozrejme, tréneri by mali mať v tomto smere väčšiu podporu vedenia klubu.“

V odborných kruhoch sa často diskutuje o optimálnom počte zápasov. Družstvá argumentujú, že sponzori chcú, aby sa ich hralo čo najviac. „Vážim si sponzorov, ale basketbalu nerozumejú. U nás nie je NBA, kde mužstvá odohrajú len v základnej časti 82 stretnutí. My totiž nemáme hotových hráčov, naši basketbalisti potrebujú predovšetkým trénovať! Tvrdím, že slovenské družstvá dnes netrénujú 14 hodín týždenne, čo bola minimálna povinnosť v čase stredísk vrcholového športu. K nízkemu počtu tréningov prispieva aj systém súťaže. Zápasy boli príliš často dvakrát do týždňa: v stredu a sobotu. Viem, že vo vyspelých basketbalových štátoch sa tak hrá, ale čo platí u nich, nemusí u nás. Akonáhle sa hrá v stredu, automaticky sa v utorok trénuje len raz a v deň zápasu tiež. V piatok, keďže v sobotu sa znovu hrá, sa opäť len raz trénuje. Takže v takomto dvojzápasovom týždni trénujú naši basketbalisti dvojfázovo len v pondelok a tréner a najmä hráči strácajú tri tréningy. Zápas by mal byť sviatkom, v ktorom hráč ukáže, čo sa naučil.“

Počet legionárov je príliš vysoký

Veľmi diskutovanou otázkou je počet cudzincov v našej súťaži. „S ťažkým srdcom by som prijal limit dvoch legionárov. Veď my sme v nedávnej minulosti, pokiaľ kluby na nich mali peniaze, preženiem to, riešili problém nezamestnanosti hráčov bývalého ZSSR, Juhoslávie a USA. Ich kvalita bola často veľmi sporná. Napokon, Ružomberok sa dokázal vypracovať s dvoma skvelými zahraničnými basketbalistkami a dobrým výberom hráčok zo Slovenska (veď to boli takmer všetko reprezentantky) k tým najvyšším európskym métam. Sedem cudzincov, ktorí boli na začiatku sezóny na súpiske Pezinka, je objektívne príliš veľký počet. Naši hráči potom sedia na ‘zadku‘ na lavičke náhradníkov. Viem, že trénujú s kvalitnými basketbalistami, ale na to, že sú to slovenskí reprezentanti, dostávali v pohárových zápasoch príliš málo príležitostí. Argument, že je prínosom, že máme v našej lige jedno také skvelé družstvo, ktoré je pre ostatné motiváciou, neobstojí. Naopak, pre Pezinok sú ligové zápasy nezaujímavé a jeho súperi si kladú jediný cieľ – čo najmenej inkasovať.“

Žeby chyby metodiky?

Slovenský mužský basketbal sa v uplynulom desaťročí postupne prepadol do európskeho suterénu. Stretli sme sa s názorom, že naša metodika pokrivkáva za svetom. Pre autora viacerých odborných basketbalových publikácií, dnes šéfa trénerskej rady, zrejme citlivá téma. „Áno, v basketbalových kruhoch občas zaznie: systém nie je dobrý, metodika je zlá. My Slováci sme majstri na kritizovanie a hľadanie výhovoriek. K tomu pridajme náš charakteristický pesimizmus, lebo veď u nás je všetko zlé. Ale príčina nášho úpadku je jednoducho v tréningovej usilovnosti. U nás sa netrénuje tak, ako v krajinách basketbalovo vyspelých. Ak by bola slovenská metodika zlá, tak potom ako je možné, že naše ženy sú na špici Európy? S plnou zodpovednosťou vyhlasujem, že ženskí tréneri nie sú kvalitnejší ako mužskí. Podľa mňa, príčina je v tom, že ženy sú svedomitejšie a hrajú s evidentne vyšším nasadením ako chlapi. Zoberme si Ružomberok. Náš majster je dvojnásobný víťaz Euroligy, patrí medzi najuznávanejšie európske kluby. To všetko dosiahol vďaka vynikajúcej obrane. Trénerka Hejková, to je v prvom rade majsterka defenzívy. Ani národné družstvo sa nepresadzuje útočnou hrou. Čo sme dosiahli, bolo vďaka obrane. Som presvedčený, že sa to odvíja od spomínanej väčšej usilovnosti žien v tréningu i v zápasoch. A napokon, vo svete existuje množstvo odbornej literatúry, najmä americkej. Neovládame jazyk? Tvrdím, že ak je niekto profesionálnym trénerom, malo by byť jeho povinnosťou učiť sa anglicky. Ale opakujem, alfou a omegou nášho basketbalu je zvýšenie tréningového úsilia.“

Hľadanie terapie

Stala sa chyba, expres nám ušiel. Ako ďalej? „O slovenskom basketbale treba viac hovoriť, diskutovať a hlavne veriť, že sa zlepší. Pozitívne myslieť. Mne sa ten náš obrovský pesimizmus nepáči. Voľačo sa zlepšilo aj u nás, len v zahraničí sa basketbal vyvíja oveľa rýchlejšie. Aj v takých štátoch ako je Švajčiarsko, ktoré pre nás ešte po osamostatnení nebolo súperom. Súvisí to s pracovnou morálkou. V kapitalistických krajinách bola a stále je neporovnateľne vyššia ako v socialistických. A žiaľ, my sme pracovnou morálkou ešte stále v hlbokom socializme. Treba sa vrátiť k podstate: venovať oveľa väčšiu pozornosť a finančnú pomoc práci s mládežou. A naučiť ju tvrdo makať.“

PETER ŠEFRÁNEK