PETER BREINER vymenil bývanie v Kanade za Spojené štáty a prišiel na pár dní na Slovensko kvôli svojmu projektu Triango – práve finišujú na albume a vyrážajú na turné po našich mestách. Dosť dôvodov na rozhovor. Sedeli sme v slnečnom dni na námestí pri káve, väčšinu času sa smial a hovoril veci, ktoré vedia aj iní, len sa ich boja vysloviť. Pri autorizácii síce ironické šípy trochu zamaskoval, lebo tvrdil, že by to vyznelo príliš negatívne, ale všetko podstatné v texte zostalo.
V poslednom čase ste všade tam, kde sa niečo deje. V Bratislave bol Kvintový dvojkoncert, kde malo naraz vyše štyridsať skladateľov premiéry, keď ste sa presťahovali do New Yorku, Elán tam prišiel dobyť Carnegie Hall.
„A všetko som zmeškal (smiech). Na kvintovom koncerte som nebol, ani som nedostal ponuku napísať skladbu. Čo sa týka Elánu, mne sa páčilo, ako to bolo predávané na Slovensku - Elán v Carnegie Hall, pozrite sa, kam to až dotiahli! Pritom v Carnegie Hall sú aj svadby, firemné oslavy... Proste zaplatíš si halu a môžeš tam dať čokoľvek. Takže nie dobyť, prenajať.“
Oni tvrdili, že hocikoho tam nepustia hrať, že okrem peňazí sú potrebné aj nejaké referencie.
„Aké referencie potrebujete na svadbu? Je to normálny priestor, kým tam nechystáte masové orgie alebo niečo protizákonné, môžete si robiť úplne čo chcete. Akustika je tam skvelá. Naposledy som tam počul Chicago Symphony s Boulezom hrať Mahlera. Myslím, že to nebol prenájom.“
Čiže ide o to, či si vás Carnegie Hall dá na vlastný plagát?
„To je presne to. Oni majú svoj program a potom sú prenajaté akcie, ktorým iba poskytujú servis.“
Po Müllerovi a Kirschnerovej sa teraz spoluprácou so špičkovými muzikantami chváli Misha. Na jej novom albume hrá napríklad basgitarista Richard Bona.
„Keď si ich zavolajú spievať na svoje albumy tí inštrumentalisti, s ktorými nahrávali, to bude niečo! So špičkovými muzikantmi môže točiť hocikto, ak si ich zaplatí. Nie je problém hrať alebo nahrávať v New Yorku a predávať to v Bratislave, ale naopak. Úspech je to, čo dosiahol Vlado Godár s albumom Mater. Nahral ho na Slovensku, vydal v prestížnom nemeckom vydavateľstve, hrajú ho po celom svete a má pozitívne recenzie v novinách. Nehovorím o Brezovskom večerníku, ale o svetových denníkoch a časopisoch. To je kariéra a nie nafukovať sa, že som hral s nejakými muzikantmi, ktorých si môže zaplatiť každý, kto na to má.“
Na našej webstránke je video z koncertu Elánu, kde nadšení fanúšikovia slovenského pôvodu hovoria, že najbližšie chcú v Carnegie Hall vidieť Paľa Haberu.
„(Smiech) Správne, treba preraziť v Amerike, tam to žije. Najlepšie na Broadway.“
Prečo ste sa vlastne po toľkých rokoch v Toronte rozhodli usadiť práve v New Yorku vy?
„Veď práve, po toľkých rokoch bolo načase vyskúšať niečo iné. V Kanade trošku zdochol ten psík, kým v New Yorku je obrovská energia a skvelá atmosféra. Stále sa niečo deje a je tam dobre. V jeden večer sa tam napríklad bežne koná naraz niekoľko koncertov, z ktorých každý by bol inde udalosťou roka. Neurobil som rozhodnutie zo dňa na deň. Začalo sa to, keď som dostal, pomerne bez problémov, zelenú kartu. To ma naštartovalo. Potom sa odsťahovala moja dcéra a zostal som sám v dome, čo je nezmysel. Ďalej pocit z Kanady, že je tam veľa komunizmu, ten už bol príliš silný a v posledných dvoch rokoch som tam takmer do ničoho nepichol. Všetka práca bola niekde inde vrátane Ameriky. A aj spriaznené duše ma prehovorili.“
Už ste v New Yorku mali nejaké konkrétne príležitosti?
„Niečo som dirigoval, niečo sa bude diať. Energia, ktorú som hľadal, prišla. Mám oveľa viac roboty a zaujímavejšej, ako keď som sedel v Toronte.“
O tom potom?
„Tak. Sú to všetko projekty až po novom roku. Dovtedy robím dve cédečka. V Naxose si vymysleli, že chcú, aby som inštrumentoval Musorgského Obrázky z výstavy. Pred dvomi týždňami prišla na trh moja nová verzia Brahmsových Uhorských tancov s London Symphony Orchestra a s New Zealand Symphony som nahral trojcédečko šiestich suít z Janáčkových opier, ktoré som upravoval. Partitúty vydalo vydavateľstvo Boosey & Hawkes.“
Musorgský písal pre klavír, neskôr jeho skladby pre orchester inštrumentovali mnohí skladatelia od Ravela až po študentov kompozície. Čím bude vaša verzia iná?
„Uvidím. No nechcem robiť nič bizarné. Väčšina verzií Obrázkov z výstavy je dosť rozpačitá, tak je to výzva. Mimochodom, práve Naxos vydáva album, kde je každá časť tejto skladby v inej verzii, od iného autora.“
Naxos vydal aj symfónie vášho učiteľa Alexandra Moyzesa. Je pravda, že tak z neho spravil nášho najhranejšieho klasika v zahraničí?
„Je. V zahraničných rádiách sa veľmi chytil. Napríklad v Anglicku bol Moyzes dosť populárny, aj pre folklórne prvky. Sú to dobré veci, nie je veľa takých symfonikov.“
Budúci rok je jubileum Suchoňa. Chystáte sa zapojiť?
„V pražskom Rudolfine hrám jeho Malú suitu s passacagliou. Inak, spolu s Opusom č. 1 Andreja Šebana, ktorý robí novú verziu tejto svojej skladby.“
Hráte?
„Myslím dirigovanie. Ešte stále som si nezvykol na to, že som dirigent. Ale aj hrávam. Pred pár dňami som v Žiline dirigoval Haydna priamo spoza klavíra. Klavír bol postavený smerom k hráčom, tam, kde inak býva dirigent a fungovalo to. Teraz rovnako budem robiť v Košiciach Mozarta. Tak sa to robilo aj v ich časoch.“
Je inak zaujímavé, že tieto skladby aj premiéry nových skladieb Godára alebo Šebana, so špecifickým nástrojovým obsadením ako gitara či fujara, ste nerobili s bratislavskými orchestrami.
„Dosť prirodzené vzhľadom na situáciu v našich popredných orchestroch, nie? Veď je už úplne absurdné, čo sa tu deje. Rozhlasový orchester je v troskách, filharmónia začína nejakú novú etapu, v opere dirigent vlastne ani nie je. Treba však podotknúť, že pomerne normálne fungujúce orchestre sú v Košiciach a v Žiline.“
Filharmónia má nového dirigenta Petra Feranca, ktorý ma zaujímavý životopis.
„Nikdy som ho nevidel dirigovať, takže nemôžem posudzovať, ale ako počúvam, hráči nie sú veľmi nadšení.“
Je podľa vás problém iba vo vedení?
„O bratislavských orchestrálnych muzikantoch viem takmer všetko, nepoznám iného dirigenta, ktorý by s nimi toľko robil ako ja vrátane posledného futbalového turnaja. Bolo by dobre, ak by nadobudli niektoré návyky, ktoré nie sú v našich pomeroch ešte celkom obvyklé, ale jedno je isté – podmienky, v ktorých musia existovať a ľudia, pod ktorými musia pracovať, sú na oveľa nižšej profesionálnej úrovni než samotní hudobníci.“
To je dôvod, prečo je postoj hudobníkov negatívny?
„Občas môže byť, ale len do miery, do akej to manažment dovolí. Veď sa dajú robiť personálne zmeny, aj ich v rozhlase robia. Len presne opačným smerom. Ak má hráč po 36 rokoch pôsobenia v orchestri 13 500 korún brutto, ťažko od neho očakávať mimoriadne nadšenie. No aj tak často podáva výkon ďaleko za hranicami svojho platu. Rozhlasový orchester, ktorý bol údajne v kríze, takže sa riaditeľka rozhodla zreformovať ho prepúšťaním, mal práve v tom čase koncert na BHS ako z veľkej knihy. Moyzesovu symfóniu odohrali prekvapujúco s nadšenou reakciou publika a pomerne neobvyklý repertoár s klarinetistom Giorom Feidmanom rovnako bez problému. Dokonca som prvýkrát v živote videl orchestrálneho hráča, ktorému počas koncertu tiekli slzy. Keď sledujem, ako dopadli rozhlasové ’reformy’, spomenul som si na starý komunistický vtip o prevratnom novom automate, do ktorého ste hodili korunu a vypadli vám dve. Po roku bola jeho prevádzka zastavená, lebo vedenie prišlo na to, že sa nevypláca. Dnes rozhlas najíma výpomoci za drahé peniaze a dokonca aj hráčov, ktorých medzitým prepustili.“
Viete si predstaviť, ako sa Šeban s gitarou a fujarou posadí medzi členov Slovenskej filharmónie a oni nebudú mať ironické poznámky?
„V Žiline si Andrej sadol pred orchester a aj keď to bolo po prvý raz, muzikanti cítili, že to, čo robí, robí dobre a vie čo chce. Nebol dôvod na iróniu. Okrem toho, sú to profesionáli a tak sa aj správali. Ak majú hráči ironické poznámky, tak je to väčšinou preto, že si sólista či dirigent nezískal potrebný rešpekt. A to sa stane rovnako v košickej filharmónii ako v Royal Philharmonic Orchestra.“
Myslíte si, že Marián Lapšanský ako šéf filharmónie neurobil nič záslužné?
„Celkom určite sa zaslúžil o ochranu vzácneho koncertného krídla, keď na ňom dovoľuje hrať iba sólistom podľa jeho výberu. Ako pomohlo presadenie dirigenta proti názoru takmer celého orchestra, to sa uvidí.“
Váš najnovší projekt sú argentínske tangá. Prečo práve tango?
„Tou myšlienkou som sa zaoberal už dávno. Keď som asi pred 15 rokmi vydal svoju verziu Mozartovho klavírneho koncertu s jazzovými kadenciami, ozval sa mi z Argentíny môj fanatický priaznivec, ktorý tam skúpil skoro celý náklad a rozdával ho ako vianočné darčeky. Hovoril, že sa mu to strašne páči a začal mi posielať rozhlasové nahrávky argentínskeho tanga z 30. rokov, aby som počúval, aké sú tam klenoty. Potom som urobil jedno nie príliš vydarené tangové cédečko, ale narazil som pri nahrávaní na skvelého muzikanta Borisa Lenka. A neskôr som dostal od Vlada Godára tip, že je tu vynikajúci huslista Stano Palúch, s ktorým treba niečo robiť. Keď sme si spolu prvýkrát zahrali, rýchlo to začalo nadobúdať formu, ktorú som chcel. Je to fajné. Ak sa podarí zdisciplinovať enfant terrible Stana, ktorý hráva na dvoch až troch koncertoch súčasne, a to si na ne ešte odskakuje z nejakej nahrávky, myslím že to vyvezieme aj mimo Slovenska.“
Kam napríklad?
„Našiel som napríklad v New Yorku jeden festival jazzového tanga. To je presne to, čo robíme my. Aj prvé ohlasy z Argentíny boli celkom dobré.“
Aj na Slovensku vznikali v 30. rokoch svojské tangá, tie neplánujete pribrať do repertoáru?
„To nejde. Pozrel som sa na ne, ale je to úplne iná poetika. Chýba mi v nich vášeň a nostalgia. V tých argentínskych sa navyše miešajú rôzne vplyvy, klezmer, kubánska a černošská hudba. Veľmi pekne to napísal expert na tango Diego Fishermann. Podľa neho si tango neustále žiada, aby sa v ňom križovali kultúry aj žánre. A len vďaka tomu sa môže posunúť na inú úroveň.“
