Hoci väčšina ľudí ho pozná cez hudbu a zopár znalcov cez jeho pozoruhodné dokumentárne filmy, v poslednom období života Dežo Ursiny začal robiť ešte niečo iné. Vlastné texty na album Ten istý tanec (1992), eseje do Kultúrneho života, ale predovšetkým listy Zdenke Krejčovej. Žena, ktorú oslovoval „milá pani“, mu osudovo vošla do života prevráteného naruby rakovinou a keďže žila v Prahe, často viedli dlhé dialógy cez poštu.
Dlhy a dlžníci
Čítanie cudzích listov je vec, ktorá sa bežne robí len vo výnimočných prípadoch. Výnimoční ľudia nimi sú a medzi nich patrí aj Ursiny, takže nápad ukázať ostatným jeho najosobnejšie myšlienky je v poriadku. Obzvlášť, keď pochádza ešte priamo od neho.
„Je to už dvanásť rokov, Dežo mal pred smrťou niekoľko prianí. A po jeho odchode nezostávalo, než ich začať plniť.“ To sú prvé slová knihy, z ktorých sa začína rozplietať fascinujúci príbeh jedného veľkého hľadania i tápania. Zdenka Krejčová ďalej spomína, ako ju Dežo poprosil odovzdať ich listy na zverejnenie s vysvetlením:
„Zostal som im dlžný.“
„Komu?“
„No, ľuďom...“
Výnimočnosť tejto ženy spočíva už len v tom, ako pochopila, že listy síce posielal jej, ale písal ich podobne ako pesničky – pre všetkých.
Ešte pred samotným Dežom sa na troch stranách knihy objavuje ďalšia kľúčová postava z jeho života. Básnik a jeho „dvorný“ textár Ivan Štrpka píše: „Dežo bol odjakživa váhajúci spisovateľ, vášnivo čítajúci, nerealizovaný. Jeho ambíciou bolo napísať vlastnú knihu. Skrýval v sebe aj tento talent. Zvieraný osudovou tiesňou ho v týchto listoch skvele obsiahol a naplnil.“
Po týchto presných slovách z pr(a)vej ruky už viete všetko podstatné. Zostávalo by len dodať, že vydavateľom horúceho kandidáta na knihu roka je kníhkupectvo Arftorum. Kým dej filmu a jeho pointu však prezrádzať netreba, v prípade opisovania literárneho diela by sme zostali čitateľom veľa dlžní.
Rakovina nie je vina
Kým celá spoločnosť žila prudkými politickými zmenami, Dežo vtedy riešil úplne iné problémy. Stal sa onkologickým pacientom. S rakovinou ústnej dutiny sa rozhodol bojovať sám, pretože keby to nechal iba na doktorov, pravdepodobne by už nemohol spievať.
November 1989 mu našťastie priniesol aj množstvo literatúry o alternatívnej medicíne, ezoterike a duchovných cvičeniach. Jeho veľká knižnica sa rýchlo rozrástla o nezvyčajné žánre a nové vedomosti začal testovať na sebe aj na okolí.
Jeho ďalším nástrojom v súboji s chorobou sa stal film. Po etnografických dokumentoch z 80. rokov sa pustil do filmov o hraničných situáciách a pri nakrúcaní narazil na Zdenku. Spojilo ich oveľa viac než len jej spoveď do filmu O rakovine a nádeji.
Píšem, teda som
Prvý list je datovaný už o necelý mesiac po osudovom zoznámení, z apríla 1991. Dežo píše najskôr „milej pani“, časom pridáva k osloveniu „moja“ a rôzne prídavné mená, ku koncu písačiek aj meno krstné. Medzitým rýchlo a nenápadne uplynie vyše tristosedemdesiat strán.
Je to fascinujúce čítanie. Veľmi úprimné a osobné, prekvapivé a miestami až šokujúce. Už v treťom liste napríklad nájdete otvorený životopis, v ktorom prezrádza, ako sa vďaka otcovej poviedke dostal na vysokú školu a ako chcel spáchať samovraždu, keď sa mu neskôr rozsypal osobný život. Iným typom prekvapenia sú básne, ktoré z Deža začali vypadávať a pravidelne ich vkladal do listov.
Hoci hudba sa tu skloňuje na prvý pohľad len minimálne, pozorní Dežovi poslucháči a čitatelia okrem niekoľkokrát nájdu celé vety z textov jeho piesní. To len dokazuje, ako silne mal previazanú tvorbu so životom. Dlho žil „v plnej dávke“, no ku koncu prichádza radikálna premena – z povestného bohéma sa stáva duchovný človek, prežívajúci život viac cez iných než cez seba.
Azda najmrazivejšia pasáž príde v závere predposledného listu, kde Dežo spomína návštevu u Vilmy Jamnickej. Bývalá herečka a astrologička mu urobila horoskop ešte ako chlapcovi, kde ho videla takto: „Vysoko nadaný umelec, násilník, sebatrýzniteľ, infantilný surovec s dušou masového vraha s občasnými zábleskami jasného neba.“ Keď ju navštívi a dozvie sa to, už len zničujúco dopíše: „Tak tu by interrupcia, eutanázia, trest smrti aj samovražda boli v pravú chvíľu riešením.“
Kým kniha Pevniny a vrchy bola knihou o ňom, listy mojej pani je kniha, ktorú napísal on sám. Posmrtný literárny debut. Ak však súhlasíte s jedným z najväčších žijúcich spisovateľov Kunderom, že „človek zomiera až vtedy, keď sa nenájde nik, kto by si naňho spomenul“, potom má Dežo Ursiny veľké šance na nesmrteľnosť.
Dežo Ursiny - Moja milá pani
Vydalo Artforum
Redakcia textu: Jana Lokšenincová
Design a layout: Erik Jakub Groch
