Svoju cestu ste začali akoby útekom z domu. Prečo ste sa vlastne neprihlásili na VŠMU?
Pôvodne som to mal v úmysle, ale po maturite na konzervatóriu sa na naše ročníkové predstavenie prišiel pozrieť riaditeľ nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a ponúkol mi stály angažmán. Rozhodol som sa vyskúšať pracovať naplno a tak sa mi to zapáčilo, že som v Nitre ostal celých deväť rokov. Získal som tam veľa priateľov a spolupracoval som s režisérmi, s ktorými by som sa inde nestretol. Napríklad s vychyteným českým režisérom Vladimírom Morávkom, s Jozefom Bednárikom alebo režisérom z Litvy.
Vladimír Morávek naštudoval v Nitre Shakespearovho Macbetha, ktorého hral váš otec. Aká to bola skúsenosť?
Najlepšia v živote! Bola to pre mňa veľká škola. Vladimír Morávek každú myšlienku, každé gesto vysvetlil a nič nepredhrával. Stále som mal otvorené ústa, počúval som ho celou bytosťou. Herci s ním napredujú - radosť s ním spolupracovať! I keď, vedel byť aj hrozný nervák.
Nebáli ste sa hrať s otcom?
Určitý rešpekt pred ním majú všetci, lebo otec je okrem iného vždy perfektne pripravený. Len čo dostane scenár, hneď sa s ním začne oboznamovať a už na čítačke ovláda text. Našťastie som sa s ním na pódiu stretol len v dvoch-troch replikách, ale stačili mi na to, aby ma mrazilo. Keď som pri ňom stál, prepaľoval ma uhrančivým smrtonosným pohľadom, pretože naše postavy boli úhlavnými nepriateľmi. Vždy, keď som sa na neho pozrel, stiahol sa mi žalúdok. Vďaka Macbethovi sme pochodili veľa európskych miest. Boli sme s ním v Maďarsku, Poľsku, v Čechách, pozvali nás aj do Anglicka na festival Williama Shakespeara v meste Bath.
Ako vás prijali Angličania?
Boli úplne hotoví! Tvrdili, že Shakespeare je ich národný hrdina, a hoci už videli všeličo, takto ho zatiaľ ešte nik nepojal. Čudovali sa, že Slováci zo strednej Európy dokázali urobiť netradičné predstavenie, ktoré ostalo verné jeho duchu. Tlieskali ostošesť.
Bol s vami otec spokojný?
Myslím, že áno... Otec pravidelne chodí na moje premiéry, nikdy ich však nekomentuje. Pochválil ma jediný krát, keď videl muzikál Alžbeta Báthoryčka. Prekvapilo ho, že viem spievať.
V poslednom čase hráte hlavne v muzikáloch. Vyhovujú vám?
Vyhovujú, ale radšej by som robil činohry, na ktorých som bol odchovaný. Odkedy nastúpil muzikálový boom, neviem, či chvalabohu alebo bohužiaľ, musia herci, ak chcú preraziť, vedieť tancovať a spievať. Činohra nemá veľké možnosti. Ten, kto ju robí, tak len z lásky. Muzikál však mnohí robia aj preto, aby si vôbec niečo zarobili. S tým sa nedá nič robiť. Činoherný herec musí vynaložiť dvakrát väčšie úsilie ako muzikálový, aby u diváka vyvolal emóciu. Na scéne je sám, nepomáha mu hudba, zbor ani rôzne pomocné efekty. Nechcem, preboha, muzikál nejako zhadzovať, ale pomocou hudby v ňom jednoduchšie dojmete ľudí k nejakej tej slzičke.
Čo je vašou métou?
Odkedy mám synčeka, priority sa mi otočili. Predtým som chcel byť hlavne výborným hercom, dnes v prvom rade dobrým otcom. Čo zas neznamená, že sa nechcem profesionálne vypracovať. Filmy sa u nás nerobia, takže ostáva len divadlo. Na druhej strane, herec o sebe nikdy nemôže povedať, že je hotový. Stále sa musí učiť. Jedným z mojich konkrétnych snov je postava Quasimoda v muzikáli Chrám Matky božej.
Vraj ste kedysi príliš dobre nespievali. Kto vo vás objavil tento talent?
Na škole sa učiteľky naozaj chytali za hlavu, keď som spieval, ale u spolužiakov a kamarátov som mal vždy veľký aplauz. Keď nedávno v televízii opakovali muzikál Pacho, hybský zbojník z roku 1995, utiekol som na záchod a zapchával som si uši od hanby. Potom však prišla Báthoryčka - netvrdím, že som sa naučil spievať, ale dirigent Braňo Kostka odrazu výstižne využil môj chrapľavý hlas a všetky moje predchádzajúce komplexy zo spevu mi vytrel z pamäti. Ukázal mi cestu a odvtedy spievam v každom muzikáli.
Spievate hlavne na Novej scéne. V Krysařovi ste mnohých zaujali viac ako hlavný hrdina. Lichotí vám to?
Vážne? Teším sa. Pôvodne sa mi do toho nechcelo ísť, pretože to bolo obnovené predstavenie a pracoval som na ňom len ako na záskoku - pár týždňov. Možno je môj úspech na Novej scéne daný aj tým, že tam mám veľmi vďačné postavy.
V čom sú vďačné?
Opilec, vrah, krčmár - vďačné...
Aké to je - vystúpiť z tieňa slávneho otca?
To je otázka... (vzdych). Každý z nás si hereckú cestičku brázdi sám. Nikdy som sa nesnažil otca kopírovať, ani využívať jeho meno. Ešte aj to, že mi dal svoje krstné meno, mi pomáha len súkromne, možno v čakárni u lekára. V brandži určite nie. Všetci hneď skepticky porovnávajú. Myslím si však, že mám vlastnú cestu. V našej hereckej obci je môj prívlastok mladší už dosť známy. Vydobyl som si ho sám, bez otcovej pomoci. Nemá nič spoločné s tým, že ma zobrali do Nitry a na Novú scénu. Otec napríklad nerobí muzikály a máme odlišnú fyziognómiu. Možno máme podobné postavy, ale ja som sa vlastným pričinením teraz dosť zmenil.
Ako?
No, cvičením predsa. Mal som veľký nábeh byť obézny, lebo mám taký metabolizmus. Už osem mesiacov pravidelne cvičím a zhodil som osemnásť kíl.
V posilňovni?
Áno, hlavne na bežiacom páse. Je to taký môj kamarát, v úvodzovkách. Vždy, keď som na ňom, hovorím si: už nikdy v živote! Pocit po cvičení je ale zakaždým úžasný. Neviem diétovať, takže radšej budem cvičiť. Papania sa nevzdám!
Hrali ste spolu s otcom vo filme Kráľ Ubu. Spoznali ste sa aj Luciou Bílou, filmovou partnerkou vášho otca - matkou Ubu?
V roku 1995 som mal dvadsaťjeden rokov, s Luckou som sa prirodzene zoznámil a bolo to strašne pekné! Prišiel som do maskérne za otcom, kde sedela aj ona. Spýtal som bez oslovenia, či nemá nejaké drobné na kávu z automatu, ona sa otočila, pozrela na mňa a hovorí: "Hele! Neznáme se odněkud? Náhodou si mně....?" Otec ju zdrapil a ohradil sa, že som jeho syn. A Lucka sa hneď začala so smiechom ospravedlňovať: "Mariánko, promiň, ja nechtěla!" Bavila celý štáb. Keď niekomu iba zo žartu povedala "Pojď se se mnou projít!", každému sa roztriasli kolená.
Hrali ste v tuhej zime pobočníka ruského cára. Bolo to ťažké?
Na filmovačke je vždy krásne. Bolo dvadsať stupňov pod nulou, celý deň som vonku pri jazere čakal na záber, a nedočkal som sa. Všetci boli zamrznutí, aj režisér Brabec - tomu pod nosom zamrzol "rampouch". Bol to obrovský zážitok. Rád som pozoroval, ako sa pripravoval skvelý Karel Roden a stále som sa zhováral s Ivanom Vyskočilom (herec, pedagóg, režisér - pozn. red.), ktorý hral cára. Tento výnimočný človek mi veľa rozprával zo svojho života. Bol to práve on, ktorému Werich povedal, nech naňho nekričí, pretože nie je hluchý, len nepočuje.
Ktorá úloha vášho otca na vás urobila najväčší dojem?
Z tých filmových to bola samozrejme Vesničko má středisková.
Začal ste sa na otca pozerať inými očami?
Určite to bola otcova prelomová rola. Vždy, keď si film znovu pozriem, vidím ho inak, po novom. Herec musí mať aj šťastie, talent nestačí. Presnejšie, talent, ako hovorieval jeden náš profesor, je jednotka, a práca na sebe - to sú tie nuly za ňou. Keď nie je talent, človek sa môže aj rozdrapiť, aj tak je všetko zbytočné. Takže - talent, kopa šťastia a ešte väčšia kopa roboty. Veľmi sa mi páčil otec aj v SND v Erdmanovom Samovrahovi. Bol rok 1989, mal som pätnásť, predstavenie bolo hrozne silné a prekvapilo ma, koľko má otec energie. Aký vie byť pohyblivý oproti tomu, aký je doma. No, kľuďas by som nepovedal (smiech). Vtedy na javisku - to bolo niečo úžasné, čo dokázal.
Dobre poznáte aj otcových priateľov. Ktorého z nich ste si najviac obľúbili?
Mám veľmi rád Stana Dančiaka, s ktorým som mal možnosť spolupracovať v groteskách Bud Bindi. Nielen pred kamerou, samozrejme, ale hlavne za ňou. Počúvať tie historky, čo s otcom zažili, nie je maličkosť. Veľakrát bol Stano na prázdninách u našej starkej v Hontianskych Nemciach, a to, čo tam tí dvaja povystrájali, mi pripomína moje príbehy s mojimi priateľmi. Často myslím aj na Julka Satinského, ktorý na mňa vždy vyžiaril svoju pozitívinu energiu.
Chodievate ešte do Hontianskych Nemiec?
Rád by som chodil častejšie... Mám tam ešte starkú, na budúci rok bude mať deväťdesiat. To je zvláštne, medzi súrodencami Labudovcami sú desaťročné odstupy. Teta Jolanka, ktorá sa o starkú stará, má 69, otec bude mať tento rok 59 a jeho mladší brat 49 rokov. Keď som bol malý, prišiel som za starkou s otázkou: "Počúvaj, starká, prečo sú desaťročné rozdiely medzi tvojimi deťmi, to ste so starkým len raz za desať rokov... ?" Jój, aký som dostal výprask! A nielen vtedy. Keď som bol trojročný, videl som reláciu o koňoch, a keď skončila, vyrazil som do chlieva, zobral prvú sliepku a poďme na ňu: Hijó! Kým starká vyšla von, sliepka bola zdechlá... Tak ma chvíľu volali vrah. Hrozne ma to mrzí a tej sliepke sa dnes ospravedlňujem. Chodil som tam veľmi rád.
Ako ste sa dostali do partie mladých tvorcov televízneho Monoskopu - Popovič, Orel?
Ponuka scenáristu Mareka Orela ma hneď zaujala, pretože Sávu Popoviča poznám ešte zo školy, bol o tri roky vyššie. Je to podľa mňa človek bez hraníc. Výnimočne inšpiratívny, od neho sa dá učiť. Dokáže zahrať všetko: cez Frankensteina až po slovenského prezidenta. Možno ich drsnému humoru niekto aj nerozumel, ale mali sme aj veľa priaznivcov - keď som raz tankoval benzín, oslovil ma pumpár: "Prečo už nechodí Monoskop?! Veď doteraz v STV ešte nič lepšie nebolo!" Škoda, kvôli peniazom skončil už po siedmich častiach. Možno sa k nemu raz vrátime v nejakej inej podobe.
Keď ste robili Monoskop, boli ste čerstvo ženatý a ocitli ste sa v partii slobodných mladých mužov, ktorý od zábavy nemali ďaleko.
Svojej žene som povedal, nech som mnou jedenásť dní nepočíta. A tak sa aj stalo. Celý čas sme nakrúcali, za kamerou sa odohrávala ešte väčšia zábava ako pred ňou, po filmovacom dni sme pokračovali ďalej... Zvládala to.
Nemali ste vtedy pocit, že ste sa predčasne oženili?
Nie! Mám najtolerantnejšiu manželku na svete. Keby som mal inú ženu, asi som už dávno rozvedený.
V divadle často hráte pre deti. V Nitre ste mali celé rozprávkové obdobie - Perinbabka, O princezne Zlatohláske, Prsteň a ruža, v Divadle a.ha. hráte v rozprávke Paťa a piráti. Ako vnímate detského diváka?
Deti sú prirodzene pozornejšie a kritickejšie. Nič neodpustia. Keď si náhodou človek niečo začne vymýšľať a improvizovať, hneď to postrehnú. Sú však úprimnejšie. Skôr zatlieskajú, keď sa im niečo páči, a keď nie, hneď vykríknu.
Brali by ste takú úprimnosť aj u dospelého publika?
Neviem, dokedy by v takom prípade divadlo vôbec existovalo.
Na Novej scéne hráte Bude ako nebolo od Rasťa Piška. Je vám blízky slovenský pôvodný humor?
Rasťovi Piškovi sa podarilo zobraziť náš národ od čias Jánošíka až po dnešok. Mám pocit, že naozaj veľa vystihol zo slovenskej nátury.
Čo to je tá slovenská nátura podľa vás?
Slovák sa vie etablovať v každej dobe, vie sa prispôsobovať, prípadne otočiť kabát. Veľa je takých, netvrdím, že všetci, ale podľa mňa slovenský národ nemôže nikdy vyhynúť, pretože keby nastala hocijaká doba, Slovák sa adaptuje. Nie?
Kde ste hrali prvýkrát?
Úplná prvotina bola komédia Sladké starosti, kde som hral malého cigánika a museli mi načierno prefarbiť vlasy. Keď otec prichádzal autom domov, rozbehol som sa oproti nemu a on ma nespoznal. Myslel si, že som sused Vincko. Vtedy som mal ešte vlasy.
Kučeravé, však?
Kučeravé, a to mi ešte nestačilo, keď som mal osemnásť, dal som si spraviť aj trvalú. Trochu mi preskočilo: dlhé háro, trvalá... Vyzeral som príšerne. Verím však, že chlapi sú jak víno, ako sa hovorí. Sean Connery napríklad v bondovkách zo šesťdesiatych rokov nevyzeral bohvieako, ale teraz, keď sa naňho pozriete, aký je to štramák sedemdesiatnik!
To sa ale deje aj zvnútra, nie?
No, tak to ešte budem musieť trochu zamudrovať, aj keď som už brucho zvládol! (smiech)
Dáte sa ešte na štúdium?
Ak by sa mi prestalo dariť v herectve, som rozhodnutý, že sa dám na štúdium psychológie. Zaujíma ma motivácia človeka, jeho rozmýšľanie. Keď idem peši po meste, pozorujem ľudí. V našom uponáhľanom svete stačí trochu spomaliť a poobzerať sa navôkol: všímam si chodcov, hádam, o čom asi premýšľajú, čo každému víri hlavou. To je pravá zábava!
Povedali o ňom:
Dodo Gombár (režisér):
Majo má vzácnu vlastnosť nebrať sa príliš vážne a dramaticky, vie zázračne vyčarovať optimistické ovzdušie. Mrzí ma, že sme sa nestretli trochu skôr, ale to asi preto, aby sme sa mohli stretávať dlhšie. Mám ho rád na javisku aj v krčme, a tiež mám rád jeho pikantné historky.
Sáva Popovič (herec, hudobník, spisovateľ):
Majka sledujem už od konzervatória, kde bol mojím mladším spolužiakom a myslím, že to mal oveľa ťažšie, ako my ostatní. Tým, že je zo slávneho hereckého rodu a jeho otec je k nemu veľmi prísny, bol celý čas pod drobnohľadom. Nemal na ružiach ustlané. Napriek tomu sa vypracoval na výborného herca a jeho herecká kariéra bude ešte prekvitať. Nazdávam sa, že by mal pribrať, Labudovci by podľa mňa mali byť už tradične guľatejší. Svojou momentálnou podváhou mi robí vážnu konkurenciu.
Stano Dančiak (herec):
S Majom sa poznám od jeho útleho detsva, bohužiaľ nie príliš dôverne, pretože vo svojej mladosti som mal veľa povinností. Považujem ho za talentovaného herca, a čo je dnes veľmi vzácne, za mimoriadne slušného človeka. Vážim si ho za to, ako dobre sa zhostil všetkých úloh, ktoré ho stretli a náš tím tvorcov grotesky Bud Bindi s ním do budúcna počíta, ak nájdeme peniaze na ďalšie štyri časti, ktoré sú už napísané. On sa nestratí.
Kto je to
Herec Marián Labuda mladší (29) hral od roku 1992 deväť rokov v nitrianskom divadle Andreja Bagara. Účinkoval v rade úspešných predstavení: Pacho sa vracia, Hamlet, Tatko Ubu, Macbeth, Alžbeta Báthoryčka, Fidlikant na streche a i. Často hosťoval v Divadle Astorka Korzo 90 (Johny and Mary a sedem kozliatok, La squola, Armagedon na Grbe). Začiatkom mája sa v bratislavskom Divadle Aréna predstavil v ďalšom naštudovaní Hamleta v úlohe Laertha. Na televíznych obrazovkách účinkoval v seriáli Silvánovci, v zábavnej relácii Monoskop a groteskách Bud Bindi. Hral vo filmoch Sladké starosti, Tajomstvo alchymistu Storica, Kráľ Ubu. Posledné dve sezóny je členom Novej scény v Bratislave, kde ho diváci môžu vidieť v komédiách Bude ako nebolo, Všetko sa posralo a v muzikáloch Krysař a Balada o zlodejovi koní.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
