Ignorovať vlastnú kultúru, minulú aj súčasnú, bolo vždy slovenskou špecialitou. Stačí sa pozrieť na osud filmových štúdií na Kolibe, kde Machata pred tými šesťdesiatimi rokmi začínal.
Pozor na knihy a na umenie vôbec! Je v ňom popri obscénnostiach aj plno znepokojivých a nebezpečných obsahov, posolstiev, ktoré ohrozujú poriadok v duši a dávajú do pohybu myšlienky a city.
Verejnosť berie výbuchy antieurópanstva rovnako, ako teatrálne nadšenie pred dvanástimi rokmi: s veľkou rezervou. Väčšinu populácie možno zaradiť medzi pasívnych konzumentov členstva v EÚ.
Boj proti nenávisti, extrémizmu a ďalším javom ohrozujúcim podstatu systému si vyžaduje širšie spojenectvo naprieč politickým spektrom. Musí však byť dôveryhodné.
Vo chvíli, keď sa hrá o obnovenie dôvery ľudí v politiku, inštitúcie, v systém, je podstatné nielen, čo vláda sľubuje – ale aj čo robí, a či jej verí aj verejnosť.
Číra nenávisť, rasizmus, chuť ubližovať ľuďom taká prítomná v spoločnosti a, najmä, v jej mladšej časti, by mala byť zvonom bijúcim na poplach – pre politikov, pre vzdelávací systém, pre cirkvi.
Učitelia sa tentoraz správajú ako žiak, ktorý vie, že sa musí pripravovať svedomito a systematicky. Musia sa pripraviť na vládu, ktorá opäť nebude ústretová k vzdelávaniu.
Voličom Kotlebu, ktorí si ho nespájajú s fašizmom či extrémizmom, otvorí oči nielen diskusia, ale najmä dôkaz, že súčasný systém funguje. A je tu aj pre nich.