Niektorí pestovatelia tvrdia, že majú spoľahlivé informácie, že táto rastlina je veľmi premenlivá a vytvára veľa ekologických foriem, dokonca aj jedlý klon. Kompót z bobúľ je vraj celkom chutný a nezanecháva na konzumentoch žiadne zjavné negatívne následky.
Ako je to teda s jedlosťou tohto rastlinného druhu?
Pravda je na oboch stranách. Divorastúci ľuľok čierny obsahuje jedovaté alkaloidy a steroidné aglykóny (solasodín, solomarín a solanigríny). Otrava plodmi nie je zriedkavá, lebo zelené bobule obsahujú až 1,5 percenta solasodínu, ktorý sa rozkladá až pri teplotách vyšších ako 170 °C.
Existujú klony ľuľka čierneho, ktoré neobsahujú jedovaté látky. Tieto rastliny dorastajú do výšky 130 centimetrov. Guľaté, v zrelosti tmavofialové plody majú v priemere až dva centimetre, čím sa odlišujú od divých jedovatých rastlín.
Ľuľok sa pestuje podobne ako rajčiny. Semeno vysievame v druhej polovici marca a sadenice do voľnej pôdy vysádzame v spone s rozostupom 50 x 50 centimetrov. Plody zberáme v druhej polovici septembra. Priemerná úroda z jednej rastliny dosahuje až tri kilogramy.
Plody sa môžu zmrazovať, sú však vhodné aj na prípravu džemov, koktailov a podobne. Rastliny počas vegetácie môžu napádať vošky, ale chorobami netrpí.
Čitateľov však chceme upozorniť, že pri pestovaní tejto rastliny musia byť opatrní a na sto percent presvedčení, že nepestujú jedovatý klon.
Autor: Ján Pavlovkin
