v pohraničnej stanici Kapikule. Musíme vystúpiť z vozňov, vystáť si „frontu“ na kúpenie vízovej známky, druhú na jej opečiatkovanie a až potom, po nastúpení do vlaku, absolvovať pasovú a colnú kontrolu. Nie div, že po takejto procedúre prichádzame do Istanbulu so štvorhodinovým zmeškaním.
Obchod, obchod, obchod
Hneď na stanici sa nám prihovoril počerný chlapík. S výhodnou kúpou. Elektrická vŕtačka naozaj nestojí veľa. V prepočte asi osemsto korún. A k tomu ešte certifikát potvrdzujúci kvalitu. Jej vyskúšaniu sa však tvrdošijne bránil. Nakoniec privolil, a tak čašník zo staničnej reštaurácie zapojil vŕtačku do siete. Prístroj nefunguje. Muž sa previnilo usmeje, vezme krabicu a vydá sa hľadať ďalšiu obeť.
Na prvý pohľad sa zdá, že v Istanbule sa obchodom živí minimálne deväťdesiat percent obyvateľov. Od malých detí, neodbytne vnucujúcich turistom pohľadnicové skladačky, cez pouličných obchodníkov, až po predavačov v luxusných obchodoch so zlatom, koženými výrobkami či kobercami. Z výhodnej kúpy „značkového“ tovaru od pouličného predavača však často zostane len zlosť, keď zistíte, že ste sa stali majiteľom bezcenného braku.
Veľký bazár
Skutočným centrom obchodu v Istanbule je Veľký bazár. Tu sa nachádzajú tisícky obchodov, obchodíkov a kioskov so všetkým možným. Od cenovo výhodného zlata, cez kožené výrobky, keramiku až po koberce, textil či suveníry tepané z mede alebo vyrezávané z dreva. Kúpa tovaru je tu skutočným obradom. Majiteľ vás zvyčajne po-núkne čajom, a až potom začína obchodovať. Navrhnutá cena je akousi skúškou pre zákazníka. Ak nesúhlasíte, ide s cenou dole. Celá procedúra sa opakuje niekoľkokrát, až kým sa nedo- siahne obojstranná spokojnosť. Konečná cena býva zväčša o tretinu (podľa vašej šikovnosti aj o viac) nižšia ako tá pôvodná. No aj tak sa môže stať, že podobný výrobok objavíte niekde inde a oveľa lacnejší. To je však už „riziko“ obchodovania.
Mesto mešít a minaretov
Istanbul nie je len obchodným centrom Turecka. Už jeho poloha na brehoch Bosporu a množstvo historických pamiatok, hlavne z čias Osmanskej ríše, ho radia k najkrajším mestám na svete. V roku 330 pred n. l. ho založil cisár Konštantín, neskôr sa stalo hlavným mestom Byzantskej ríše. S jej úpadkom sa strácal aj jeho význam. Skazu dovŕšilo dobytie mesta v roku 1453 vojskami sultána Mehmeda II. Z Byzantionu sa tak stal Istanbul, centrum Osmanskej ríše.
Po príchode do mesta vedú prvé kroky návštevníkov k dvom najznámejším mešitám - Hagii Sofii a Modrej mešite.
Hagia Sofia bola pôvodne kresťanskou bazilikou, ktorú dal postaviť byzantský cisár Justi- nián. Jej sláva (bola väčšia ako známy Šalamúnov chrám v Jeruzaleme) pretrvala takmer tisíc rokov, aj keď po dobytí mesta Osmanmi sa zmenila na mešitu. Predvídavý sultán prikázal nezničiť kresťanskú výzdobu baziliky a vzácne maľby a fresky na stenách a kupole chrámu len zatreli. V roku 1934 po vzniku republiky prestala Hagia Sofia plniť náboženskú úlohu. Dnes je múzeom.
Na druhej strane parku stojí Modrá mešita, oficiálne mešita sultána Ahmeda I., na ktorého príkaz bola začiatkom sedem- násteho storočia postavená. Jej steny sú obložené modrými a zelenými obkladačkami, ktoré v lúčoch prenikajúceho slnka dávajú interiéru mešity tajomné modrasté osvetlenie. Modrá mešita slúži cirkevným účelom. Prístupná je však aj turistom, treba len dodržať niekoľko pravidiel: do mešity vchádzajú neveriaci bočným vchodom, pred vstupom sa musíte vyzuť a oblečenie musí byť v súlade s islamskými zvykmi.
Popri mešitách je najznámejšou architektonickou pamiatkou Istanbulu bývalý sultánsky palác Topkapi. Postavili ho po dobytí mesta osmanskými vojskami sultána Mehmeda II. a ako sultánska rezidencia slúžil vyše tristo rokov, až kým ho v druhej polovici devätnásteho storočia nevystriedalo nové a honosnejšie sídlo Dolmabahce na brehu Bosporu.
Palác Topkapi bol v roku 1923 po zvrhnutí sultána podobne ako Hagia Sofia zmenený na múzeum.
Jeho podrobná prehliadka vrátane háremu zaberie celý deň, orientáciu v spleti množstva palácových komnát uľahčí maketa paláca pri vchode do muzeálneho komplexu.
Zem zmáčaná krvou
Cesta pobrežím Marmarského mora vedie oku lahodiacou krajinou, kde sa za oknami autobusu striedajú pomarančovníkové, mandarínkové a olivovníkové háje, občas spestrené lenivo sa popásajúcimi čriedami oviec a koní. Čo však upúta najviac, je rozsiahla výstavba hotelových a bytových komplexov, tiahnúcich sa desiatky kilometrov od Istanbulu po celom pobreží smerom na juh. Turecká vláda v posledných rokoch aj za pomoci zahraničných investorov podporuje rozvoj turistického ruchu i novú bytovú výstavbu. Do bytov i rekreačných objektov však investujú aj bohatšie a lepšie situované vrstvy tureckej spoločnosti.
Marmarské more sa odrazu prudko zužuje, a to už prichá-dzame k úžine Dardanely, ktorá oddeľuje európsku časť Turecka od pobrežia Malej Ázie. Strategická poloha úzkeho prielivu už od staroveku lákala k pokusom o jej ovládnutie a následne aj o výpady jedným či druhým smerom. Cez Dardanely prešli vojská Alexandra Veľkého pri jeho výprave do Perzie, tak isto perzský kráľ Xerxes využil ľahko priechodnú úžinu pri útoku na územie starovekého Grécka. O pár storočí neskôr prešli cez prieliv vojská osmanských Turkov pri svojom víťaznom ťažení do Európy. Ani novovek nepriniesol tejto oblasti mier a pokoj. Už na začiatku prvej svetovej vojny sa oblasť Dardanel a priľahlého polostrova Gallipoli stala dejiskom jednej z najkrvavejších bitiek vojnového besnenia. Turecké vojská pod vedením neskoršieho prezidenta Kemala Atatürka však úžinu ubránili. Víťazstvo tureckých vojsk však prinieslo smrť takmer stotisícom vojakom, ktorí tu zahynuli na obidvoch stranách frontu. Na troch desiatkach cintorínov tu dnes spia svoj večný sen padlí rôznych národností - Briti, Turci, Francúzi, Novozélanďania, Austrálčania a Indovia. Bledé ná-hrobné kamene kontrastujú s hnedou farbou okolitej slnkom spálenej krajiny a azúrovo modrou oblohou. Boje na Gallipoli pripomína monumentálny pamätník postavený z diel použitých počas vojnových operácií. Pri hlbšom záujme o vojnovú históriu môžete navštíviť aj nie-ktoré z múzeí, napríklad Vojenské námorné múzeum v Canakkale, ktoré približuje históriu námorných bitiek v oblasti Dardanel od antiky až po novovek.
Na začiatku bol Homér
Tridsať kilometrov od Canakkale leží jedna z najznámejších archeologických lokalít na svete - Trója. Pri vstupe do areálu víta návštevníkov veľký drevený kôň pripomínajúci všeobecne známu históriu trójskej vojny, ktorú opísal grécky básnik Homér vo svojom epose Ílias.
Syn trójskeho kráľa Paris uniesol manželku kráľa Menelaa. Ten však nemienil túto potupu prejsť mlčaním a s pomocou svojho brata Agamemnóna zorganizoval proti Tróji vojnovú výpravu. Obrancovia Tróje sa však udatne bránili, a tak sa pôvodne krátko plánovaná výprava pretiahla na celých deväť rokov. Koniec vojny bol stále v nedohľadne. Vtedy itacký kráľ Odysseus vymyslel geniálnu lesť. Dal zostrojiť veľkého dreveného koňa, v ktorého útrobách sa ukryli achájski bojovníci. Potom vojská obliehajúce Tróju opustili svoje pozície. Naradostení Trójčania vtiahli koňa do mesta. V noci vojaci koňa opustili a za hradby mesta vpustili svojich spolubojovníkov. Trója bol porazená a zničená.
Homérov epos sa celé stáročia považoval za produkt básnikovej fantázie. Až kým sa ním nenadchol nemecký obchodník a neskorší amatérsky archeológ Henrich Schliemann. Ten tvrdohlavo veril, že Homérov Ílias opisuje skutočnú historickú udalosť. Opustil dovtedy prosperujúce podnikanie a všetky sily a financie vrhol do uskutočnenia svojho sna.
A tak začal kopať na pahorku Hisarlik neďaleko Dardanelskej úžiny. Jeho tvrdohlavosť sa mu vyplatila. Spod nánosov stáročí vyniesol na svetlo sveta pozostatky slávneho mesta.
Dnešná Trója však vôbec nepôsobí takým úchvatným doj-mom, akoby sa to po prečítaní Íliady mohlo zdať. Z antického mesta sa veľa nezachovalo. Zvyšky hradieb, kráľovského paláca, rímskeho divadla… No aj tak návštevníka na týchto miestach opanuje zvláštna nostalgia, a tak sa aspoň v duchu nechá uniesť atmosférou dávnych bájí kochajúc sa pohľadom na ruiny kedysi mocného a slávneho mesta.
Ani návštevníkov dnes v Tróji nie je toľko ako v minulosti. Zložitá kurdská otázka i opakované zemetrasenia v oblasti odstrašili mnohých potenciálnych návštevníkov nielen Tróje, ale celého Turecka.
Bájny Efez
Turecko je krajinou, ktorá v počte a kvalite starovekých pamiatok úspešne konkuruje typickým „antickým“ krajinám Ta- liansku a Grécku. Jednou z najzachovalejších a najrozsiahlejších antických pamiatok sú zvyšky starobylého Efezu.
Antický areál v Efeze navštívia denne tisíce návštevníkov, aj keď určitá stagnácia turistického ruchu v dnešnom Turecku je viditeľná i tu. Mesto bolo vystavané podľa plánov známeho antického staviteľa Hipodama. Žiaľ, veľa z jeho pamiatok „vďaka“ starostlivosti Osmanskej ríše o kultúru a históriu skončilo pričinením cudzích archeológov v zahraničí a najkrajšie z nich sa dnes nachádzajú v Britskom múzeu v Londýne.
So vznikom a postupným rozširovaním kresťanského učenia sa Efez stal aj jedným z hlavných centier nového náboženstva. Niekoľkokrát ho navštívil apoštol Pavol, ktorý sa počas svojho efezského pôsobenia snažil vykoreniť tu prežívajúci kult pohanskej bohyne Artemis. Tá bola podľa legiend dcérou hlavného gréckeho boha Dia a sama bola bohyňou plodnosti a ochrankyňou zvierat, lesov a lúk. Jej chrám postavený v šiestom storočí pred naším letopočtom bol považovaný za jeden zo siedmich divov sveta. Jeho stavba trvala vyše sto rokov a aj rozmery chrámu boli naozaj impozantné - bol stodesať metrov dlhý a päťdesiat päť metrov široký. Jeho kopula bola ukončená sochou bohyne Artemis s lukom a jeleň upro-stred družiny nýmf.
V Efeze pôsobil aj ďalší z apoštolov - sv. Ján, ktorý tu napísal svoje evanjelium a v Efeze aj zomrel. Predpokladá sa, a dnes sa k tomuto tvrdeniu prikláňajú aj historici, že v Efeze, v Jánovej opatere, prežila svoje posledné roky aj matka Ježiša Krista, Panna Mária.
V porovnaní s inými pamiatkami antiky je efezský areál relatívne zachovalý a citlivo zreštaurovaný. Pri jeho návšteve upúta predovšetkým impozantná Cel-siova knižnica, jedna z najlepšie zreštaurovaných antických sta- vieb na svete. Veľmi pekný je aj síce neveľký, ale bohato vyzdobený chrám cisára Hadriána. Celým areálom prechádza hlavná pešia tepna, vždy plná turistov, známa ako Kurétska trieda, pomenovaná podľa miesta pôvodu kňazov, ktorý po nej nosili drevo na udržiavanie večného ohňa.
VLADIMÍR MIARTUŠ
FOTO - AUTOR
