Na snehu, ktorý pripomína, že vo výške 1500 metrov nad morom je jar ešte ďaleko, sa dva tímy, každý so siedmimi hráčmi, púsťajú s nadšením do takmer zabudnutej hry. Jej názov v kurdčine znamená „udri do lopty“ a veľmi sa podobá na hru za Atlantikom.
Z jedného konca ihriska hráč hádže loptu smerom k nepriateľovi, ktorý sa ho snaží zasiahnuť ešte vo vzduchu a poslať čo najďalej. Potom sa vrhá na iný koniec hracej plochy a dúfa, že loptu súperi nezachytia a teda nevrhnú proti nemu.
„Američania tvrdia, že im ten šport patrí, ale to vôbec nie je pravda!“ tvrdí Ahmet Emin Kavur, kapitán družstva, ktoré zatiaľ prehráva. Má teóriu, ktorá vysvetľuje, ako sa tento šport v Amerike objavil: „Arménci, ktorí v regióne žili, ho so sebou nepochybne do USA priviezli a aj jeho pravidlá,“ predpokladá.
Znovuobjavenie hry ghoseki zaznamenalo bezprostredný úspech a každý si ihneď spomenul na pravidlá. „Naučil ma to môj otec, ktorý to vedel zase od svojho otca, ten od svojho… Je to teda tak, hra ghoseki prišla od nás,“ vykrikuje kapitán druhého mužstva Necmettin Islek.
Keď tento rok vo februári šéf športového odboru provicie náhodou narazil na to, čo mu pripadalo ako bejzbal, zistil, že ghoseki pozná veľa ľudí bez toho, aby tento šport hrávali. „Hra je známa od Gaziantepu po Agri, od sýrskych hraníc po arménske, upadla však na desiatky rokov do zabudnutia,“ vysvetľuje Abdulhamit Kanagi, ktorý je veľmi pyšný na svoj objav. „Pomyslel som si, že by sme mohli urobiť z tejto hry národný šport,“ vysvetľuje.
Vo februári vyzval obyvateľov regiónu, aby vytvorili družstvá. Prvý turnaj ghoseki sa skončil v marci. V provincii známej aktivitami kurdských separatistov sa zdá byť táto udalosť nečakaným šťastím, ako pre šéfa športového odboru, tak aj pre hráčov.
Sirnak je jednou z provincí v Turecku, ktorá nemá žiadnu športovú halu, žiadny športový alebo basketbalový tím napriek tomu, že to sú tu najpopulárejšie športy. Vymrelo aj pastierstvo a poľnohospodárstvo. Táto nečinnosť sa dokonca prejavuje vo výkonnosti hráčov ghoseki: „Naši predkovia kedysi hádzali loptou omnoho ďalej, boli silnejší než my, pretože museli ťažko pracovať okolo dobytka a jedli veľa syrov. Mali aj silné ruky,“ hovorí 18-ročný Mehmet.
Aby Abdulhamit Kanagi zvládol taký závratný úspech, prispel k založeniu tureckej bejzbalovej federácie, ktorá vznikla len nedávno. Snaží sa tiež zakotviť presné pravidlá pre aktivitu, ktorá sa kedysi hrala bez akýchkoľvek obmedzení.
„Kedysi lopty vyrábali ženy tak, že okolo kameňa omotávali konské štetiny. Musíme nájsť spôsob, ako dnes vyrobiť poriadnu loptu,“ uzatvára Ismet Tatar z organizačného výboru ghoseki v Sirnaku. (čtk)
