Vo futbale, hokeji, ešte menej v plávaní alebo atletike môže rozhodca výsledok ovplyvniť, nie určiť. Sú však športy, kde arbitri priamo vyhlasujú „ortieľ“. Rozhodcovia, ktorí ťahajú známky, to majú práve preto oveľa ťažšie. Riziko „justičného omylu“ nemožno vylúčiť. Športoví sudcovia sa rozhodujú v okamihoch, na základe nie jednoduchých pravidiel a podľa vlastného dojmu. Oň ide. Aby bol podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Pointa zložitosti je zakliata v nejestuvujúcej reguli jednoznačnej objektivity a nemožnosti opravného prostriedku. Gól v sieti, o centimeter dlhší skok sú jasné ako facka, dve rovnocenné krasokorčuliarske jazdy s perfektne zvládnutymi najťažšími prvkami nie. Vo futbale a hokeji navyše existuje remíza, v atletike, plávaní i lyžovaní „mŕtve preteky“ s dvoma víťazmi. V krasokorčuľovaní, synchronizovanom plávaní či kulturistike to možné nie je.
Hoci sa postupom času všetky príslušné federácie snažia riziko subjektívneho posudzovania znížiť na minimum, miera osobného pohľadu, prirodzene, naďalej pretrváva. Nakoľko sa jej veľkosť prejaví na výsledkoch a akým spôsobom sa federácie snažia znížiť percento ľudskej omylnosti, či už zámernej, alebo neúmyselnej, sme sa pokúsili zistiť rozhovormi s rozhodcami, trénerkou a športovkyňou v odvetviach, kde je rozhodcovská známka alfou i omegou úspechu či neúspechu pretekára. Skúsili sme spoznať zákulisie synchronizovaného plávania, modernej gymnastiky, krasokorčuľovania a kulturistiky. Vžiť sa do momentu, keď pretekár čaká.
