SOLOŠNICA. „Malý Ivanko“ má pätnásť a v Sološnici je už tri roky. V reedukačnom domove, čiže polepšovni, ho zrejme čakajú ďalšie tri. „Už to zvládam. Načo by som utekal?“
Nemá kam ísť. Matka ho už nechce ani na prázdniny. Bez jej súhlasu sa z domova nedostane. Ako sa tam dostal, nepovie. Len tak pomedzi zuby povie, že otec bil brata a jemu sa to nepáčilo. Začal utekať z domu.
VIDEO: Agresivita medzi chovancami v reedukačných zariadeniach stúpa
Záškoláctvo pozná každý
Útekmi a chodením poza školu sa začína väčšina príbehov detí, ktoré skončia v reedukačných domovoch.
„Majú spoločné, že nie sú schopné zvládnuť zdravé začlenenie do spoločnosti,“ hovorí riaditeľka domova v Hlohovci Blažena Kuľhavá.
Niektorí majú za sebou aj „kúsky“, za ktoré by dospelí išli do väzenia. Krádeže, lúpežné prepadnutia, znásilnenia, ublíženia na zdraví, vydieranie. Namiesto pobytu vo väzení im súd nariadi prevýchovu v reedukačnom domove.
„Východiskom nie je zahrnúť ich láskou a bezpečím, ale snažiť sa naučiť ich, aby boli schopní rešpektovať pravidlá spoločnosti,“ tvrdí riaditeľka.
Prísny režim
Základom života chovancov v domovoch sa preto stáva pravidelný režim. „Treba ich zamestnať. Nič nerobiť v takomto zariadení by bolo veľmi zlé,“ hovorí riaditeľ domova v Sološnici Vladimír Guba.
Pri domovoch bývajú aj školy, aby mohli chovanci zvládnuť aspoň povinnú školskú dochádzku. V Sološnici sa môžu aj vyučiť. Na výber majú štyri odbory – výroba stavebných látok, záhradník, strojár a maliar-natierač.
Ak je niekto šikovnejší, môže chodiť do školy mimo domova. „Nevydržia. Sotva je voľnejší režim, zlyhajú,“ hovorí Guba. Prestanú chodiť do školy a ich problémy sa opakujú. „Musia byť sústavne pod kontrolou, ak by na chvíľu neboli, ihneď by to využili,“ tvrdí riaditeľ. Myslia podľa neho len na to, ako sa dostať k cigarete a alkoholu. Stačí pár minút, dostať sa do dediny a späť.
Polepšovne bez trestov
Čo keď sa vrátia? „Nič. Ľudské práva na nás šliapu, nemôžeme deti trestať,“ vysvetľuje Guba.
Nesúhlasí s tvrdeniami, že v polepšovniach deti bijú. Jediné, čo môžu využiť, sú ochranné miestnosti, čiže samotky. Majú osem štvorcových metrov, všetko je priviazané. Tam „liečia“ agresivitu chovancov.
O násilí v polepšovniach sa začalo hovoriť v januári, keď v Hlohovci údajne zbil vychovávateľ chovanca tak, že skončil s vážnymi poraneniami.
Riaditeľka z Hlohovca sa nechce k prípadu vyjadrovať až do ukončenia vyšetrovania. Vo všeobecnosti podľa nej platí, že správanie k chovancom sa prísne kontroluje.
Rodinné domovy nepomôžu
Po incidente v Hlohovci zosilneli hlasy, že domovy sa majú orientovať na rodiny. „Tieto deti zlyhali vo svojej rodine, kde mali citové väzby na svojich rodičov. Prečo by mali fungovať pod autoritou cudzej osoby?“ oponuje Kuľhavá.
Pracovníci domovov priznávajú, že systém nie je správny, súhlasí aj ministerstvo školstva, ktoré chce prísť so zmenami v novom školskom zákone.
Agresivita chovancov stúpa, strácajú rešpekt. Domovy sa nečlenia podľa porúch detí, výchovné skupiny sú veľké. Zákon povoľuje až dvanásť detí na jedného vychovávateľa. V Česku je to polovica, náš nový školský zákon má počet znížiť na osem.
Nie je tu miesto pre spasiteľov
V Sološnici začala pracovať ešte ako vysokoškoláčka. Chovancom sa venuje už štvrtý rok. Psychologička MAGDALÉNA OLŠAVSKÁ zostáva, hoci žiaden pokrok nevidí.
Aké to je pracovať s týmito chlapcami?
„Zaujímavé, pretože k takejto populácii sa inde nedostanete. Sú to úžasné skúsenosti. Je to aj veľmi náročné, pretože človek musí mať obrovskú trpezlivosť. Vlastnosti, aby to dokázal.“
Čo to znamená?
„My hovoríme, že človek musí byť tak trošku sviňa. Neuchytí sa tu človek, ktorý je naivný a má veľké očakávania, typu spasiteľa, že do polroka všetkých zmení. Tak to absolútne nefunguje.“
V čom sú tieto deti iné?
„Všetci sú osobnostne narušení. Ani jeden tu nie je taký, ktorý by bol v poriadku. Sú agresívni, emocionálne narušení, nemajú odstup, nie sú sebakritickí. Rozmýšľajú úplne inak ako my. Neviem si predstaviť – žiť na ulici a kradnúť. Pre nich je to normálne.“
Majú nejakú predstavu o budúcnosti?
„Pre nich budúcnosť znamená nasledujúcich päť, desať minút. Možno polhodinu. Nerozmýšľajú do budúcnosti. Sami to priznávajú, a preto sa tak správajú. Chcú niečo teraz, tak to dosiahnu za akýchkoľvek okolností. Preto vznikajú medzi nimi a dospelými konflikty.“
Ako dlho sa tu dá vydržať?
„Je tu mikrosvet, v ktorom sú úplne iné požiadavky a okolnosti ako v reálnom svete. Pre človeka, ktorý je schopný sa prispôsobiť tejto subkultúre, to nie je problém. Musí sa trochu obrniť.“
Vám trvalo dlho, kým ste sa obrnili?
„Kolegovia ma hneď upozornili a ja som si dala poradiť. Sú niektorí, ktorí si nedajú a potom to tak dopadne. Nikdy som nemala ambíciu spasiteľa. Prichádzajú sem aj takí, ale aj rýchlo odchádzajú.“
Vy na odchod nemyslíte?
„Každú chvíľu. Ale nie pre chlapcov. Skôr ide o systém, ako nefunguje. Je to zastarané a stále sa nič nemení, takže to nahnevá. Dalo by sa všeličo robiť robiť aj inak, ale jednoducho na to nemáme podmienky.“
(vev)
Do polepšovne na dohodu
„Rodičia mi chceli dať všetko, ja som to zneužila a robila som si, čo som chcela,“ začína svoj príbeh pätnásťročná Radka zo Zvolena. Chodila poza školu, cez deň sa opíjala. Nakoniec sa na praxi pobila so spolužiačkou. „Aj krv tiekla,“ priznáva.
Rodičia nemali na výber. Buď ju dajú na „prevýchovu“ sami alebo to urobí škola. Dostala sa do Zlatých Moraviec, kde je na „dohodu“.
Riaditeľ domova Michal Zölder priznáva, že v poslednom čase takýchto dievčat pribúda. „Situácia sa zmenila. Rodičia za predošlého režimu nadávali, keď mali dieťa v ústave. Teraz to berú ako odľahčenie situácie.“
VIDEO: Dievčatá sa v reedukačných domovoch snažia polepšiť
Medzičasom sa už Radka vrátila k rodine. Osemnásťročná Linda sa nemá kam vrátiť. Kam pôjde z domova? „Do azylového domu. Kam inam?“ Z domova si berie aj osemmesačnú dcéru Vanesu. Otehotnela počas jedného z útekov z polepšovne. Otec sa k dcére nehlási. Linda sa chce o ňu starať inak, ako to robila jej mama. „Vždy jej bol prednejší frajer,“ spomína. Linda si zatiaľ verí.
Zölder počas vyše tridsaťročnej praxe zažil prípady, keď po čase bývalá chovankyňa doniesla do polepšovne dcéru. Vo väčšine prípadov je na dievčatá hrdý. „Viac ako polovica sa uplatní ako všetci ostatní. Tak 35 percent má ťažkosti, ale nie sú bezdomovci a nemajú problém so zákonom. Do päť percent dievčat príde do styku so zákonom a aj sa z nich stanú bezdomovci.“ Riaditeľ hovorí, že pracovať s dievčatami, ktoré sú aj menej agresívne, je ľahšie.
Autor: Text, video: Veronika Šutková
