predpokladať, že by naše zdravotníctvo smerovalo k podobnému podielu na HDP, aký je bežný vo vyspelých štátoch.
Niet pochýb o tom, že ak chceme kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, budeme si musieť priplácať zo súkromnej peňaženky. Kto neverí, nech tam beží! Napríklad do nemocníc a ambulancií. V nich dávno nepriplácame len dvadsaťkorunáčky, ale stovky korún. Za vybrané operácie dokonca stovky tisícok. Už je jasné, že nemáme na výber medzi platením a neplatením. Platiť budeme, a to čoraz viac. Môžeme si však vybrať, či tento proces bude prebiehať spontánne, alebo využijeme to, čo sa osvedčuje v zahraničí. Napríklad, či z vlastného vrecka budeme za „nadštandard“ platiť priamo, alebo sa budeme môcť pripoistiť. Momentálne u nás nepovinné poistenie pre oblasť zdravotníctva prakticky neexistuje.
Inak je to v krajinách, ktoré sa podľa rebríčka kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti (Health Consumer Powerhouse, 2007) umiestnili na prvých miestach v Európe. Vo víťaznom Rakúsku ide zo súkromných zdrojov 33,6 percenta cez pripoistenie, v druhom Holandsku 50,6 percenta, v treťom Francúzsku 57,3 percenta (WHO, 2004). Keďže my sme „sociálne orientovaná krajina“, odmietame oficiálne priznať, že verejné zdroje nestačia na všetko. Odmietame oficiálne spresniť, na čo má pacient nárok na základe povinného poistenia. Ale kto by sa v takom prostredí dobrovoľne pripoistil? Kvôli niečomu, na čo má (asi) nárok zo zákona. Falošnou sociálnosťou obmedzujeme nielen množstvo zdrojov, ktoré by mohli do zdravotníctva prichádzať, ale aj humánnosť celého systému.
Autor: Eugen Jurzyca Inštitút pre ekonomické, sociálne reformy
