stvým výzorom, odetého v prostom budhistickom rúchu. Potichu im rozpráva o láskavosti, súcite, radosti a rovnosti, akoby to boli tie najobyčajnejšie veci na svete. Pozvanie trenčianskych budhistov prijal Ctihodný Dhammadípa, niekdajší československý štátny občan Tomáš Gutmann (59).

Ako sa mohol z človeka odchovaného socializmom stať mních a učenec, ktorý o budhizme prednáša po celom svete v niekoľkých jazykoch a prekladá zo sanskritu? Iba tak, že z Československa včas emigroval, hovorí Pražan narodený rok po Víťaznom februári 1948.

K budhizmu sa mladý Gutmann dostal cez záľubu vo všetkom exotickom. Už počas štúdií na pražskom jazykovom gymnáziu začal navštevovať čínštinu a v štúdiu sinológie pokračoval aj na Karlovej univerzite. "K budhizmu som sa tak dostal čisto teoreticky ako k neoddeliteľnej súčasti čínskej kultúry. V Československu však existovala iba akademická rovina, bez napojenia na živú tradíciu," spomína na prvé kroky strastiplnej cesty. So "živou tradíciou" sa stretol až ako dvadsaťročný, keď sa mu niekoľko mesiacov po vpáde sovietskych okupačných vojsk podarilo z Československa utiecť. Po krátkom pobyte v azylovom tábore vo Francúzsku sa rozhodol presťahovať do Nemecka. "Nechcel som žiť v lágri a keďže môj otec pochádzal zo Sudet a mám nemecké priezvisko, mohol som tam získať doklady." Vybral si Západný Berlín, lebo tam nemusel nastúpiť na vojenčinu.

Cesta na východ

"Spočiatku som žil u známeho, no nechcel som ho dlho obťažovať. Tak som listoval v telefónnom zozname a zistil som, že v Berlíne je budhistický dom. Zavolal som tam, či nemôžem prísť." Takmer dva roky pomáhal dvom budhistickým mníchom zo Srí Lanky, obrábal záhradu, staral sa o dom a študoval texty v sanskrite. Až kým nezískal nemecký pas a vytúženú možnosť slobodne cestovať.

Odmalička ho to tiahlo do Ázie. Teraz sa mohol konečne slobodne túlať a prespávať medzi mníchmi v kláštoroch, kde sa päť rokov učil jazyky a počúval o budhizme. Po návrate do Nemecka sa zamestnal v knižnici a skončil univerzitu. "Trochu som študoval a trochu pracoval, cítil som však, že ma to nenapĺňa. Nelákala ma akademická profesia a ani práca mi veľmi nesedela," priznáva. "Povedal som si, že zarábať peniaze a založiť si rodinu, to asi nie je pre mňa to pravé naplnenie života." Vtedy v ňom dozrela túžba stať sa budhistickým mníchom, ktorý väčšinu života strávi v rozjímaní a meditáciách.

A keďže sa v Nemecku stretával so zenovým učiteľom z Japonska, koncom sedemdesiatych rokov s ním odišiel do kláštora do krajiny vychádzajúceho slnka. Vydržal tam necelý rok. "Môj majster mal predstavu, že meditácia spočíva najmä v obrábaní mrkvy a reďkovky, čo sa mi veľmi nepáčilo," hovorí a usmieva sa.

Túlavé topánky a túžba po poznaní ho priviedli do kláštora na Srí Lanku, kde sa konečne mohol naplno oddávať jóge a meditáciám a kde ho v roku 1987 vysvätili za budhistického mnícha. Nepobudol však na ostrove dlho. "Keďže som mal vyštudovanú sinológiu a zaujímal som sa o Čínu, čínsky budhizmus a kultúru, tak ma ktosi predstavil známemu mníchovi z Taiwanu, ktorý práve otváral veľký kláštor v Amerike a pozval ma tam. Tak som sa dostal zo Srí Lanky do Los Angeles," opisuje jeden zo svojich nečakaných životných zvratov.

Meškajúce dejiny

Osudový zlom však prišiel až o niekoľko rokov neskôr, keď sa po rokoch vyučovania jazykov páli, sanskritu a budhistickej filozofie rozhodol sám pokračovať v ceste za poznaním. Našiel ho v Barme. "Konečne som stretol učiteľa, ktorý mi sedel a s ktorým som sa mohol dostať hlboko do budhistického učenia a praxe a na základe meditácie prežiť všetko to, čo sa píše v knižkách." U učiteľa sa zdokonaľoval ďalšie tri roky.

Jeho meno postupne spoznávali budhisti po celom svete. Ďalšie roky precestoval medzi Čínou, Indiou, Malajziou, Európou a Amerikou a snažil sa odovzdávať ďalej to, čo sa sám na svojej ceste naučil. Prednášať a praktikovať začal v posledných rokoch aj v rodnom Česku. Raz za dva roky sa na niekoľko mesiacov uchýli na chalupu v Českom raji, kde prijíma žiakov a prekladá budhistické texty do češtiny a francúzštiny.

Návrat do Československa po desiatkach rokov emigrácie sprvu nebol jednoduchý. Ani Ctihodný Dhammadípa si podobne ako niektorí naši politici nežnú revolúcii nevšimol, i keď z celkom iných dôvodov. "V osemdesiat deviatom som žil ako lesný mních v kláštore na Srí Lanke.

"V osemdesiatom deviatom som žil ako lesný mních v kláštore na Srí Lanke. Neboli tam noviny, nechodili tam cudzinci. Až o niekoľko mesiacov som sa od jedného Nemca dopočul, že východné Nemecko už neexistuje."

Mních v supermarkete

Vybral sa teda domov, pozrieť sa na veľké zmeny. "Vyrastal som v socialistickom Československu a do veľkej miery som jeho produktom, takže sa ma to týkalo a silno som to prežíval," hovorí dnes. Najviac ho vraj fascinovalo, ako sa mladým ľuďom zrazu otváral svet a možnosti, o ktorých mohla jeho generácia za železnou oponou iba snívať. "Mrzí ma len, že mladí si to viac nevážia a nevyužívajú všetky tie možnosti na hľadanie hlbšieho poznania."

V prvých rokoch sa pri návštevách vlasti musel vyrovnať aj so zvedavými a občas podozrievavými pohľadmi. "Keď som sa vrátil do Československa ako budhistický mních, bol som pre väčšinu ľudí exot a aj vlastná rodina si myslela, že mi trochu preskočilo. Musel som s tým bojovať a sprvu som sa cítil veľmi neprirodzene." Dnes sa už pohybuje po uliciach nenútene a stretnúť ho možno aj pri nákupoch v supermarkete. Hoci podľa mníšskej tradície by peniaze používať nemal. V Európe sa však na rozdiel od Ázie z milodarov dá žiť len ťažko, vraví.

"V posledných rokoch som viac ako meditujúci mních učiteľom, takže všade, kde ma pozvú, mi zaplatia lístok a niečo mi prispejú," priznáva bez okolkov. "Som mních, ktorý do istej miery voľne interpretuje tradičné záväzky. Peniaze používam, pretože bez nich by som nemohol cestovať a stretávať sa s ľuďmi, ktorí mi poznanie sprostredkujú. A ja sa snažím vstrebať z poznania budhizmu čo najviac," vysvetľuje.

Obavy veľmoci

Hoci je Dhammadípa mníchom, nevyhýba sa ani politickým témam. Pozorne sledoval aj nedávne protesty tibetských aktivistov počas púte olympijskej pochodne svetom. Odtrhnutie Tibetu od Číny však nepodporuje. "Čína je krajina, ktorá sa veľmi túži otvoriť svetu a ponúknuť mu veľkú kultúru a poznanie. Otvoriť sa však chce ako veľmoc. Boja sa, že sa zaopakuje moderná história Číny, plná drobenia na malé štáty so vzájomnými spormi a bojmi spojenými s hladomormi a utrpením, ktoré je pre nás nepredstaviteľné. Tým si Číňania prešli a už nechcú, aby sa to vrátilo."

Hoci Číne vyčíta, že v Tibete potláča kultúrne a náboženské slobody, oba národy k sebe nerozlučne patria, myslí si. "Ale iba vtedy, keď sa budú spoločnými silami usilovať o otvorenosť, modernosť a slobodu."

Kto je Ctihodný Dhammadípa

Je piatok, májový podvečer, čas, keď sa krčmy na trenčianskom Mierovom námestí pomaly zapĺňajú. V podzemnej sále niekdajšieho kina Moskva posedáva niekoľko desiatok mladých ľudí. Sústredene počúvajú skromný a trochu monotónny hlas postaršieho muža s mladistvým

Vlastným menom Tomáš Gutmann sa narodil v Prahe v roku 1949. Budhistickým mníchom je od roku 1987. Študoval na mnohých európskych a ázijských univerzitách, okrem iného vyštudoval čínsku aj ruskú literatúru na univerzitách v Paríži a Jeruzaleme. Je učencom v oblasti indickej a čínskej filozofie, budhizmu, sanskritu a páli. Učí meditáciu v mnohých kláštoroch a univerzitách po celom svete. Prekladá budhistické texty do francúzštiny a češtiny. Študoval s meditačným majstrami budhistických tradícií théravády (Pa auk Sayado), mahájány, zenu i tibetského budhizmu (Penor Rinpočhe) a vďaka rozsiahlym znalostiam a hlbokým meditačným skúsenostiam patrí k najkvalifikovanejším učiteľom súčasnosti.