kde mužstvo zvykne tráviť sústredenia pred zápasmi.
Antalya býva často cieľom výletov mnohých slovenských dovolenkárov a sústredení športových kolektívov. Má už svoje meno. „Ak by som mal niekomu odporučiť dovolenku v Turecku, tak by som ukázal aj ja na Antalyu,“ hovoril po roku pobytu v krajine polmesiaca Kratochvíl, ktorého priezvisko sa zdalo domácim také komplikované, že ho nevedeli napísať na dres, a tak sa vynašli. Kratochvíl hráva ligu v drese s menom - Roman.
„V Antalyi sú skvelé pláže, špičkové hotely, v nich výborná strava. Turecká strava je vôbec zaujímavá tým, že je na stole vždy veľa ovocia a plno sladkostí, ale takých sladkých vecí, až je to príkre. Ja som si už na to aj s rodinou zvykol.“
Turecko je známe pestrou stravou, v ktorej sa miešajú zvyky z viacerých oblastí a kontinentov. Roman si obľúbil aj kebab alebo mäsové karbonátky - kofte, ale ako hovorí, na sústredeniach mužstva sa podávajú ľahšie jedlá, ako kurča s ryžou a ovocím alebo špagety, či európska strava.
Roman bol istý čas v klube zo Slovenska sám, potom prišiel na hosťovanie Henrich Benčík z Artmedie Petržalka. Počas jednotlivých zápasov mal možnosť podebatovať si s hráčmi zo Slovenska, ktorí sú v ostatných tureckých kluboch. Meszároš a Czinege v Elazigspore, Ľalík a Milan Timko v Adanaspore, Kelemen v Bursaspore.
Dva mesiace tam bola s ním aj rodina, manželka Iveta a synovia Patrik a Adam. „Spočiatku to bolo komplikované, lebo Patrik začal chodiť práve do školy, ktorú prerušil. Potom prišli Benčíkovci a manželka Heňa Benčíka je učiteľka a tak Paťa doučovala. Po návrate na Slovensko potom dokončil prvú triedu,“ hovorí Roman.
Iveta hovorí, že v Turecku sa dá vydržať, ale natrvalo by tam asi nevedela žiť. Je to predsa len iná mentalita, podnebie, prostredie a zvyky. Chlapci Kratochvílovci si postupne zvykli, len nevedeli pochopiť dennodenné koncerty muezínov z mešít. Prečo ten ujo stále kričí, kedy prestane, to sa stále pýtal malý Adam, keď otvoril oblok.
Chaos
Roman hrá v klube, ktorý v tomto roku hral po prvý raz v histórii a úspešne aj v Pohári UEFA. Okrem neho sú v tíme Maďar, Fín, Nigérijčan, brankár je z Nemecka, pol sezóny tam bol aj Brazílčan, ale neosvedčil sa. Po roku sa už v kabíne i v obchode dohovorí, skôr však porozumie, čo od neho tréner chce, aké pokyny dáva na tréning a zápas, horšie je to už s rozprávaním. „Učím sa za pochodu. Chcel som si kúpiť aj nejaký slovník, ale slovensko-turecký som nenašiel, tak som sa bifľoval z česko-tureckého,“ hovorí Roman.
Cudzinec sa podľa neho musí v Turecku cítiť dobre, pretože domáci sa k nemu, najmä v hoteloch, alebo na letisku, správajú nes- mierne úctivo. Niekedy je to až nepríjemné. „Stalo sa mi, že na letisku mi jeden z tých ochotnejších uchytil tašku a zopár desiatok metrov ju niesol. Ale potom si aj zapýtal sumu, ktorá sa rovnala našej päťstovke. Toľko, pýtal som sa, a za čo? On odvetil - veď som ti kus niesol veľmi ťažkú tašku.“
Roman považuje Turkov za pokojných, ktorých len tak ľahko nič nerozruší. Len pri šoférovaní nemajú žiadne pravidlá. Európan tam vraj v doprave musí byť stratený. Tam nie je dôležité červená alebo zelená na semafore, hlavná, či vedľajšia cesta. Najdôležitejšie je, kto má aký silný klaksón a ako sa vie tlačiť v hustej premávke. Vytrubuje sa jedna radosť, jazdí ako komu napadne. Chaos, ktorý však domáci zvládajú.
Na všetko je čas
„Tŕpol som, keď bola vojna v Iraku, ale tu mi hovorili, buď pokojný, tu už bolo vojen. Na druhej strane v čase pokoja sa Turci vyberú do svojich čajovní a tam si uchlipujú z obľúbeného druhu čaju, debatujú najmä o futbale, hrajú karty, alebo hru podobnú šachu. Vždy majú čas. „Na všetko je čas, nič dohodnuté neplatí. Nielen pri stretnutiach, ale ani v našom prípade v tréningoch. Ani ja teraz neviem, kedy sa mám vrátiť, kedy začneme s prípravou na novú sezónu. Vraveli mi len, vydrž, zavoláme ti. Oni to chápu, že je to všetko jednoduché. Fín, s ktorým som istý čas býval, mi povedal, že vlani ho tiež takto vyprevadili domov, aby čakal na telefonát. Potom sa ozvali, vraj, Jany, zajtra začíname, príď. Ale kde zoženiem letenku, vravel. No len príď, čakáme ťa, odpovedali a zložili.“
Dve veci sa zapísali Romanovi natrvalo do pamäti. „Pred prvým tréningom novej sezóny upro-stred ihriska zarezali veľkého barana, hráči si do krvi namáčali prsty, natierali krv na kopačky - pre šťastie. Nad rozrezaným zvieraťom sa modlil muezín z mešity. Keď sme mali za sebou sériu deviatich zápasov bez výhry, rituál sa opakoval. Opäť padol jeden baran, zase sa kopačky máčali v krvi.“
A to druhé je Pamukkale. Ak by vraj niekomu mal doporučiť niečo najatraktívnejšie z Turecka, tak by to bolo určite Pamukkale. „Je to rarita. Stredisko s liečivými prameňmi asi 20 kilometrov od Denizli. Na pohľad to vyzerá, akoby bolo okolo všetko zasnežené, je to biele. Toto stredisko s liečivými prameňmi je častým jedno- až dvojdňovým výletom pre dovolenkárov v Antalyi. My sme tam zopár razy tiež boli a bolo to skvelé, veľmi príjemné. Odporúčam,“ tvrdí Roman Kratochvíl, ktorý má pred sebou v tureckom klube v Denizli ešte dva zmluvné roky.
JÁN MIKULA
