Autori projektov pravidelne navštevujú aj deti v bratislavskej nemocnici ne Kramároch. Do rozprávkového deja deti veľmi rady vstupujú. V sprievodnom divadelnom predstavení Ako sa z divých zvierat stali domáce majú možnosť zahrať si s perfektne vymyslenými drevenými bábkami.
Keby ste svojmu dieťaťu povedali, že s ním pôjdete do galérie pozrieť si interaktívne umenie, asi by ste uňho veľký záujem nevzbudili. Možno ani vy netušíte, že čosi, čo sa práve takto odstrašujúco volá, mu ponúka bratislavský Medzinárodný dom umenia pre deti – BIBIANA. „Naše výstavy sú tak trocha divadlom: majú myšlienku, stupňujúci sa dej i odkaz,“ hovorí hlavná dramaturgička Eva Čárska.
Bibianu poznajú snáď už všetky deti. Pramálo ich zaujíma, ako o jej umeleckých projektoch múdri ľudia teoretizujú. Jasné, že sa chcú zabaviť, zahrať a trochu aj vyblázniť. Dá sa to. Ale medzitým sa musia, viac či menej nenápadne, o čomsi potrebnom poučiť. Napríklad o tom, že nie je drevo ako drevo, čo znamená vystúpiť zo svojho tieňa, alebo aká pieseň sa spieva pri zapaľovaní židovského svietnika. Dozvedia sa čosi o záhadách našej pamäti alebo o klinovom písme, či celkom naživo o verneovkách. Jednoducho – dozvedia sa všetko, čo sa na ne práve „nalepí“.
Zákaz vstupu bez nápadov!
Hlása to tabuľka na dverách dramaturgie. Spoza nich vraj Evu Čársku musia o šiestej večer vyháňať, inak by tam ostala až do ďalšieho rána. Občas máva síce pocit, že je už celkom „vyhorená“ a nemá žiaden nápad, ale potom to odrazu príde. „Nápady lietajú všade naokolo, len treba byť v strehu,“ hovorí. „Námety máme až do roku 2005, ibaže realizácia závisí od toho, či zoženieme ľudí za peniaze, ktoré môžeme ponúknuť.“
Všetko od prvého nápadu sa rodí práve tu. Pani Čárska nazýva dramaturgiu dušou, rozumom aj srdcom celej Bibiany. Odtiaľto vedie cesta nielen k scenáristom, režisérom, spisovateľom, výtvarníkom, hudobníkom, ale potom cez produkciu aj k stolárom, krajčírom, maliarom a technikom, ktorí projekt realizujú.
„To je podstata práce dramaturga, dať dohromady správnych ľudí, ktorým je téma blízka a majú chuť pustiť sa s nami do toho. Občas sa stane, že si nepadnú do oka, ale väčšinou sa všetko dobre podarí. Keď sa však nejaká výstava dokončí, často si uvedomujem, že robota na nej mohla byť ešte lepšia, vidím, čo chýba, kde sú rezervy. A to sa potom snažím zúročiť pri ďalšej,“ rozmýšľa pani Čárska.
Máte už päť rokov?
Bibianske projekty neomylne oslovujú nielen deti, ale všetky vekové kategórie. „Máme požiadavku, aby sme vždy stanovili odporúčaný vek návštevníkov, napríklad päť rokov. Je to problém, veď niektoré deti sú na svoj vek vyspelé, iné naopak. A napokon, chodia k nám aj dospelí,“ hovorí Eva Čárska. Jej ambíciou je pravý opak, ale logický – osloviť čo najviac ľudí.
Výstavy cestujú občas aj do sveta. Samozrejme, s problémami: „Ide o celkové fungovanie. Je to začarovaný kruh – kolektívu, ktorý si u nás hovorí tvorivý, chýba dynamika, nadšenie pre prácu a zodpovednosť,“ tvrdí. Do najnovšieho rozpočtu však už zahrnuli dve reinštalácie na Slovensku, pretože postaviť výstavu do nových priestorov a podmienok je náročné. Koncepcia priestoru je prepracovaná do detailov a všetko závisí aj od agilnosti spolupracovníkov.
Nápad za milión je za dvetisíc
Náklady na jednu výstavu predstavujú veľkú sumu. Na troch poschodiach budovy prebehne ročne okolo dvanásť výstav so sprievodnými projektmi – tvorivými dielňami a divadelnými predstaveniami, ktoré hlavnú výstavu obohacujú. „Autorské položky sú smiešne. Keď oslovujeme výtvarníkov na spoluprácu a oni sa dozvedia, za aké sumy, veľmi sa začudujú. Ale napokon spolupracujú pre spoločný pocit, že ide o dobrú vec. Iba málokedy si to rozmyslia,“ hovorí Eva Čárska.
Celý námet – teda všetko, čo má na výstave byť, o čom je, komu je určená, prečo, kedy a ako, je za dvetisíc korún. Konkrétny návrh s presne rozdelenými textami a priestormi je za osemtisíc. A napokon výtvarník, ktorý vyrieši šesť miestností s rozlohou 250 metrov štvorcových, dostane šestnásťtisíc. Všetky ostatné financie (a idú do stotisícov!) odchádzajú na prácu a materiál.
Rozdeľuj a panuj
Bibiana je štátna rozpočtová organizácia. Patrí priamo pod ministerstvo kultúry, ktoré by malo jej prácu podporovať a propagovať. Nie vždy je to tak. Napríklad na Mesiaci slovenskej kultúry v Montreali sa prezentovala výstavou Bolo, nebolo… Výstava mala ohromný ohlas. „Je to rozprávka o bábkach a bábkovom divadle na Slovensku, ktorá má umeleckú i historickú hodnotu, obsahovala okolo stovky originálov bábok. Paradoxom je, že iné výstavy nemali ani desatinovú hodnotu, no podmienky pre ich vycestovanie boli rovnaké,“ zdôrazňuje pani Čárska. „Je načase, aby úradníci na ministerstve pochopili, v čom spočíva umelecká kvalita, keď už nie podľa koncepcie, tak aspoň podľa finančnej hodnoty diela. Podľa toho sa dajú vytvárať podmienky pre umenie.“
Staré exponáty mávajú babské vrtochy
Reakcie detí sú veľmi spontánne, a nielen v pozitívnom slova zmysle. Slobodu tu však majú do tej miery, do akej funguje spätná väzba. Človek by neveril, že ušľachtilé zámery môže zmariť obyčajná teta – strážkyňa umenia. V Bibiane je ich dosť. Niektoré vytrvalo vystupujú v role rušivých elementov, ale mnohé z nich už pochopili, že sa denne, chtiac-nechtiac, stávajú súčasťou inštalácií a ich úlohou je nielen strážiť, ale aj správne a citlivo navigovať návštevníkov. Každého osobne. „Veľmi dobre vieme, že toto je naša Achillova päta. Ale snažíme sa vysvetliť našim dozorkyniam, že sú veľmi dôležité. Ak chceme, aby návštevníci získali z výstavy dobrý a ucelený dojem, vychovať si takéto ‘babky‘ je dosť podstatné, od nich naozaj veľa záleží,“ hovorí pani Čárska. „Naposledy sa nám stalo, že na záverečné vyvrcholenie výstavy návštevníkov vôbec neupozorňovali. Musíme im to každý deň pripomínať.“
Myšlienka posúva všelikde
Podľa Evy Čárskej je zaujímavé sledovať reakcie detí v kolektíve a mimo neho. V knihe návštev je väčšinou kopec tých najpochvalnejších výrokov. Občas sa však v kolektíve objaví vodca, ktorý myšlienku posunie aj niekam inam, ako povoľujú mravy. „V zákutiach sa všeličo popíše, dotyčný kvietok pokojne vysloví svoje prízemné asociácie a ostatné deti sa zakaždým rady pridajú.
Berieme to prirodzene,“ hovorí pani Čárska. „To, čo mi naozaj chýba, je dlhodobejšia spätná väzba s deťmi. Okamžité reakcie sú jasné a pozitívne. Zaujímalo by ma však, ako umenie na ne vplýva, keď sem pravidelne dlhodobo chodia. Bola by to zaujímavá sociologická štúdia, ale nechám si ju do penzie,“ dodáva s úsmevom.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC a ARCHÍV BIBIANY
