a po hladine vody, jeho hlava trčí spod snehu, jeho paže kopírujú reliéf krajiny a prsty benátskej gondoly.

Fínoameričan prišiel do bratislavského Domu umenia predstaviť svoju výstavu Sága, súbor autoportrétov, ktoré začali vznikať v polovici sedemdesiatych rokov na jeho cestách.

Vaša výstava Sága sa koncentruje len na autoportréty, prečo?

„Začal som s tým v roku 1971, vtedy ešte nebolo veľa vedomostí o fotografii ako umeleckej forme. Neexistoval vzor autoportrétneho fotografa. Nerobil som to preto, aby som mal fotku samého seba. Chcel som vedieť, čo sa stane, keď budem stáť na snímke a nie za kamerou.“

Mení to váš pohľad? Vytvárate kompozíciu a súčasne ste jej súčasťou, z úlohy pozorovateľa preskočíte do úlohy aktéra a potom späť.

„To bolo to úžasné potešenie. Ale až keď som vyvolal film, zistil som, či sa to podarilo. Vtedy mi nemal kto povedať, či je to dobrý prístup. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, ako vyzerám nahý.“

Prečo ste na to nepoužili zrkadlo?

„To som urobil, ale aj som to odfotil. Pochopil som, s akými obmedzeniami chcem pracovať: byť sám sebou, nemanipulovať, nikto sa nesmie pozerať cez objektív, keď ja budem stáť ako objekt, nemať asistenta a byť nahý, aby som bol nadčasový. Oblečenie by do toho prinieslo módu. Autoportrét sa stal mojím žánrom v roku 1979.“

Prečo potom tvrdíte, že ste dokumentarista?

„Lebo keď vidíte hlavu trčiacu zo snehu, to som sa tam zahrabal, keď vidíte telo visiace z Grand Canyonu, tak to moje telo tam naozaj viselo.“

Niektoré vaše fotografie sú preto hrôzostrašné. Dajú sa realizovať bez pomoci druhého?

„Je v tom trocha šialenstva. Občas si uistím nohy lanom, ale nechcem to príliš vysvetľovať, lebo je to súčasť kúzla. Ale aj tak to vyžaduje veľa sily a je to desivé. Tá hrôzostrašnosť je dôvod, prečo nefotím nikoho iného na tých snímkach. Nikdy neviem, či záber bude fungovať, mnoho z nich ani nefunguje. Ale nefotím veľa. Autoportrét je experiment.“

A zvedavosť?

„Áno, som zvedavý, ako to nakoniec bude vyzerať.“

Prečo niektoré snímky vyzerajú nebezpečne a brutálne?

„Poznám risk, ktorý na seba beriem. No platí, že ak by mi niečo nevyšlo, umrel by som na mieste. Nikdy nerozmýšľam, ako sa z tých pozícií dostanem. Niekedy ma to šokuje. Ale vždy viem, že keď sa to skončí, môžem mať dobrú snímku.“

Nakoniec vaše fotky menia vás, lebo napríklad musíte byť veľmi ohybný. Cvičíte jogu?

„Ani náhodou.“

Na fotkách sa zdá, akoby ste kopírovali jogínske polohy.

„Nesledujem to. Ak tam je joga, tak potom mám jogu a akrobaciu v oku. Nie som športovec, som len chudý vysoký chlap. Páči sa mi, ako sa na fotografiách objavuje skutočná prirodzenosť. Napríklad fotografia mňa medzi stromami. Vedel som, že keď vytvorím správnu vzdialenosť medzi fotoaparátom a kmeňmi stromov, bude to aj so mnou fungovať.“

Prečo cestujete? Nedali by sa tieto fotografie robiť aj na tom istom mieste?

„Nie som ateista, ale neverím, že existuje niečo iné okrem Zeme. Keď cestujem po svete, tak metaforicky vytváram dojem, že sme len jeden element v prírode. Rovnako ako nahota, aj geografická šírka zbavuje snímky špecifík. Patria všetkým národnostiam. Aspoň dúfam.“

Sága je plná kontradikcií. Hravé fotky sa striedajú so strašidelným a s melancholickými. Je to súčasť osamoteného cestovania?

„Možno, psychologizácia je súčasť mojej tvorby. Je to reflexia môjho detstva, a to najviac formuje moju tvorbu.“

Ako to?

„Možno len používam svoje telo na to, aby som vyjadril pocity z detstva. Mal som vtedy veľké komplexy z rázštepu. Bol som sám, krásne ženy boli pre mňa problémom, vždy som sa sklamal v láske.“

Mnoho ľudí je zo seba sklamaných, keď sa vidia na fotografii. Poznáte ten pocit?

„Zaujímavá otázka. Toho sa však neobávam, o mojom výzore nemám sebavedomie. Preto nefotím často svoju tvár. A nezáleží mi na tom, či na fotke vyzerám dobre.“