Andrea Elscheková-Matisová, vedúca zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

V novembri '89 som bola v 3. ročníku Prírodovedeckej fakulty UK, teda súčasťou študentskej revolúcie. Dni som trávila ako tisícky študentov v posluchárňach na diskusiách alebo na Námestí SNP. Aj dnes mám na koži zimomriavky - z eufórie, emócií, ktoré nás robili lepšími, z všadeprítomnej viery v slobodnejší, kvalitnejší život. Dnes, 20 rokov od novembra '89 zastupujem na Slovensku - v členskom štáte EÚ - Európsku komisiu. Považujem to za zázrak, akými zásadnými zmenami prešla Európa, Slovensko za také krátke obdobie. Iste, pozitívne emócie nahradila realita, nie všetko sa podarilo tak, ako sme si vysnívali. V každom prípade, pocit slobody si pri okrúhlej spomienke vážime o čosi viac.

Juraj Smatana, Ekofórum

V Považskej Bystrici to prebiehalo do generálneho štrajku skôr cez médiá. Po prelomení embarga v televízii sa už od obrazovky nedalo odtrhnúť. Po skončení vysielania som sa šiel prebehnúť do mesta, či uvidím nejaké znaky revolúcie. Na Okresnom výbore KSS sa svietilo, buď spriadali úklady, alebo skartovali dokumenty, 27. novembra bol generálny štrajk. Kráčal som po meste s desiatimi učňami, pracoval som ako majster odborného výcviku. Na druhý deň sa vedenie tvárilo, akoby sa nič nestalo. Tak som sa spýtal, dokedy bude majstrov riadiť neodborník, ktorý len kontroluje nástenky k VOSR. Po porade tento súdruh nechal pozdravovať „tých ľudí za vami, ktorí vám napísali ten prejav".

Jaro Vojtek, režisér

V novembri 1989 som bol na náhradnej päťmesačnej vojenskej službe. Vtedy som strážil chladiacie zariadenie zimného hokejového štadióna. Ale na chodbách bolo také divné napätie, lebo nik nevedel, či máme ísť do zbrane, alebo nie... Aj keď ja som za tých päť mesiacov nevidel ani len pištoľ z desiatich kilometrov! Ale vybral som sa s trikolórou na námestie a odstál som si tam niekoľko vášnivých príhovorov a bol som dojatý, cítil som vôňu zmeny, slobody a prvého snehu, čo mám veľmi rád.

Jozef Pivarči, pilot, bývalý štátny tajomník ministerstva obrany

Večer 17. novembra som trávil doma pri televízii, ktorá prinášala skreslené informácie o demonštrácii v Prahe. Obdivoval som odvahu demonštrantov a prial som si, aby vydržali a nenechali sa zastrašiť štátnou mocou, ktorá proti holým rukám použila silu. Obdivovať odvahu a statočnosť demonštrujúcich bolo zadosťučinením, pretože sám som bol v rokoch 1986-87 stíhaný, posadený do vyšetrovacej väzby a súdený pre trestný čin poburovania. Víťazstvo zamatovej revolúcie znamenalo i pre mňa oslobodenie nielen spod obžaloby, ale dalo i priestor ľuďom na slobodnú sebarealizáciu Aj keď táto cesta je veľmi tŕnistá, som vďačný všetkým, ktorí vyšli do ulíc, vydržali v nich, aby skoncovali s komunizmom.

Vladimír Mitro, bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby

Dňa 17. novembra 1989 som bol v Košiciach na spoločenskom stretnutí s priateľmi z právnickej fakulty. Viem, že sme sledovali televíziu, búrlivo diskutovali ako to dopadne a dokonca aj uzatvárali stávky. V tom čase som bol štátnym úradníkom na ministerstve vnútra v Bratislave, vládla značná neistota a vyčkávanie, ako to dopadne. Nejaké mimoriadne obmedzenia neboli, chodili sme aj na Námestie SNP na zhromaždenia. Pre mňa to bola zásadná zmena, odpútalo ma to od rutinnej a nudnej úradničiny a naštartovalo do nových aktivít. Za podstatné považujem to, že mi umožnila dovtedy pre mňa nedostupnú slobodu poznania bez jednostrannosti a stupídnych obmedzení.

Igor Vida, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Tatra banky

V novembri 1989 som mal prerušené štúdium zo zdravotných dôvodov po úraze na lyžiach a pracoval som ako robotník v CHZJD pri výrobe fostímu. Tesne po začatí revolúcie som obnovil štúdium na Elektrotechnickej fakulte v Bratislave. Novembrové udalosti som vnímal a vnímam dodnes pozitívne a táto zmena priniesla nám všetkým predovšetkým slobodu a zdravé podnikateľské prostredie nezaťažené rôznymi nezmyselnými reguláciami, ktoré škodia rozvoju trhového hospodárstva a vďaka ktorým môžeme ekonomicky napredovať. Chcem veriť, že sa vyhneme ďalším nezmyselným reguláciám zostrany štátu, či znárodňovaniu.

Vladimír Masár, prezident Deloitte Slovensko a bývalý guvernér NBS

V tom čase som pracoval v SBCS a chodil som na „týždňovky" do Prahy, kde bola centrála štátnej banky. Tak ako množstvo ľudí aj ja som chodil na Námestie SNP na demonštrácie a popularitu medzi známymi som si získal účasťou na generálnom štrajku, kde na náhodnej fotografii, ktorá bola uverejnená na titulke Pravdy,ma zachytili s niekoľkými kolegami z banky. Pád komunizmu som vnímal ako zánik abnormálneho chorého systému a novembrové udalosti ako šancu rozmýšľať o svojej budúcnosti vo vtedajšom Československu. Veľmi milo som bol prekvapený poznaním, aké množstvo ľudí odsudzovalo predchádzajúci režim napriek vtedajšiemu oficiálnemu obrazu spoločnosti.

Adrián Ďurček, predseda predstavenstva COOP Jednota Bratislava

V novembri 1989 sme s manželkou a malým synom pravidelne chodili „s kľúčami" na námestia. Tam sme prežívali radosť, že sa rúca nespravodlivý režim, v ktorom primitívni a neslušní ľudia šliapali po dôstojnosti slušných a vzdelaných. Novembrové udalosti som vnímal s pocitom radosti z toho, že budem môcť slobodne rozhodovať o svojom živote a osude mojej rodiny. Smutný som bol iba preto, že sa toho nedožili moji rodičia. Zmena po novembri mi otvorila obrovský priestor na sebarealizáciu. Práve vďaka novembru a iste i pochopeniu manželky som mohol v živote robiť presne to, čo ma baví. Za to s pokorou vďačím všetkým disidentom a osobnostiam novembra, ktorí boli odvážnejší ako my.

Brigita Schmögnerová, viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj a bývalá ministerka financií

Prvé dni, týždne a mesiace po 17. novembri boli plné rozporov. Jedným z nich boli nadšené slova o láske a pravde na námestiach na jednej strane a začínajúcich politických čistkách za zatvorenými dverami rôznych inštitúcií na druhej strane. Nedotkli sa mňa, no mnohých mojich kolegov, a to bezdôvodne. Vraj to tak vždy býva, keď sa rúbe les. Pre mňa osobne? Bez novembra 1989 (a januára 1993) by som nikdy nemala obrovskú príležitosť byť ministerkou financií samostatného Slovenska a ani vo sne slúžiť vo funkciách v zahraničí. To však neznamená, že sa pozerám na uplynulých 20 rokov cez ružové okuliare.

Žigmund Pálffy, hokejový reprezentant Slovenska

Na mítingy som nechodil, novembrové udalosti som občas sledoval v televízii. Ako sedemnásťročný som hral doma v Skalici. Napadlo mi, že po zmene systému by sa aj u nás mohli pulty obchodov zaplniť, lebo dovtedy bolo veľa nedostatkového tovaru. Až neskoršie som si uvedomil, že pre hokejistov sa otvorila brána na Západ. Nepotrebovali sme už súhlas najvyšších telovýchovných funkcionárov a čakať do tridsiatky, aby sme mohli legálne odísť hrať do NHL, ako tým trpeli generácie hráčov pred nami.

Pavol Rusko, podnikateľ, bývalý spolumajiteľ TV Markíza, expredseda ANO

Ranné prebudenie z piatkovej oslavy nebolo 18. novembra jednoduché. Vtedy priateľka, dnes manželka Vaša Miku oslavovala 18 (a nejaké drobné), a tak sme sa s chuťou nechali dlho do noci unášať síce obrátenou, no pohodlnou predstavou, že psy sme my a život naše šteňa. Okolo obeda sme zistili, že bezstarostnosť uplynulej noci sa mimoriadne vymyká dennej realite - a to zďaleka nielen z bežných dôvodov. Na Hviezdoslavovom námestí sme si v ten večer prvýkrát s Vašom zakričali známe: „Odstúpiť! Odstúpiť!“ a od pondelka sa rozbehol neuveriteľný sled udalostí, ktorý ma na dva mesiace posunul na čelo novembrového príbehu Slovenskej televízie. To už je na samostatnú knihu.

Augustín Marián Húska, bývalý podpredseda parlamentu z HZDS

Bol som zamestnaný vo výskume a v tom čase sme boli zhodou okolností spolu s Hvezdoňom Kočtúchom a Ladislavom Pittnerom zvolení za spolupredsedov štrajkového výboru nášho ústavu patriaceho pod rezort stavebníctva. Ja som, koniec-koncov, robil komparačnú analýzu, takže som predpokladal, že to príde - hoci nie v takej podobe, ako to prebehlo. Ako človek vyhodený z vysokej školy, „pétépák“ a potom baník som mal celkom jasný pomer k totalitným formám. Bol som teda spokojný, napriek tomu, že to prišlo takto neskoro.

Jozef Mečiar, viceprimátor Šale, bývalý podpredseda Demokratickej strany

Mal som 20 rokov a býval som na Mladej garde, kde sa čosi dialo už pred revolúciou, napríklad festival Folková zima. Festival mal aj politický rozmer. Najotvorenejšie to bolo asi v Antidiskotékach Jiřího Černého, ale výrazne prispievali aj Pepa Nos, Vladimír Merta, Jarek Nohavica. Tam sa zo mňa stával homo politicus. Ďakujem organizátorom za odvahu a úžasnú prácu! Takže november ’89 som prežil na Mladej garde a na námestiach. Malo to pre mňa ešte jednu zaujímavú stránku. V roku 1968, keď k nám vtrhli tanky, v tom istom internáte býval môj otec, ktorý mi v novembri ’89 žartom hovoril, že to nie je žiadna revolúcia. Oni mali pred sebou tanky a my len spráchnivený režim. Mal pravdu.

Alexander Vencel starší, bývalý futbalový reprezentant

My športovci sme boli trochu v inej situácii ako ostatní. Cestovali sme i poznali sme, ako sa žije na západ od nás. Prvé dni po Novembri boli úžasné. Zrazu bol každý ku každému úprimnejší, ohľaduplnejší. Všetci sme cítili súdržnosť. To je pre mňa dodnes nezabudnuteľný pocit. Druhé čo mi napadlo, že aj moje deti, vnuci budú raz azda môcť spoznávať svet. Ako sa bude uberať šport, som vedieť nemohol. Zistil som, že je to beh na veľmi dlhú trať, pri ktorej sme stále niekde na začiatku. Zrazu sa vytratili veľké návštevy, kvalitná hra, záujem o šport. Chýba mi úroveň celoštátnej ligy. Postup reprezentácie je skvelý signál, iba ho treba využiť.

Jozef Plachý, piaty z mexikej olympiády '68 v behu na 800 m

Žil som v Prahe, prežil radosť námestia. Bol som vysoký dôstojník z povolania. Vždy som si hovoril, škoda, že sa tak situácia nezvrtla už v šesťdesiatom ôsmom. Pre mňa bolo podstatné, že som mohol do chodiť otvorene do kostolíka zo 14. stroročia v Petroviciach nedaľko Prahy. A ešte podstatnejšie bolo, že odišlo polmiliónové vojsko sovietskej armády. My športovci sme cestovať mohli, ale malo to toľko obmedzení, spájalo sa to s takým množstvom vybavovačiek, že som mal štyri pasy. Moja eufória časom opadla, hoci som presvedčený, že nasledujúca generácia už bude žiť v skutočnej demokracii a v skutočnom právnom štáte. Že staré kádre schopné prežiť každý režim pri koryte zmiznú.

Michal Sýkora, starosta Štrby, predseda Združenia miest a obcí Slovenska

Novembrové udalosti som prežíval veľmi intenzívne. V tom čase som pomerne mladý vykonával funkciu predsedu MNV v podtatranskej obci Štrba. Práve sme plynofikovali obec, vonku boli silné mrazy. Počas bratislavských mítingov sme aj vo večerných hodinách pri verejnom osvetlení ukladali plynovod do zeme. Spomínam si, že jedno z hesiel tých čias bolo „K lopate" a ja som pri tej lopate bol doslovne. Vymrznutý po práci som denne neskoro večer sledoval dianie v televízii. Zmeny som privítal, aktívne som sa do nich zapojil v systéme národných výborov aj do rušenia krajských národných výborov. Od roku 1990 som aktívne pôsobil pri vzniku ZMOS. Samospráve som zostal verný doposiaľ, ako nezávislý.

Eva Kováčechová, právnička Via Iuris

Vzdelávala som sa na trenčianskom gymnáziu. Presne 17. novembra sme na ruštine preberali Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, výstrel z Aurory, Lenin, statoční boľševici, perfídni bielogvardejci. O pár dní sa ukázalo, že všetko je inak. K tej téme sme sa už nikdy nevrátili. Nasledovali zhromaždenia v Trenčíne aj v Bratislave, pamätný pochod do Hainburgu, debaty v škole. Trenčín bol príliš malý a nevýznamný pre revolúciu, tak sme boli s mamou prilepené k televízoru. Zdalo sa mi neskutočné, že sa deje to, o čom sme doma tajne hovorili a po čom môj otec odjakživa túžil. Bol to skvelý pocit, detská eufória zmiešaná s veľkými a dospelými plánmi do budúcna.

Jozef Barta, generálny riaditeľ UniCredit Bank

Ako väčšina ľudí som sa vtedy zúčastňoval na demonštráciách. Hneď cez víkend po potlačení demonštrácie študentov v Prahe sme so sestrou prepisovali na písacom stroji cez kopiráky výzvu pražských študentov. Tú sme následne vyvesovali každý na svojom pracovisku.

Simona Bubánová, spolumajiteľka reklamnej agentúry Creative Department

Novembrové dni boli pre mňa veľmi silné. To uvoľnenie, čo sme my výtvarníci pociťovali omnoho skôr, začala vtedy cítiť celá spoločnosť. Deň pred študentskými udalosťami mi zavolal kamaráť Dano Brunovský a veľmi stroho mi oznámil, že sa stretávame v umelke, že nás tam bude veľa a že viac do telefónu nebude hovoriť. Bol to dosť adrenalínový zážitok aj keď všetko prebiehalo úplne pokojne. Iba Rudo Sykora na nás "kričal" v umelke lebo jeho prejav bol taký zapálený (vlastne ako vždy). Milan Knažko zase jemu vlastným dramatickým hlasom, informoval o situácii v Prahe. Nezabudnuteľný bol pocit keď som si vybavovala babysitting na ten večer a nevedela som povedať kedy sa vrátim, či dnes, pripadne ak nás zoberú policajti tak snáď neskôr. Nikto nás nezobral a potom sme už boli súčasťou lavíny.

Jaroslav Franek, Ústredný zväz Židovských náboženských obcí na Slovensku

17. November 1989 si pamätám. Zabávali sme sa, celá katedra, v klube SVŠT. Až deň neskôr som sa dozvedel, čo sa v Prahe deje. Nedokázal som však vnímať, že prežívame posledné dni komunizmu. Vždy som čakal, že to raz príde, ale v mojich odhadoch to prekračovalo rámec môjho života. Rozmýšľal som, ako budú učebnice histórie popisovať roky komunizmu. Som rád, že ich dnes môžem čítať, že som november zažil. Napriek negatívam, ktoré sa neskôr objavili. Udalosti novembra 1989 v Československu a Európe ma naučili, že život je dlhší a na udalosti bohatší, ako som očakával. A čo ma od novembra až dodnes stále nadchýna a teší je sloboda pohybu.

Jana Dubovcová, sudkyňa

Pár dní pred tým som prišla domov z pôrodnice so svojim piatym dieťaťom a hneď som bola v jednom ťahu, pretože som sa od prvej chvíle starala sama o celú rodinu. 17. novembra a nasledujúce dni som bola zhrozená zo zásahu na Národní tříde, ako čerstvá matka som to nevedela predýchať. Plakala som od bezmocnosti. Boli to naše deti, naše bité deti. Potom som už len závidela svojmu mužovi, ktorý chodil s trikolórou po námestiach a domov sa vracal neskoro v noci úplne nadšený, vracal sa tak ako som sa ja, ešte mladé dievča, vracala svojho času domov ja, za Dubčeka. Teraz som sa bála o rodinu, o to, že to opäť nevyjde, ale podpisovala som petície, poobedia som aj s deťmi trávila v uliciach. Koncom novembra som uverila, že žiadna cudzia armáda nepríde a že tentokrát to vyjde.

Jaroslav Haščák, partner finančnej skupiny Penta

Študoval som v druhom ročníku Moskovského Inštitútu medzinárodných vzťahov. Tam bola paradoxne vďaka perestrojke podstatne voľnejšia atmosféra ako vo vtedajšom Československu. Prejavovalo sa to v prístupe pedagógov, ktorí pomerne otvorene diskutovali so študentmi o problémoch socialistického zriadenia. Zmena v novembri pre mňa znamenala predovšetkým úplne nové možnosti uplatnenia a sebarealizácie. Vnímal som v tom čase predovšetkým pozitíva v podobe otvorenia hraníc, a najmä hospodárske zmeny, ktoré priniesli trhovú ekonomiku a možnosť podnikať.

Elena Kohútiková, bývalá viceguvernérka NBS, zástupkyňa generálneho riaditeľa VÚB

Pred dvadsiatimi rokmi som pracovala v Ekonomickom ústave SAV a o takomto čase sa finišovalo s výskumnými prácami. Okrem toho som sa starala o dve malé školáčky. Osobne som veľmi šťastná, že prišiel november 1989. Úplne mi to zmenilo život a zrazu aj moja práca, ktorá sa vždy týkala meny a peňazí, dostala normálny rozmer a zmysel. Zapojenie sa do reálneho procesu budovania nového ekonomického systému a neskôr vlastnej slovenskej meny a centrálnej banky bolo naplnením toho najtajnejšieho profesionálneho sna. Druhým bolo určite euro. Bez novembra spred dvadsiatich rokov by nič také fascinujúce nebolo možné.

Peter Kažimír, štátny tajomník ministerstva financií

Mal som 21 a viedol som štrajkový výbor na fakulte. Tak som sa dostal na napínavé rokovania vysokoškolákov s predstaviteľmi režimu na Úrade vlády. Zo dňa na deň prevzala kontrolu nad školou študentská samospráva. Spávali sme na fakulte, vyrábali plagáty, monitorovali tlač, vyjednávali s vedením. Každý večer sme chodili na mítingy na námestie SNP. Mal som prvý kontakt s politikou a rýchlo som dospel aj stratil ilúzie. Keď bolo jasné, že proces zmeny je nezvratný, nastúpila druhá vlna revolucionárov". Odvrátenou stranou zápasu za slobodu bolo kádrovanie, osobná odveta aj nekompromisný boj o moc. Z histórie vieme, že aj o tom je revolúcia. Ľudí s ideálmi prevalcujú ľudia so záujmami.

Miloslav Luther, filmový režisér, scenárista, producent

Na sklonku roku 1989 som sa pohyboval medzi Bratislavou a Prahou, pri práci na kinoverzii seriálu Lekár umierajúceho času. Začiatok prevratných udalostí ma zastihol v Bratislave a tak som sa mohol zúčastniť na vzrušujúcom protestnom zhromaždení v Umeleckej besede. Hneď potom som cestoval do Prahy a zažil som dramatické okamihy v Činohernom klube, v jednom z centier revolučných zvratov. Aj mňa strhol úžasný vír udalostí. Snažil som sa svojou troškou prispieť k zmenám, a tak som zblízka prežil bratislavské demonštrácie, fascinujúci babylon VPN, radikálne premeny v kultúre a vo filmárskom svete. Ďakujem osudu, že mi to všetko daroval. Aj to postupné prirodzené vytriezvenie.

Stanislav Zvolenský, arcibiskup - metropolita Bratislavskej arcidiecézy

Počas novembrových udalostí som bol kaplánom v Hlohovci. Bol som vzdialený vonkajším prejavom nesúhlasu s komunistickým režimom, ako sa v pamätných dňoch prejavili, ale vnútorne mi boli blízke a samozrejmé. Pre mňa nesúhlas s režimom predstavoval bytostný vnútorný postoj, veď samotné verejné priznanie k viere v Boha bolo vtedy odmietnutím komunistického spôsobu myslenia. Uvažoval som aj nad tým, aký úder použije režim proti tým, ktorí sa verejne postavili proti nemu na odpor, mal som totiž dosť zreteľný pojem o tom, ako komunistický režim zaobchádzal so svojimi odporcami. Boli to šťastné dni nádeje, keď prirodzená túžba po slobode, spravodlivosti a pravde zjednotila veľký počet ľudí.

Zuzana Kusá, sociologička

Bývala som v družne žijúcom paneláku, mala malé deti a dva roky som bola internou ašpirantkou na dnešnom pracovisku. Pokúšala som sa písať dizertáciu o poznávaní spoločnosti cez životopisné rozprávania. K téme ma inšpiroval článok Sone Szomolá nyiovej o sociálnej zmene, ktorú môžu podnietiť malé veličiny. Tému aj výnimočnú školiteľku (Dilbar Alijevovú) mi na ústave dovolili vybrať. V lete som urobila niekoľko životopisných rozhovorov s vrstovníkmi z takzvaných ostrovčekov pozitívnej deviácie. No skôr než som nahrávky prepísala, všetci naokolo boli nekonformní a euforickí. Až na moju najbližšiu priateľku, ktorej sa začalo rozpadať manželstvo a revolúcia ani ja sme ju nevedeli utešiť.

Dobroslav Trnka, generálny prokurátor

Tesne predtým som sa presťahoval do Vrakune. Manželka so synom boli u svokrovcov, aby nezavadzali pri úpravách bytu. Dianie som sledoval prostredníctvom televíznych prenosov. Prišiel pre mňa šofér, aby som si zbalil kufor a niekedy večer 24. alebo 25. novembra som sa už vybaľoval v Prahe, odkiaľ som sa s tímom na vyšetrovanie udalostí na Národnej triede vrátil v máji 1990. Po návrate mi bol "zverený" spis "sviečkovej demonštrácie" (protestu). Keď to hodnotím spätne, bol to vlastne štart mojej celoživotnej kariéry. Objektívne to bola nevyhnutná zmena a bolo len otázkou času, kedy to padne.

František Kudláč, maliar, grafik, ilustrátor

Zo suterénu pivárne Mamut, kde sme ako štamgasti mali svoju „zamatovú revolučnú základňu", smerovali výpady spravodajcov do pouličného diania. Debaty boli hlasnejšie ako obvykle, lebo kulisu nám z veľkého kazetového magnetofónu robili Kryl, Hutka, Třešňák, Mišík a ďalší folkeri. V grafickej dielni sa mi uvoľnili police po štósoch papiera, ktorý v Umeleckej besede dostal iné využitie, než na ktoré čakal. Zababušili sme polročného Lukáška a šli k Véčku podporiť kľúčovú zvonkohru.

Peter Dimitrov, filmový režisér

Už pri všetkej tej obrovskej radosti som uvažoval, čo bude nasledovať, keď sa eufória z krásnej revolúcie končí. Ani vo sne mi však nenapadlo, že sa dostaneme až do takejto vývrtky, kam až dokáže spoločnosť morálne klesnúť. Ale vtedy to boli najšťastnejšie dni môjho života.

Mário Radačovský, šéf Baletu SND

Sedemnásteho novembra sme boli v ružinovskom Dome kultúry a mali sme pred predstavením. Medzi ľuďmi ako Libor Vaculík, Igor Holováč a Norika Gallovičová som sa cítil ako mladé ucho. Choreografoval nás Libor a hosťoval tam kamarát Jan Kodet z Prahy. Práve on nám povedal, že sa tam niečo deje. Aj sme rozmýšľali, či máme odohrať predstavenie. Nakoniec sme ho odohrali a potom sme sa nervózne pridali k prebiehajúcim udalostiam.

Šarlota Pufflerová, výkonná riaditeľka mimovládnej organizácie Občan a demokracia

Celý ten rok sa niesol v znamení intenzívneho očakávania zmien. Ich predzvesťou neboli len utekajúci ľudia z „východného" Nemecka, ktorým napokon nikto nezabránil prekročiť hranice smerom na západ, či dozvuky Bratislavy Nahlas. Vrela vo mne nespokojnosť a cítila som, že koniec nenávideného režimu je blízko. Len som si nevedela predstaviť, ako sa to udeje. Keď som na viedenskej televízii uvidela policajný zásah v Prahe bolo mi jasné, že je to tu. Zatiaľ čo nám starí rodičia opatrovali 4-ročnú dcéru, chodili sme s manželom po uliciach a hľadali iných ľudí, ktorým to je jasné tiež. Bolo ich zrazu veľa a stále viac. Chodila som na námestia každý deň. Bolo to ako začiatok nového života.

Kálmán Petőcz, programový riaditeľ Fórum inštitútu

17. novembra 1989 večer som trávil s manželkou v novom byte na nevysvietenom a zablatenom sídlisku a bol som pripravený vyštartovať k jedinému funkčnému telefónu na okolí. Práve na ten deň bol totiž stanovený termín narodenia nášho prvého dieťaťa a ja som tŕpol, ako to zvládneme. Auto sme nemali a naše rodiny boli ďaleko. Dcéra sa napokon narodila 4. decembra, v deň, keď sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy v štáte. Na mítingy som chodil pravidelne. Pracoval som vtedy v rovnakej inštitúcii, ako jeden zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy László Nagy. Vo verejnom živote sa však naše cesty spojili až o rok neskôr, keď som aj ja vstúpil do Maďarskej nezávislej iniciatívy.

Peter Šťastný, europoslanec, bývalý hokejista

Bol som nervózny. Každý deň sme aj s ďalšími Slovákmi v Quebecu sledovali správy. Podrobne, presne, neustále. Stále som pochyboval. Čo ak do Československa znovu pošlú armádu a začnú zatvárať. Berlínsky múr bol zrútený, vo všetkých okolitých štátoch bol demokratizačný proces ďalej. Zdalo sa mi, že Československo zaostáva. Nakoniec som bol nesmierne šťastný, že nenávidený komunistický režim padol. Spôsobil toľko zla a utrpenia, morálnych a hospodárskych škôd ako nič predtým. Pokrivil ľudské charaktery, chcel poprieť Boha.

Ladislav Jurkemik, bývalý futbalista a tréner

Bol som vo Švajčiarsku a tešil som sa okrem iného z narodenia syna Martina, ktorý prišiel na svet tri dni pred začiatkom nežnej revolúcie 14. novembra. Hrával som v St. Galene, žil som vonku s celou rodinou a tešili sme sa z revolučných premien, držali sme palce a fandili sme tým, ktorí sa o ne snažili. Do víru postupne sa prehlbujúcej demokracie (v tom čase) som sa dostal v decembri. Na hraniciach bol chaos, začal sa od nás boom cestovania. Bolo to ešte čerstvé a vzácne. Tešil som sa aj, že Jožko Bajza, ktorý v roku 1989 emigroval, a s ktorým som sa pravidelne stretával, mohol zo Švajčiarska ísť konečne navštíviť rodičov na Slovensku.

Anton Tkáč, prezident zväzu cyklistiky, olympijský víťaz 1976 z Montrealu

Ako drvivá väčšina našich občanov som sa úprimne tešil z revolučných zmien. V tom čase som mal však plno povinností, s ktorými sa viazali rôzne zmeny, takže som nemal šťastie, aby som aktívne a hlbšie prenikol do chystajúcich sa zmien. Ale s potešením som ich sledoval a radoval sa najmä z otvorených hraníc pre všetkých ľudí. Dodatočne som sa k informáciám dostával večer prostredníctvom televízie a dennej tlače. Okrem toho, že som trénoval Duklu Trenčín, som bol aj členom desiatich predsedníctiev v rôznych spolkoch, vrátane telovýchovy, zväzu cyklistiky a olympijského výboru.

Viera Tomanová, ministerska práce, sociálnych vecí a rodiny

Novembrové dni si dobre pamätám. Mali sme pocit, že sa deje niečo, čo si budeme pamätať aj o 20 rokov. Práve som prišla domov, keď som začula v rozhlase správy o dianí v pražských uliciach. Ďalšie dni až po generálny štrajk som intenzívne prežívala ako človek a občan ako profesionál pôsobiaci v sociálnej oblasti. Z emócií si pripomínam strach o mladých, ktorí vyšli na námestia, aby bojovali za nové, demokratické videnie sveta. Mala som obavu, že veci nemusia mať hladký priebeh. Mnohé hodnoty novembrových dní ostali zabudnuté v uliciach, neboli vypočuté a realizované tými, ktorí si neprávom a s veľkým kusom falše prisvojili historické zmeny.

Zora Bútorová, sociologička

Venovala som sa vtedy na akadémii sociológii a etike vedy. Krátko pred novembrom som s ďalšími sociológmi napísala list prezidentovi Husákovi proti uväzneniu „bratislavskej päťky". Okrem toho sa nám na zjazde sociológov podarilo nahradiť vo vedení sociologickej spoločnosti viaceré pseudoautority skutočnými vedcami. Osemnásteho novembra sme sa v byte u Szomolányiovcov s viacerými radili, ako ďalej. Potom však už bolo všetko inak: dejiny sa konečne rozbehli, zásadná zmena pomerov bola odrazu reálne možná. Nasledujúce týždne som s mnohými ďalšími pripravovala konkrétne kroky na ozdravenie pomerov vo vede. A večer čo večer som na námestí čerpala pozitívnu energiu, z ktorej žijem doteraz.

Ľubica Gálisová, prezidentka mimovládnej organizácie Fórum pre pomoc starším

V novembri ’89 som pracovala v mestskom kultúrnom stredisku. V Prievidzi informácie o revolučných pohyboch v Česku neboli, mala som však šťastie, bola som svedkom novembrových udalostí v Prahe. V tých dňoch sa v našom zariadení uskutočnil folkový koncert, na ktorom umelci nevystúpili pre štrajk a pýtali sa divákov, či ich môžu informovať o udalostiach v Prahe a ich dôvodoch na štrajk. V sále bolo hrobové ticho - dovolila som si ich požiadať, aby nám to povedali. Bola to prvá verejná informácia, pretože v televízii, v rozhlase o tom mlčali. Spustilo to lavínu - moju aktívnu účasť na práci VPN v okrese, na národnej úrovni, zapojenie sa do tvorby štruktúr, petícií a verejných vystúpení.

Viliam Klimáček, spisovateľ a divadelník

Práve 17. novembra som mal v bratislavskom Kruhu priateľov českej kultúry vystúpenie spolu s Janom Vodňanským a Ivanom Mizerom. Samozrejme, vtedy sme nemohli tušiť, čo sa práve v ten večer deje v pražských uliciach. Ďalšie dni, to už boli zhromaždenia v Umeleckej besede, kde sa formovala Verejnosť proti násiliu. Ja som vtedy ešte pracoval ako anesteziológ na Klinike kardiovaskulárnej chirurgie na Partizánskej ulici, kde som s dvoma kolegami internistami spoluzakladal našu nemocničnú VPN. Do jej čela sme bez váhania zvolili profesora Ervína Bártu, veľkého odborníka a človeka s obrovským morálnym kreditom, ktorý si, žiaľ, slobody veľa neužil, zomrel v lete 1991. Tie ďalšie dni boli podobné ako u mnohých - účasť na demonštráciách, vešanie plagátov, štrajk.

Andrej Šeban, gitarista

Keď sa to začalo diať, boli sme na turné s Richardom Müllerom ako skupina Banket niekde na severnej Morave. Viem, že sme zo solidarity zrušili koncerty, aby sme mohli byť pri tom v Bratislave. Tam sme hneď išli na námestie, ale nejako aktívne sme sa toho v prvých dňoch nezúčastňovali. Potom neskôr mi jedného dňa zavolal Ďuro Johanides, že treba zložiť nejakú oslavnú revolučnú pesničku. Pamätám si, že som bol na VPN, kde dali text od Ľubomíra Feldeka a keď sa ma spýtali, čo si o tom myslím, povedal som, že to je nejaká zväzácka blbosť.

Martin Burlas, hudobný skladateľ

V novembri 1989 som so zatajeným dychom a v radostnej extáze chodil po námestiach a uliciach, dúfajúc, že vláda nepoužije tanky proti vlastnému obyvateľstvu a naivne som sa tešil na budúcnosť, netušiac že vulgárna cenzúra bude nahradená zrelou informačnou a mediálnou manipuláciou, ktorá prinesie ľahostajnost toho istého obyvateľstva, presne tak ako sa to podarilo aj v roku 1968. Rovnako som netušil, že ranofeudálne modloslužobníctvo zažije nevídanú renesanciu podporované rôznymi vtipnými zábavnými formátmi, ktoré k nám prídu z ďalekých krajov, a tentokrát nie zo sovietskych, zvláštne...A tak držme palce tým nadaným deťom, ktorým sa tak darí a môžu našu spolocnosť posúvať ku krajším zajtrajškom. Len keď vyzabíjame bizóny, bude treba zmeniť taktiku. Dalo by sa pokracovať, ale neviem načo by to bolo dobre...Priveľa optimizmu škodí.

Václav Mika, generálny riaditeľ TV Markíza

Večer 17. sme oslavovali narodeniny priateľky, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou. Keď sme ráno precitli, tranzistor nastavený na stanicu Ö3 chrlil správy o udalostiach v Prahe. Bol to jeden z impulzov na mobilizáciu verejnej mienky. S odstupom času a vybavený mediálnou skúsenosťou viem posúdiť, ako také stratégie fungujú. Boli účinné, už v nedeľu sme stáli na prvom mítingu na Hviezdoslavovom námestí. Krátko na to sme v Slovenskej televízii sformovali organizačný výbor STV, ktorý prevzal vedenie televízie. November 1989 bol a bude prelomovým obdobím v mojom osobnom i profesionálnom živote. Nech žije 20. výročie 17. novembra!

Štefan Hríb, šéfredaktor časopisu .týždeň

Na jeseň 1989 som sa práve vrátil z vojny. Vidieť a zažiť, ako sa mladí ľudia zversky šikanujú, bola skúsenosť, ktorá výrazne ovplyvnila môj pohľad na zlo v človeku. Novembrové námestia boli presným opakom - vidieť a zažiť, ako státisíce ľudí stoja proti komunistickej lži, neslobode a nevkusu, bola skúsenosť, ktorá výrazne ovplyvnila môj pohľad na dobro v človeku. Odvtedy sa vlastne nič nezmenilo - na jednej strane sa stále rovnako šikanujeme, klameme a okrádame, na druhej stále rovnako bojujeme proti lži, neslobode a nevkusu. November 1989 sa podaril, sme slobodní a súčasne sa stále deje rovno pred našimi očami, lebo slobodní nie sme.

Gabriel Šípoš, riaditeľ Transparency International Slovensko, mediálny analytik

Chodil som do 2.ročníka na gymnáziu v Košiciach. Veľmi som politickým súvislostiam nerozumel, ale videl som doma aj v škole, že bol rozdiel medzi tým, čo si myslíme a hovoríme navzájom a čo nám hovoria školské knihy, noviny, nápisy na budovách. Televízne správy sme vôbec nepozerali. A zrazu sa to začalo meniť. Pamätám sa, že prvé demonštrácie mali takú „vianočnú" atmosféru, ľudia vyzerali nadšene a boli k sebe milí, reagovali spontánne. V meste vo výkladoch som pozeral nové plagáty a slogany, a ďalší deň hľadal nové a vtipnejšie. V jednom obchode šlo video s Jakešovým prejavom. Okoloidúci sa smiali, občas nadávali - konečne verejne. Doma sme začali pozerať televízne správy a diskusie.

Radoslav Procházka, ústavný právnik

Venoval som sa vlastnej citovej výchove, pričom 16. novembra sa mi s jej vtedajšou aktérkou podarilo stať sa okrajovou súčasťou študentského pochodu. O deň neskôr tuším Mišo Vašečka prišiel s informáciou o zásahu na Národní tříde. Potom už to celé nabralo kontúry, zodpovedajúce môjmu veku a naturelu: vylepovanie plagátov, štrnganie kľúčmi, organizovanie štrajku na gymnáziu. Jediné, za čo som cítil zodpovednosť bolo, aby tá „moja" revolúcia produkovala dosť endorfínov. Môj otec cez vtedajšieho vedúceho vydania Milana Štefanku „prepašoval" do Smeny už 21.11. moju noticku o tom, že gymnázium Laca Novomeského sa pridáva k štrajku a vyzýva k tomu aj ostatné stredné školy.

František Gahér, rektor Univerzity Komenského v Bratislave

Nepamätám si presne, čo som robil 17. novembra 1989, aspoň to hlavné: cez deň som bol v práci na fakulte a podvečer som okrem iného asi robil prípravu na brigádu na druhý deň, pretože 18. novembra v sobotu - a to si pamätám presne - sme členovia SZOPK (Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny) vo Svätom Jure opravovali mestský hradobný múr pri farskom kostole. A práve keď som bol vypínať elektrický kábel od miešačky u miestneho farára, tak ten nás informoval, že v televízii bežia správy o udalostiach z predchádzajúceho dňa v Prahe - o manifestácii študentov aj o brutálnom zásahu polície i o správe o údajnej smrti študenta.

Oľga Gyárfášová, sociologička

Na dni krátko pred 17. novembrom si pamätám ako na čas zvláštnej ťaživej nehybnosti - po páde Berlínskeho múra bolo jasné, že aj v husákovskom Československu sa musia veci pohnúť, nevedeli sme si však predstaviť, čo bude spúšťačom. Režim niesol prvky „stability". Zážitok rúcania sa neslobody bol strhujúci, radostný, čistý, historický. Som veľmi rada, že som mohla byť pri tom, aspoň ako „pešiak". Na námestiach sme nemysleli,´čo príde po slávnosti, ani by sme si to nevedeli predstaviť. V tom čase som čerstvo nastúpila do Sociologického ústavu SAV. Okamžite sme začali robiť prvé autentické ankety a nezávislé výskumy verejnej mienky. Bolo to obdobie minimálne dvojnásobného odkliatia - občianskeho aj profesionálneho.

Boris Vaňo, demograf, Výskumné demografické centrum ŠÚ SR

Pracoval som ako výskumný pracovník v oblasti demografie, býval som v Petržalke a mal som dve deti, ktorým som venoval väčšinu voľného času. Aj keď je dnes v mojom živote na prvý pohľad mnohé tak, ako bolo pred dvadsiatimi rokmi - stále robím rovnakú prácu a sedím v tej istej kancelárii, bývam v tom istom byte a mám tú istú rodinu (len deti už s nami nebývajú a pribudli vnúčatá) - zmeny, ktoré priniesol november '89, hodnotím mimoriadne pozitívne a užívam si ich. Som rád, že som mohol byť pri tom.

Koňýk, spevák punkovej kapely Zóna A

Robil som to, čo všetci, od prvého dňa som stál na tých námestiach a tešil sa, že sa ten
nenávidený režim konečne rúca. Len som bol prekvapený, že to ide tak ľahko a začala to byť trochu aj nuda. Predtým na Sviečkovej a na demonštráciách v Prahe sme si s obuškami a delami užili viac adrenalínu (smiech). November znamená koniec komunizmu, úžasná vec! Vôbec som si nebol istý, či sa toho dožijem.

Miloslava Zemková, generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu

Pamätám si november 1989 od detailov, ako boli poodtŕhané gombíky z kabáta, lebo
nevydržali nápor a dynamiku živej ľudskej reťaze, až po obrovskú eufóriu a hmatateľnú nádej. Nádej, že k zmene už predsa konečne musí dôjsť. Diapazón emócií a ich vývoj bol v tom čase neuveriteľný. Z toho dvadsať rokov živeného strachu, že čo ak pre hromadne prejavený názor dôjde znovu k vojenskému obsadeniu alebo policajnému zásahu, až po
moment, ktorý znamenal jedno veľké DOSŤ. Pracovala som na Mestskej pamiatkovej správe, liahni „ochranárskych opozičníkov" a november som zažila na vlastné oči a vo vlastnom srdci. Som vďačná za túto historickú a životnú skúsenosť.

Slavomír Ondrejovič, riaditeľ Jazykovedného ústavu SAV

Keď si spomeniem na rok 1989, pletú sa mi do toho 60. roky. V oboch prípadoch sa lámali dejiny, ale kým prvý čas ma úplne vtiahol do svojich vírov a naplnil eufóriou, pretrvávajúcou až do augusta 1968, v druhom pocity nadšenia a emocionálna vypätosť išli mimo mňa. Mohol som však o to intenzívnejšie vnímať aj zmeny ochranných sfarbení vo svojom okolí. Možno som bol vtedy príliš ponorený do práce, veď mi vyšla prvá monografia a vydali sme aj prvé veľké kolektívne dielo. Možno však, že pravá príčina tkvie v tom, že kým prvý čas (1968) som zažil v študentskom veku, druhý (1989) ma už zastihol v mužnom veku, keď skepsa vo mne postúpila.

Elena Kohútiková, členka predstavenstva VÚB

V tom čase som pracovala na Ekonomickom ústave SAV a práve som bola tesne po ukončení doktorandského štúdia, čiže na tento rok i z osobného hľadiska nezabudnem. Všetky udalosti som sledovala väčšinou doma v televízii, nakoľko som sa sama starala o dve malé deti. Pamätám si veľmi jasne, ako som s deťmi všetko sledovala, vysvetľovala som im, čo sa deje. No najviac zážitkov mám z reakcií mojej matky, ktorá neverila, že sa môže niečo zmeniť. Pre mňa znamenal november veľmi veľa. Konečne som začala žiť normálny profesionálny život, lebo ekonómia a menové otázky dostali tú normálnu tradičnú podobu a sa začali uberať tou správnou cestou.

Ľubomír Okruhlica, odborník na závislosti

V tom čase som bol v Lusake v Zambii. Liečil som duševne chorých pacientov, ktorí mali AIDS. O situácii doma som sa dozvedal z médií. Najmä z rádia BBC. Hoci sa v afrických médiách o Európe a tobôž o Československu veľmi málo hovorilo, novembrové udalosti u nás boli v správach na prvých miestach. Videl som manifestácie v Bratislave. Prežíval som obrovský pocit voľnosti. Nám totiž pri príchode do Zambie zobrali pasy na veľvyslanectvo. Po týchto udalostiach nám ich dali. Spolu s pocitom voľnosti som mal obavu, čo bude doma. Keď som o trištvrte roka prišiel na dovolenku domov, cítil som hlavne spoločenskú zmenu. Stále tu však boli regulované ceny a štátne podniky.

Boris Zala, europoslanec za Smer

Žil som v revolučnom vytržení. Už skoro rok. Skostnatenú primitívnosť vtedajšej politiky komunistov som už nevedel uniesť. Od konca roku 1988 som obiehal potenciálnych protirežimistov. Bolo ich dosť, ale o sebe nevedeli. Tak som sa pokúšal dať dokopy zelených, katolíkov, dubčekovcov, evanjelikov, nacionalistov, reformných komunistov, chartistov, opozičných Maďarov, každého, kto bol ochotný. Mal som ideu, že na Slovensku je možná silnejšia opozícia ako v Česku, len ju treba spojiť. Aj som vypracoval s priateľmi minimálny program zmien, prijateľný pre všetky krídla. V tejto atmosfére ma stretol 17. november, a tak na druhý deň som už spoluzakladal VPN. Vedel som, že tu je pluralita - a tak som šiel zakladať sociálnu demokraciu.

Oszkár Világi, generálny riaditeľ Slovnaftu

V novembri 1989 som bol jedným zo spoluzakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI), ktorá išla neskôr do parlamentných volieb v roku 1990 na spoločnej kandidátke VPN. Na jednej strane bola spolupráca MNI a VPN prirodzená, zároveň to bol významný okamih v novodobých dejinách, keď sa spojili demokratickí Slováci a Maďari. Som rád, že pred 20 rokmi som mohol patriť do skupiny „revolucionárov" a že nežná revolúcia priniesla vytúženú spoločenskú, politickú aj ekonomickú zmenu, ku ktorej prispela svojím programom a krokmi aj MNI.

Milan Zemko, historik

Piatok 17. novembra 1989 bol pre mňa len jeden z jesenných dní toho roku. Azda s jednou výnimkou, ak sa dobre pamätám, že v televíznych správach ukázali pochod vysokoškolákov Bratislavou zakončený pred Ministerstvom školstva SSR celkom pokojným rozhovorom s ideologickým tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom. Z tohto takmer happeningu ešte veľký zvrat nemohol vyšľahnúť. No s nasledujúcim týždňom sa začal blížiť koniec vyše štyridsaťročnej slepej uličky našej krajiny a východnej Európy. Ešte, že som to stihol v strednom veku. Čoho všetkého sa dočkám v staršom veku, netuším. Zdá sa mi, že na starý kontinent čoraz väčšmi dolieha ani nie tak kríza politická ako civilizačná.

Natália Blahová, Asociácia náhradných rodín

Novembrové dni ma zastihli na gymnáziu. Pamätám sa, ako sme s veľkým nasadením vyrábali plagáty, ako sme vo vlaku cestou na bratislavské námestie plánovali ďalšie akcie, ako sme s Verejnou bezpečnosťou v pätách lepili na stĺpy Chartu. Tiež si spomínam, ako sme boli pozvaní do riaditeľne, kde nám pohrozili, že ak sa budeme v rámci demonštrácií verejne priznávať k nášmu gymnáziu, tak vyvodia dôsledky. A pamätám sa aj na strach rodičov z toho, aby sa nezačalo strieľať, aby nás nezatkli, aby sa nám niečo nestalo. Z eufórie, z mladíckej neskúsenosti a nevedomosti sme ich upokojovali, že nič také sa už nikdy stať nemôže.

Viktor Nižňanský, odborník na verejnú správu

November 1989 zásadne zmenil môj dovtedajší život. Pracovný aj súkromný. S priateľmi a kolegami z urbanistického ateliéru sme sa zúčastnili hneď na prvom zhromaždení na dnešnom Námestí slobody v Piešťanoch. Vyrobili sme transparenty a vyšli do ulíc. Pamätám si, ako sa napäto čakalo, či sa pridajú zamestnanci piešťanských výrobných podnikov. Nasledovala účasť na demonštráciách v Bratislave a činnosť v rôznych fórach, kde sme diskutovali, ako ďalej v rôznych oblastiach života v meste až po prvé voľby do orgánov obnovenej samosprávy. Som šťastný, že som to zažil a vďačný za možnosť neskôr pomáhať pri významných zmenách, ktoré sa udiali na Slovensku. Dúfam, že prerod Slovenska na demokratickú spoločnosť bude pokračovať.

Milan Lapin, klimatológ a meteorológ

Pracoval som v SHMÚ, kde som sa podieľal aj na riešení projektu Svetovej meteorologickej organizácie o spoľahlivosti merania atmosférických zrážok, a pripravovali sme spolu s českými kolegami zriadenie Národného klimatického programu na výskum klimatických zmien. Moje pracovné povinnosti vyžadovali časté kontakty s kolegami z celého sveta, aj preto som uvítal novembrové zmeny. Otvorili sa nové možnosti, zjednodušilo sa cestovanie. Zorganizovali sme veľkú medzinárodnú konferenciu na tému Atmosférické zrážky a výpary, na ktorej sa zúčastnilo asi 200 expertov z celého sveta, medzi nimi viacerí zahraniční Česi a Slováci, ktorí pred novembrom 1989 nemohli cestovať do Československa.

Zuzana Wienk, riaditeľka Aliancie Fair-play

November ma zastihol v ranej puberte - mala som trinásť. Zmenám som preto nerozumela, ale chcela som byť pritom. Dedko bol v strane a rodina ma strašila, že je to nebezpečné. Nevedno, či som rodičov toľko otravovala, alebo sa báli, že vyrazím sama, ale na míting ma zobrali. Pre pubertiačku z predmestia to bola udalosť, na ktorú sa zodpovedajúco vystrojila. Zaštrngala som si kľúčmi, ale čoskoro mi bola zima, a tak sme šli domov. Aj moje revolučné snahy v 8.A sa skončili fiaskom. Bratovi som rozstrihala pásku z medaily, aby som vyrobila trikolóru pre celú triedu. Spolužiaci ju nosili iba dovtedy, kým matematikárka nepovedala, že je francúzska.

Ivan A. Petranský, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa

Nepamätám si, čo som robil 17. novembra, ale keďže to bol piatok, bol som pravdepodobne v škole (bol som žiakom 8. triedy ZŠ). Eufória tých dní asi neobišla nikoho. Posledných dvadsať rokov sa ozývajú hlasy, ako ľudia vytriezveli z „ilúzií" Novembra, ako sa nenaplnilo to, čomu vtedy verili. Nerozumiem týmto názorom, tak ako nerozumiem argumentom typu „veď za socializmu nebolo všetko len zlé". Dnes, s odstupom času, som preto istým spôsobom rád, že mám skúsenosť so života v komunizme. Oveľa vďačnejší som však za to, že jeho pád prišiel z môjho pohľadu tak skoro. Môže to znieť ako klišé, ale november 1989 pre mňa znamená slobodu.

Ján Mazák, bývalý predseda Ústavného súdu, generálny advokát Európskeho súdneho dvora

Dva dni po 17. novembri 1989 som bol v Prahe na prednáške ašpirantov Právnickej fakulty KU. Na Parížskej ulici som si všimol nápis: „Jakeši, máš utrum." Po dvoch dňoch v Prahe, keď som videl, okrem Václava Havla rečniaceho na tribúne, množstvo študentov v uliciach Prahy, spoznal som aj dôsledky policajného zásahu 17. novembra, som sa vrátil do Košíc a okamžite som vrátil stranícky preukaz. A potom sa začali napätia, diskusie, a celý ten hurhaj spojený so závažnými spoločenskými zmenami. Ako sudca som pochopil, že veľa zmien je potrebných aj v justícii. A trvá to, čiastočne, aj keď nie v rovnakej intenzite, dodnes...

Tomáš Valášek, analytik, Centrum pre európsku reformu v Londýne

V lete v 1989 som bol ako pretekár v jachtingu, v západnom Nemecku, kde som sa hádal s miestnymi, že zmena tak skoro nepríde. Zdalo sa mi nemožné, že by systém taký zažratý do každého rohu spoločnosti mohol raz padnúť. Našťastie mali pravdu oni, nie ja. Už o pár mesiacov sme boli v uliciach. Prvý deň demonštrácií doma v Trnave, na druhý deň sa celá rodina presťahovala k príbuzným do Bratislavy, zvyšok revolúcie sme si ‚odštrngali‘ kľúčmi na Námestí SNP. Bol to úžasný, unikátny pocit. Úspešná revolúcia človeka pozitívne poznačí - naučí ho nedôverovať cynikom a urobí z neho tak trochu idealistu: ak sa podarila taká závažná zmena, koľko iných, zdanlivo nemožných vecí, je na dosah?

Gustáv Russ, virológ, Slovenská akadémia vied

Bol som v Amerike. Ako vedec som tam od roku 1988 pracoval na výskume chrípky. O 17. novembri boli v správach hlavných televíznych staníc asi dva, tri krátke vstupy. Aj v takých serióznych novinách ako Washington Post bol jeden maličký odsek. Stručne sa v ňom písalo, čo sa u nás deje. Informácie o 17. novembri som mal najmä z e-mailov a článkov, ktoré som si prečítal na internete. Mal som z toho veľkú radosť. Američanov oveľa viac, ako nežná revolúcia v Československu zaujímalo to, čo sa deje v Rumunsku. Televízie vysielali zábery, ako popravili Ceausesca. Bol viac hororový. To Američanov zaujalo viac, ako naša pokojná revolúcia.

Eva Siracká, prezidentka Ligy proti rakovine

Na námestí sme si priali, aby sa rýchlo uskutočnili zmeny, o ktorých sme roky snívali. Keď ten zázrak prišiel, ani som si nestačila uvedomiť, že prestávam byť občanom druhej triedy a že sa končí éra zložitého kontaktu so svetom. Vrátila som sa vtedy v spomienkach na prvý povojnový 17. november vyhlásený za Svetový deň študentstva, kedy sme sapo skončení vojny dívali na svet s nádejou. Netušili sme, že príde "Víťazný február". A tak som si v tej nežnej revolúcii priala, aby už nemusel prísť ďalší 17. november. V tom nadšení sme skôr s pobavením sledovali prezliekanie kabátov. Patrila som k tým, ktorí chceli odpúšťať a zabúdať. Dnes, keď stojím pri pomníku obetí komunistického režimu na sútoku Moravy a Dunaja v Devíne, kladiem si otázku, či sme sa nedopustili chýb.

Koloman Kertész Bagala, vydavateľ súčasnej slovenskej literatúry

Onedlho, 17. novembra, budem v PKO prezentovať nové romány autorov z môjho vydavateľstva. Kto by takéto niečo mohol pred dvadsiatimi rokmi povedať? Počas socializmu som bol nikto, pomocný skladník, čo si po večeroch číta knižky. Mal som dvadsaťpäť a žiadnu budúcnosť. Ale v priebehu týždňa sa všetko zmenilo. Zažil som mnoho, prvé mítingy, demonštrácie, roznášanie letákov, aj zatknutie verejnou bezpečnosťou a celonočné vypočúvanie. Stálo to však zato! Revolučná eufória všetkým ukázala silu slobodne sa rozhodovať, byť zodpovedným a pracovať podľa vlastnej vôle a talentu.

Alfonz Juck, športový manažér

Manželka čakala štvrté z našich ôsmich detí. Veľmi sme to prežívali. Pred Novembrom sme v septembri vybojovali, že v roku 1990 sa do Bratislavy vráti atletická Grand Prix (slávna pétéeska), ktorú v roku 1989 vedenie atletiky zrušilo. Tešil som sa, že sa otvoria hranice, že uvidíme hviezdy naživo i to, ako robia veľké západné mítingy. V súkromí sme všetko veľmi prežívali. Sme veriaci. Zrazu mohol náš známy Fero Mikloško verejne vystupovať.V televíznych debatách sa ukázali komunistickí vodcovia ako veľmi slabé osobnosti. Pracoval som na výbore zväzu telesnej výchovy, iniciovali sme tam zmeny. S odstupom času vidím, že sme boli zamatoví. Mnohí v telovýchove zostali dodnes. V športových organizáciách sa veľká revolúcia nekonala.

Igor Králik, prvý predseda Špeciálneho súdu v Pezinku?

Mal som 29 rokov a bol som prokurátorom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici. Obával som sa, že zhromaždenia ľudí na námestiach budú štátnymi zložkami násilím potláčané a ako prokurátor sa budem musieť na tom podieľať, čo som nemienil. Odľahlo mi, keď udalosti prebiehali pokojne. Všetko som sledoval len v médiách, najmä v televízii. Deň čo deň som sa ponáhľal z práce domov a tešil som sa, že prostredníctvom spravodajstva nasajem nové informácie o vzrušujúcich udalostiach. Spočiatku som neveril, že takýmto „jednoduchým" spôsobom môže dôjsť k zmene režimu. Keď saobjavila správa, že z ústavy bol vypustený článok o vedúcej úlohe KSČ, bol som presvedčený, že pre mňa a moju rodinu nastáva slobodnejšie obdobie.

Soňa Szomolányi, sociologička, profesorka na katedre politológie Filozofickej fak