Narodil sa v Čechách, bližšie má ku Slovensku. Žurnalistiku vyštudoval v Leningrade, pred novembrom pracoval v Rudom Práve, v Pravde a Nedeľnej Pravde. Z mladistvej nerozvážnosti začal spolupracovať s F. Gálom – alebo presnejšie FG s ním. Kariére MA v redakcii to príliš nepomohlo, kariére FG, zdá sa, to neuškodilo. Rozhovor s FG v NP vyšiel tri roky pred novembrom, spoločné dielko Lesk a bieda každodennosti vyšlo tesne po novembri. Z Pravdy odišiel aj na naliehanie FG do Kultúrneho života (ďalšia nerozvážnosť), po pomalom a bolestnom rozbíjaní tejto „výstavnej skrine revolúcie“ pôsobil v kotolni s názvom redakcia Šport, kde takmer desaťročie vydržal po nociach písať výsledky (ne)športových zápasov. Rozdelenie ČSFR bez referenda považuje za zločin. Potom bol rok v Novom čase, a po tejto kotolni č. 2 vďaka M. M. Šimečkovi zakotvil na dlho v SME. Práca na knižke IVO Slovensko na ceste do neznáma (2003) a ďalšej, už poslednej spoločnej knižke s FG (Cesta do Indie, 2005) boli v prvom prípade drinou, v druhom prípade osviežením čoraz viac deprimujúcej každodennosti. Po vynútenom odchode zo SME prišla práca pre brniansky ústav, ktorý (márne) rieši globálne problémy (robil PR, výsledok nula). Odtiaľ ho stiahli bývalí kamaráti z Pravdy do Plus 7 dní. Výsledok opäť nula: veľmajster bulváru, ktorý nechce, aby sa mu hovorilo mediálny magnát (ŠŠ) s MA po roku vyrazil dvere, a následne úspešne utajil jeho podiel na vzniku nového časopisu Poznanie. Potom vďaka veľkorysej ponuke T. Prokopčáka nasledovala ďalšia dlhšia spolupráca so SME, a úplne posledným (zjavne márnym) pokusom vylepšiť si kádrový profil je práca v časopisu Kozmos (šéf Eugen Gindl). V rámci (isto nezaslúženého) relaxu preložil do češtiny aj niekoľko tučných kníh o psoch a mačkách a o záhradkárstve, a najmä v ponovembrových rokoch editoval knihy FG (posledná sa volá Two Up, spoločne s EG). Výročie novembra už neoslavuje.