Môže za to cenová demokratizácia kedysi luxusnej elektroniky. Dnes si ju môže dovoliť prakticky každý. Kým ešte pred desiatimi rokmi ste dali za DVD s obľúbeným filmom od 600 do 1000 Sk, vďaka dnešnému boomu nosičov vkladaných do novín a časopisov si často kúpite DVD s kvalitným filmom v cene už od 49 Sk. A rovnako je to aj s elektronikou: kým pred desiatimi rokmi ste dali za DVD prehrávač okolo 20 000 Sk, dnes za túto sumu kúpite kompletné domáce kino s prehrávačom, dekodérom Dolby Digital 5.1, šesťkanálovým zosilňovačom a šiestimi reprosústavami.

Málokto si uvedomuje, že priestorový zvuk nie je žiadna novinka; že už pred veľa desaťročiami o ňom snívali a v jeho mene vzniklo niekoľko slepých uličiek, kadiaľ sa uberala spotrebná elektronika. Túžba bola vždy silnejšia ako technické zázemie v tých časoch. Sen mnohých generácií sa dočkal svojho naplnenia až na prelome 20. a 21. storočia.

A tentoraz už naozaj.

Čaro priestorového zvuku
Prvé zvukové nosiče - fonografické valčeky a šelakové gramofónové platne - boli monofónne. Znamenalo to, že zvuk vychádzal z jedného bodu - a tým bola reprodukčná membrána. Bolo to riešenie diktované technickou úrovňou vtedajšej techniky. Ľudský sluch však disponuje dvoma „snímačmi", takže zvuk orchestra alebo hudobnej skupiny rozloženej na pódiu vníma s pravo-ľavým rozlíšením, teda stereofónne. Mono nebolo dostatočné pre plný zážitok z hudby. Už v prvej polovici 20. storočia sa konali experimenty s dvojkanálovou reprodukciou, ale žiadny z vtedajších systémov neopustil priestor laboratórií a nedostal sa do komerčnej prevádzky. Vtedajšia technika - gramofón na šelakové platne snímané hrubou kovovou ihlou a primitívny magnetofón používajúci kovový pásik alebo drôt - neumožňovala takéto zdokonalenie. Až začiatkom 50. rokov, s príchodom dlhohrajúcej platne (LP) z pružného vinylu, sa zaviedlo stereo ako štandard. Tomu sa, samozrejme, musel prispôsobiť celý reprodukčný reťazec: od stereofónnej platne, cez špeciálnu prenosku, dvojkanálový zosilňovač až po dve reprosústavy rozmiestnené v zodpovedajúcej vzdialenosti navzájom aj od poslucháča.

Zážitok z počúvania živej hudby však nie je založený len na priamom zvuku, ktorý k nám v koncertnej sieni prichádza spredu, z pódia. Možno to vnímame skôr v podvedomej rovine, ale na plnohodnotnom zážitku sa podieľajú aj zvuky nepriame, odrazené, tie zozadu. Veľmi podstatne prispievajú k vytváraniu hodnoverného zvukového prostredia. To sa pokúsila v 70. rokoch vyriešiť tzv. kvadrofónia. Tá spočívala v tom, že k predným sterofónnym kanálom sa do reprodukčného reťazca pridali dva zadné, takže pri prehrávaní hudobných nosičov so zvukom zakódovaným v zodpovedajúcom kvadrofónnom systéme bol výsledkom efektný priestorový zvuk. Šlo o systém, ktorý predbehol technickú úroveň vtedajších najrozšírenejších zvukových nosičov: vinylových gramofónových platní. Po niekoľkých rokoch sa záujem o kvadrofóniu vytratil a iba niektorým šetrným zberateľom platní ostala dodnes spomienka na vtedajšie časy v podobe platní (v kvadrofónnom formáte SQ vyšli napríklad niektoré albumy Deep Purple či Pink Floyd a z československých titulov to bola napríklad skvelá nahrávka Debussyho symfonických skladieb v podaní Českej filharmónie s francúzskym dirigentom Sergeom Baudom alebo Smetanovej Mojej vlasti s Václavom Neumannom).

Priestorový zvuk a film
Dejiny priestorového zvuku vo filme prekvapujúco siahajú až do medzivojnového obdobia. Jeden z prvých filmov s priestorovým zvukom bola animovaná Fantázia zo štúdia Walta Disneyho z roku 1940, ozvučená štvorkanálovým zvukovým systémom Fantasound, ale v tomto hudobnom filme išlo skôr o efekt rozmiestnenia orchestra, takže poslucháč mal ilúziu, že sa nachádza uprostred symfonického orchestra. S reálnym filmovým priestorovým zvukom to veľa spoločné nemalo, a tak na jeho rozšírenie bolo treba počkať až do 50. rokov, keď prišiel systém Cinemascope. Je pozoruhodné, že v tomto systéme boli ozvučené aj viaceré diela nakrútené vo vtedajšom Československu. Za všetky spomeňme filmy Limonádový Joe a Starci na chmeli (pričom nie je bez zaujímavosti, že k druhému z nich sa štvorstopový magnetický zvukový záznam šťastnou náhodou zachoval, takže keď ho pred pár rokmi vydali na DVD, vybavili ho pôvodným priestorovým zvukom zakódovaným do formátov Dolby 5.1 i DTS).

Medzitým vývoj v oblasti priestorového ozvučenia filmu napredoval, čo sa prejavilo v inovácii technického vybavenia kinosál a v ustanovení systémových štandardov. Najrozšírenejším sa stal systém Dolby Stereo, v ktorom sa už na sklonku 70. rokov kódovala väčšina svetovej produkcie. V súvislosti so zavedením a komerčným rozšírením domáceho videa vo formáte VHS, ku ktorému došlo na prelome 70. a 80. rokov, vznikol čoskoro zjednodušený domáci variant tohto profesionálneho systému a tak začali vznikať prvé domáce kiná v dnešnom poňatí.

Dolby Surround
Analógový trojkanálový (Dolby Surround) alebo štvorkanálový (Dolby Surround Pro-Logic) signál bol zakódovaný v dvojkanálovej (stereofónnej) zvukovej stope. Z nej sa maticovo (rozdielom zložiek) získaval stereofónny zvuk predných kanálov, jeden zadný efektový (obvykle však reprodukovaný dvoma reproduktorovými sústavami) a v prípade Pro-Logic aj jeden centrálny (dialógový) kanál umiestnený vpredu, medzi prednými reprosústavami. Zvuk zakódovaný v Dolby Surround Pro-Logic sme obvykle mohli nájsť na videokazetách VHS, laserových diskoch Video CD a LaserDisc (tie boli v 80. a začiatkom 90. rokov rozšírené predovšetkým v Japonsku a USA) a v analógovom dvojkanálovom televíznom a satelitovom vysielaní.

Dolby Digital
Tento formát je štandardom a nájdeme ho na DVD a satelitnom digitálnom vysielaní. V súčasnosti ide o najpoužívanejší digitálny kódovaný zvuk až so šiestimi (predný ľavý, predný pravý, zadný ľavý, zadný pravý, centrálny a sub-basový), prípadne siedmimi (v prípade Dolby Digital EX) kanálmi. Rovnako ako dnes už zastaraný analógový systém Dolby Surround, aj Dolby Digital vznikol zjednodušením profesionálneho systému používaného v kinách. Kmitočtový rozsah všetkých základných kanálov v Dolby Digital je zhodný - zvuk sa prenáša v celom počuteľnom pásme 0-24 kHz (vzorkovanie je obyčajne 48 kHz a 16 bitov).

Digital Theatre System
Tento relatívne najmladší člen rodiny priestorových digitálnych formátov vznikol štyri roky po Dolby Digital a využíva Zlepšenú kompresiu ADPCM (Adaptive Differential Pulse Code Modulation) a umožňuje dátový tok až 1536 kbps. Býva preto po dátovej stránke najobjemnejším priestorovým zvukom na DVD. Rovnako ako DD, aj DTS umožňuje v základnej verzii využitie šiestich (5.1) kanálov.

Mimochodom, prvým filmom uvedeným vo formáte DTS bol v roku 1993 Spielbergov Jurský park.

Návrat k stereu?
Zdá sa, že po niekoľkoročnom boome domácich kín a A/V zosilňovačov sa do ponukových katalógov popredných výrobcov domácej audio elektroniky začínajú v poslednom čase vracať klasické stereofónne komponenty.

Nejde len o to, že každý nemá v byte priestorové podmienky pre rozmiestnenie šiestich reproduktorových sústav, ale navyše sa ukazuje, že priemerný čas, ktorý strávime sledovaním filmov, tvorí zlomok v porovnaní s časom stráveným počúvaním hudby (hoci aj ako zvukovej kulisy). Každý systém domáceho kina síce dvojkanálovú reprodukciu bez problému zvládne, no s jej kvalitou už je to podstatne horšie. Audiofilsky založený majiteľ domáceho kina býva neraz sklamaný z „bakelitového" zvuku, ktorý jeho sústava vyludzuje pri reprodukcii hudby.

Ak máme obmedzený rozpočet a prihliadneme na to, koľko času trávime sledovaním filmov a koľko počúvaním hudby, oveľa výhodnejšie nám možno vychádza kúpa stereofónnej aparatúry.

Samozrejme, aj k stereofónnej aparatúre môžeme pripojiť prehrávač DVD a sledovať filmy so solídnym zvukom, hoci nie priestorovým.

Každé riešenie má svoje pre i proti. Ideál neexistuje, existuje len viac či menej dobrý kompromis. Preto si vždy pred investíciou do domáceho kina, resp. zvukovej aparatúry premyslime, na aký účel nám bude primárne slúžiť, aby sme svoju investíciu zúročili podľa možnosti optimálne a k vlastnej spokojnosti.

Autor: Peter Pišťanek