BRATISLAVA. Po osemnástich rokoch od nežnej revolúcie by sme v hrubom mali v priemere zarábať viac ako v roku 1989. V čistom by sa priemerný plat mal tomu spred prevratu vyrovnať až o tri roky. Dospeli k tomu analytici ministerstva financií. To však neznamená, že v životnej úrovni stále za socializmom zaostávame. „Reálna ani čistá mzda doteraz nedosiahli výšku z roku 1989, ale len na základe týchto údajov nemôžeme povedať, že až v súčasnosti sa životná úroveň vyrovnáva roku 1989,“ uvádza sa v analýze.

Nie je to len o platoch

Väčšina vecí, ktoré vplývajú na kvalitu života, sú dnes úplne inde ako v čase, keď krachoval minulý systém. Oveľa lepšia je napríklad dostupnosť tovarov. Ľudia už napríklad na exotické ovocie nemusia čakať v dlhých predvianočných radoch. Za primerané ceny si ho v obchodoch môžu kúpiť kedykoľvek. Úplne zmizol pojem podpultový tovar. Kvalita tovarov je oveľa vyššia ako pred 18 rokmi, keď ľudia napríklad nepoznali internet či mobily. Ľudia môžu bez obmedzení cestovať do zahraničia. Dostupnejšie je aj vzdelanie.

V roku 1989 ľudia u nás zarábali v hrubom priemerne 3142 korún, vlani to bolo 18 761 korún. „Po zohľadnení inflácie bola vlani priemerná reálna hrubá mzda o štyri percentá nižšia ako v roku 1989, reálna čistá mzda bola nižšia až o 12,8 percenta,“ konštatuje analýza.

Dôvodov, prečo sa až teraz dostávame v platoch na úroveň, kde sme boli pred 18 rokmi, je viac. Najväčším je liberalizácia cien. Tie do roku 1989 určoval štát často bez ohľadu na ich výrobné náklady. Voľná tvorba cien priniesla so sebou za štyri roky takmer 150-percentnú infláciu.

Medzi rokmi 1989 až 1993 reálne platy klesli v priemere takmer o 30 percent. Po roku 1994 začali rásť platy nielen nominálne, ale aj reálne.

Nerozvážna hospodárska politika vtedajších Mečiarových vlád však priniesla do ekonomiky nerovnováhu, ktorá sa prejavila vo vysokých schodkoch rozpočtu a zahraničného obchodu.

Preto Dzurindova vláda musela po roku 1998 robiť viaceré stabilizačné opatrenia v rozpočte. Napríklad sa zvyšovala dovozná prirážka či DPH. To sa znovu prejavilo na znížení životnej úrovne. Po roku 2002 reálne platy začali rásť rýchlejšie.

Obdobie posledných troch rokov minulej vlády hodnotí ministerská analýza ako čas „stabilného rastu reálnych miezd, ktorý bol založený na reformách a vysokom ekonomickom raste“.

Na chladničku robíme menej

To, že cez porovnávanie miezd sa nedá hodnotiť, ako sa zmenila životná úroveň, dokazuje, že podiel miezd na celkových príjmoch domácností je dnes menší ako v minulosti. Ľudia majú aj príjmy z kapitálového majetku a prenájmu nehnuteľností.

Väčšina vecí, ktoré vplývajú na kvalitu života, je dnes úplne inde ako v čase, keď krachoval minulý systém. Oveľa lepšia je napríklad dostupnosť tovarov aj ich kvalita. Zvýšila sa aj dostupnosť vzdelania.

Ceny tovarov sa však v mnohých prípadoch vo vzťahu k mzde znížili. V porovnaní s minulosťou menej robíme napríklad na ryžu, olej, vajcia či hydinu a iné mäsové výrobky, ale aj na maslo, zemiaky či pivo. Kým v roku 1998 sme napríklad na maslo pracovali v priemere 16 minút, teraz je to menej ako 13 minút. Na chladničku sme pracovali 22 dní, dnes 14. Dlhšie však musíme robiť na syr či mlieko.

Podiel potravín a odevov na celkových výdavkoch sa znižuje, čo vytvára priestor na výdavky na tovary, ktoré boli v minulosti finančne, ale aj fyzicky nedostupné. Výsledkom je lepšie vybavenie domácností, ktoré sa približujú západným krajinám. Chladnička, práčka, farebný televízor alebo telefón sú v súčasnosti takmer samo­zrejmosťou.

V roku 1989 malo farebný televízor necelých 50 percent domácností na Slovensku, v súčasnosti je to viac ako 80 percent. Na druhej strane dlhšie musíme pracovať na bývanie a energie. Za 16 rokov sa však výrazne zvýšila kvalita mnohých tovarov a služieb.

Vývoj priemernej reálnej hrubej mzdy zamestnanca

Zdroj: ministerstvo financií