Ján Johanides býval na konci našej ulice, ale vidieť ho bolo skoro nemožné. Stretla som ho len raz, ešte v socialistickom papiernictve. Vypočula som si, ako sa rozpráva s rodičmi, ale desaťročná hlava skoro ničomu nerozumela. Zapamätala si len, a možno aj skreslene, ako sa Johanides sťažuje: „Táto spoločnosť je ako prostitútka.“
Na gymnáziu sme sa zase snažili nalákať ho, aby prišiel, a niečo o sebe porozprával. Ale ani vtedy sme ho nevideli. Ani neotvoril dvere. „Dievčatá, nehnevajte sa, manželka odišla, zamkla ma, a kľúče hodila do schránky,“ hovoril.
Málo ho videla aj spolužiačka, hoci bývala o poschodie nižšie. Keď mu chcela zaniesť med, musela ho nechať pred dverami. Niekedy sa však k nej rozhodol ísť na návštevu sám, a vtedy rozšafne povypínal všetko, čo náhodou hralo. Telku, rádio. Bol to naozaj on?
Jediné skutočné sa zdali byť jeho knihy. Vďaka nim bol ten nedosiahnuteľný a vzdialený človek zrazu jeden z najbližších.
A nielenže sa dali krásne čítať, bolo ich možné aj okamžite pozerať. Ján Johanides písal ako filmár, a jeho vzácne spojenie s Dušanom Hanákom bolo preto zrejme úplne prirodzené. Takže predsa len sa dá vidieť. Stačí si pustiť výborný film 322.
