Bol to malý 11-ročný chalan. Typ žiačika, ktorý sa ničím nelíšil od bežného bratislavského štandardu. Z tých novembrových udalostí si začal veľa vecí uvedomovať až "deň po". Nepripadalo mu ani tak zvláštne, že z domáceho rádia sa ozývali rušené signály Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a Rádia Vatikán. Skôr mu bolo divné, že sobotné televízne vysielanie je sústavne prerušované mimoriadnymi správami.

Boli to amatérske kamerové zábery večernej pouličnej drámy. V ľavom dolnom rohu svietil digitálny dátum 17.11.1989 a čas okolo 17.hodiny. Bolo to nesúvislé, ale dosť silné. Videl ľudí, ktorí kričali "Máme holé ruce!" a policajtov v zvláštnych uniformách, v ktorých ich dovtedy nikdy nevidel. Tí policajti mlátili do ľudí, ktorí stáli pred nimi a chalan s nechápajúcim výrazom v tvári vykríkol: "Hnusní policajti!" a rozplakal sa...

Raz cez víkend s rodičmi prechádzal bratislavskými ulicami a námestiami a nasával jesennú atmosféru prevratu. Cítil aj mierne zadostučinenie, že nakoniec tí dobrí víťazia. Tie heslá, čo boli povylepované po stenách, výkladoch a v podchodoch, sa mu nadlho vryli do pamäti. Mená si pamätal. Vedel, že "dobrí" sú Havel, Dubček, Kňažko a "zlí" Jakeš, Štěpán. Preto nevedel pochopiť a hneď sa aj spýtal, čo znamenalo heslo na Primaciálnom námestí: "Havel je rozkol, Dubček jednota." Otec mu síce povedal, že to je zlé, ale nevysvetlil, čím mu zostala v hlave ďalšia nezodpovedaná otázka.

Poväčšine pekné spomienky mu zostali na toto obdobie. Napríklad tie z 25. novembra, keď sa námestím ozýval štrngot kľúčov, Kňažkov hlas "Utvorte koridor!", či Gombitovej spev "Zem, menom láska." Dokonca sa naučil naspamäť "Sľúbili..." Celé obdobie tesne po 17. novembri si vychutnával svojim detským spôsobom. Zrejme nemal dôvod k starostiam dospelých, tie ešte ani nepoznal.

Autor: Pavel Škoda