Vašo Patejdl: Na papalášskych večierkoch sme museli hrať

Kedysi sa umelá sláva vyrobiť nedala, hovorí pre SME.sk skladateľ, spevák a producent Vašo Patejdl.

Vyštudoval kompozíciu na VŠMU. V roku 1968 založil kapelu, z ktorej postupne vznikla skupina Elán. Získal viacero ocenení na festivale Bratislavská lýra. Do roku 1985 vydal s Elánom štyri platne, potom zo skupiny odchádza na sólovú dráhu. Zložil hudbu k sVyštudoval kompozíciu na VŠMU. V roku 1968 založil kapelu, z ktorej postupne vznikla skupina Elán. Získal viacero ocenení na festivale Bratislavská lýra. Do roku 1985 vydal s Elánom štyri platne, potom zo skupiny odchádza na sólovú dráhu. Zložil hudbu k s (Zdroj: Karol Sudor)

Elán komunistom neslúžil, život za socializmu nebol až tak strašný, nemali sme zviazené ruky.

Narodili ste sa v Karlových Varoch. Ako ste sa dostali na Slovensko?

Áno, som také typické federálne dieťa, otec bol Čech, mama Slovenka, spoznali sa niekde na lyžovačke. V Čechách sme boli do mojich piatich rokov a okolo roku 1959 sme sa presťahovali do Bratislavy. Otec musel nasledovať svoju manželku. (smiech)

Prečo?

Zrejme tam zohrávalo rolu jej zamestnanie a uplatnenie sa, to je však skôr otázka na mojich rodičov. Otec bol muzikant, mama stavebná projektantka a zrejme tu mala viac možností.

Kde a čo hrával váš otec?

Bol to starý český muzikant, živil sa hudbou, komponoval... Zaujímavé je, že spolu s Waldemarom Matuškom zakladal kapelu a niekoľko rokov spolu hrali, Walda ho dokonca spomína vo svojej knihe. Vtedy ešte neboli také bežné vystúpenia v televízii ani rozhlasové hitparády, skôr sa teda venoval takej tej mravenčej hudobnej práci.

Hral na klavíri ako vy?

Na harmonike. Konzervatórium nedoštudoval v Prahe kvôli vojne, neskôr hral na tubu a klavír.

Vy ste sa ku klavíru dostali prirodzene z vášho záujmu alebo vás do toho tlačil?

O čom je rodičovstvo? Deťom proste treba dať tú možnosť, aj keď zo začiatku ľudovú školu umenia a klavír nemajú radi. To sa týkalo aj mňa. Otec ma tam dal, tak som cvičil, medzitým som samozrejme hrával aj futbal, chodil som do Slovanu, venoval som sa aj iným aktivitám. Hudba nakoniec zvíťazila, v puberte som si ju zamiloval a ostal som jej verný na celý život. Je to teda o výbere - aj ja som svojich synov nútil chodiť na klavír, jednému to ostalo a druhý sa začal venovať praktickejšiemu povolaniu. Je z neho právnik.

Čo je pravdy na tom, že pôvodne ste mali hrať na husle, ale kvôli krátkemu prstu vás preradili na klavír?

Áno, otec ma dal na husle, ani neviem prečo, a od nich ma naozaj zachránil len krátky malíček. (smiech) Mám ho kratší, než by mal byť.

Nikdy sme nedrogovali

Založili ste skupinu Elán. Ako?

Na základnej škole na Jelenej ulici som založil školskú kapelu, to som mal nejakých štrnásť rokov. Bola zložená zo spolužiakov, ktorí inklinovali k muzike, ale boli to len také začiatky. Prišiel však rok 1968, keď bubeník Vlado Kopál odišiel s celou rodinou do Kanady a ja som začal hľadať náhradu. Jedným z oslovených bol aj Jožo Ráž, s ktorým som chodil na Štefánikovu ulicu do hudobnej školy. Tiež chodil na klavír, mávali sme spoločnú teóriu. On súhlasil a vtedy to všetko začalo, lebo pritiahol svojho spolužiaka Ďura Farkaša a ten zase svojho suseda Zdena Baláža, bývajúceho o dva bloky ďalej. Jano Baláž hral vtedy s Modusom, takže to bol taký náš starší brat. Začali sme skúšať po pivniciach a to bolo jadro budúceho Elánu. Keď si vezmete, že prvý úspech sa dostavil až v roku 1979, tak je na dnešné pomery neuveriteľné, že sme hrali a skúšali viac než desať rokov.

Jožo Ráž bol už v štrnástich taký rebel?

Vtedy bola iná doba a všetci sme boli svojim spôsobom rebeli. Jedno sme však mali spoločné - naši rodičia boli dosť prísni a v podstate sme všetci mali doma podmienku, že bigbít môžme robiť len vtedy, ak budeme mať dobré známky. Boli sme teda dobrí žiaci a po večeroch sme trochu rebelovali muzikou. Nespomínam si, že by vtedy Jožo rozbíjal kontajnery alebo robil iné hovadiny. Bol rebel ako bigbiťák.

V sedemdesiatych rokoch ste ešte neprerazili. Spájali sa aj s neznámymi kapelami sex a drogy?

My sme nikdy nedrogovali. Samozrejme, že som si vyskúšal nejakú trávu, ale nikdy ma to nejako neoslovilo. A aj to bolo až neskôr. O sex sme sa ako mladí snažili, aby bol čo najskôr a tak samozrejme bol. (smiech) Bola to strašná zábava, robili sme to, čo nás bavilo, vtedy neboli také možnosti kúpiť si aparatúru, tak sme si mnohé veci robili svojpomocne, vyrábali sme si repráky, doma sme ich „šróbovali", dokonca sme si vyrobili aj gitaru. Nemali sme čas ani na chodenie do klubov, keď sme tam šli, tak sme väčšinou hrali. Samozrejme, bol aj alkohol, ale všetko v rámci normálnej miery.

Dokázali na seba vtedy neznámi muzikanti "nabaľovať" baby?

Preto sme tú muziku robili, preto ma to začalo v puberte zaujímať. Zistilo sa totiž, že keď človek vytiahne gitaru na nejakom večierku, je niečím zaujímavý. Samozrejme, že sa dali baby baliť. Celé partie chodili v lete na Zlaté Piesky, všetci sme sa poznali, na vysokej škole sa chodilo do klubov, kde to bolo rovnaké. Keď sme ešte hrávali vo „Véčku" ako kapela do tanca, vždy sme sa tešili na sobotu, lebo sme sa mohli ukazovať pred babami. Oni tancovali a počas pauzy bol čas im niečo pekné povedať.

Kamera: Samo Jaško

Za socializmu ste si slávu nemohli "vyesemeskovať"

Dnes sú vzťahy v šoubiznise pomerne zlé, muzikanti na ne nadávajú. Bolo to tak aj vtedy?

Nie, závisť a podobné veci vtedy neboli. Všetci sme boli na jednej lodi, aj keď nebudem hovoriť, že sme boli nejakí bojovníci proti režimu, žiadny underground, nepísali sme samizdaty, tento typ boja sme proste nepraktizovali. Boli sme však v jednom kuse kontrolovaní a zakazovaní, museli sme si na niektoré veci dávať pozor, takže sme boli všetci na jednej strane barikády. Mali sme spoločného nepriateľa - cenzorov a úradníkov, ktorí povoľovali a nepovoľovali nahrávanie, zakazovali koncerty a podobne.

Toto muzikantov sceľovalo?

Áno. Vtedy bolo viac možností hrania, ľudia chodili na koncerty aj tancovačky, kupovali si platne. Keď si predstavím, že sme vtedy predávali státisíce platní, pričom dnes je zlatá platňa za päťtisíc kusov... Bolo normálne predať stopäťdesiattisíc albumov, pod stotisíc to už nebol príliš dobrý predaj. Z albumu Detektívka sa predalo šesťstotisíc kusov. Naozaj sme súťažili v kvalite. V tom čase sa naozaj nedala urobiť umelá sláva. Nebolo toľko rádií a možností v televízii, aby si to človek mohol zaplatiť alebo si slávu "vyesemeskovať". K sláve sa dalo dopracovať jedine dobrou pesničkou, z ktorej sa stal hit a dobrým koncertom, na ktorý ľudia chodili. My sme si teda slávu nezávideli, snažili sme sa byť lepší než ten druhý a naopak, podporovali sme sa. Samozrejme, že boli všelijaké zákulisné boje, boli tam nejakí tí úradníci, ktorí sa niekomu snažili pomôcť na stupne víťazov. Ale na to, aby sa stal z pesničky hit, musela byť naozaj dobrá. Nikto vám vtedy nepomohol tak, že by ju vysielal od rána do večera a stal sa z nej hit.

Nedalo sa prilepšiť si trebárs vtieraním sa niekomu v Slovkoncerte?

Iste, že tam boli úradníci, ktorí niekomu pomáhali, ale Slovkoncert ako taký nemal možnosť urobiť hit. Mohol vybaviť koncerty, poslať niekoho do zahraničia na nejaký zaujímavý zájazd, kde sa dali zarobiť peniaze, ale to bolo všetko.

Hrať papalášom bolo buď alebo

Prečo ste hrávali na politických akciách?

Museli sme, aby sme vôbec mohli hrať. Povedali nám, že buď pôjdeme na politický festival do Martina alebo sa nám ruší šnúra. To bolo buď alebo.

Čiže vydieranie?

Samozrejme. Chodili sme tam hrať len preto, lebo nás vydierali.

Hrávali ste aj v Sovietskom zväze.

Tam sme chodili kvôli peniazom, lebo sa tam zarábali ruble a teda bony. To bol komerčný kšeft. My sme sa snažili, aby sme tam mohli ísť, lebo sa tam dalo na vtedajšie pomery fakt zarobiť. Za jeden rubeľ sme mali tri bony, čo bolo pätnásť korún, mohli sme si kúpiť texasky v Tuzexe a podobne. Okrem toho sme tam boli za hviezdy, lebo Rusi nás brali ako západnú kapelu. Bolo bežné, že sme v jednom veľkom meste hrali celý týždeň a každý večer sme mali päťtisíc ľudí. Napríklad v Soči bolo stále vypredané. Ale to nemalo s politikou nič spoločné.

Nepreskočilo vám v hlave, keď bol Elán na vrchole popularity, keď okolo vás vládla hystéria?

To platí pre slávu všeobecne. Ak sa k nej človek dostane postupne a pomaly, proste si váži každý krok, každý úspech, každý stupienok. Potom ho to tak nezlomí. Ale samozrejme - každá sláva s človekom zatočí tak, že si o sebe začne čosi namýšľať.

Ako zatočila s vami?

Tak, že sme mali krásny život. Mali sme relatívne úspech u báb, mali sme relatívne všetko, čo sme potrebovali, aj keď úplne všetko sme si dovoliť nemohli. Napríklad Braňo Hronec mal už vtedy Hammond organ, ktorý stál neskutočné peniaze. Naň som nikdy nemal a nemám dodnes. Vtedy stál stotisíc, dnes stojí tri milióny. V podstate sme však mali veselý život a užívali sme si. Nedá sa povedať, že by sme sa úplne zbláznili, naopak - mali sme vždy triezve plány a dohody. Všetko v kapele sa odhlasovávalo, mali sme demokraciu. A bolo jedno, či šlo o pesničku alebo účasť na nejakom koncerte.

Kto v Eláne zaviedol, že každý ohodnotil ostatných členov kapely a z toho vyšla konkrétna suma každému z vás?

To už neviem, vyplynulo to z nejakej debaty. Mali sme na seba veľké nároky a kolektív si uvedomil, že ak bude niekto slabší, nemôže dostávať také isté peniaze ako lepší. Proste sme si to odhlasovali a fungovali tak.

A boli aj slabší?

Samozrejme, že boli.

Do KSČ som chvalabohu vstúpiť nemusel

Neprekážal vám neskôr názov Elán, keď chytil taký ideologický podtext?

Na začiatku bol šialený entuziazmus, preto sme sa tak nazvali. (smiech) Ale nie. Keďže anglické názvy nám neprešli, hľadali sme čosi iné. Takej kritike sa človek nevyhne, ale tvrdím, že každý názov sa vo svojej obrazovej i fonetickej forme časom spojí s výrobkom a človek si až tak neuvedomí jeho význam. Z názvu Elán som nikdy zlý pocit nemal, asi by to vyznelo inak, keby sme sa nazvali Červená hviezda. Pritom to bol ešte pred príchodom komunistov slávny slovenský futbalový klub. Tú značku sprofanovali až komunisti a rovnako je to aj s Elánom. Nám to vtedy sadlo a keď je už „marka" zabehnutá, bolo by blbosťou ju meniť.

Myslíte, že ten entuziazmus a elán v Eláne ešte ostali?

Úmerne veku už tak moc nestíhame. V podstate tú logičnosť myslenia a toho, čo chceme robiť, máme stále. Stále máme schôdze, kde si prakticky hovoríme, čo treba urobiť, aby sa dialo toto a toto. Nie je to teda chaotické, že sa jeden odtrhne a robí niečo, čo ostatných poškodí alebo zabrzdí. Všetko je to stavané na džentlmenstve a vzťahy sú v pohode. Veď aj môj odchod v roku 1985 bol na základe dohody. Mali sme pravidlo ročnej výpovednej lehoty, takže sa o tom vedelo rok vopred. Funguje to tak stále, i keď entuziazmu je už menej.

Elán hrával a skúšal cez SZM. Boli ste aj v KSČ?

Nie. Keď som skončil kompozíciu na VŠMU, existoval tu Zväz skladateľov, čo samozrejme bola stranícka záležitosť. V tom zväze človek musel byť. A ani nie, že musel, dostal sa tam automaticky, akonáhle vyštudoval. Tam mi ponúkli aj vstup do KSČ a na ten rozhovor si dodnes pamätám. Ponúkali mi nejaké funkcie ako mladému a nádejnému, ale nebolo o čom. Našťastie som na to, čo ma bavilo, červenú knižku nemusel mať. Inde to asi bolo zložitejšie, ale ja som tam chvalabohu vstúpiť nemusel.

Keď ste hrávali v Tunise, v Holandsku a podobne, nechceli ste ostať vonku?

Celý život som rozmýšľal, či by mi nebolo vonku lepšie, ale na to bolo treba strašnú odvahu. Mal som tu rodičov, netrúfal som si na to. Na strane druhej, až tak zle nám tu nebolo, aj keď sme po možnostiach na západe pokukovali. Boli sme mladí a ten život tu nebol až taký strašný, nemali sme zviazané ruky a podobne. Mohli sme si robiť svoju muziku, i keď s problémami a na západ sme sa sem tam dostali hrať do nejakého baru alebo reštaurácie. Neboli sme tu úplne zavretí. A aj tu sa muselo žiť.

Mnohí Elánu vyčítajú práve to - že ste boli spriahnutí s režimom, Jožo Ráž dodnes velebí Husáka. Spomínali ste však, že ste mali problémy so zákazmi. Aké?

Jožo je rocker a ako každý človek má právo hovoriť si svoj názor. Chvalabohu, dnes sa za to - na rozdiel od minulosti - nezatvára. To je jeho vec, koho velebí, aké má idoly a predstavy. My sa spolu bavíme o muzike, ja s ním v niektorých veciach súhlasím, v niektorých veciach s ním v živote súhlasiť nebudem, ale to neznamená, že ho za to budem nenávidieť. Ako muzikanta a človeka si ho vážim.

Ako prebiehali formy zákazov, ktoré ste spomínali?

Zakazovali nás za nevhodné správanie sa na koncertoch, v televízii, za pesničky a texty, ktoré neschválila komisia, teda sa nesmeli hrať. Ja ako sólový spevák mám tiež takú skúsenosť. Keď som po odchode z Elánu vydal album Chlapčenský úsmev, bola na ňom pesnička Chlapci z predmestia, ktorú zakázali aj s videoklipom, lebo sa v ňom tancoval breakdance. Proste sa v jednom kuse našiel niekto, kto niečo zakazoval. Keď sa ráno zobudil nejaký papaláš a náhodou mu čosi brnklo do nosa, zavolal ministrovi kultúry a niečo zakázal. Bolo zlé, keď nám zakázali šnúru, lebo sme z toho žili, aj keď to bolo málo peňazí. Dostávali sme od stoštyridsať do tristo korún za koncert podľa triedy. A keď sme nehrali koncerty, nemali sme peniaze.

Bolo nutné hrať na papalášskych večierkoch?

To je presne o tom. Keď vás pozval nejaký papaláš na večierok a vy ste povedali nie, tak zavolal, že ok, na druhý deň nejdete hrať koncert. To bolo normálne, nedalo sa tomu vyhnúť, mali nás v hrsti. Ak bol papaláš opitý a chcel s nami fotku, tak to svojim spôsobom nejaké to „kvázibratanie sa" bolo, ale v tom čo sme robili, sme im neslúžili. Naopak - a aj keď to bude asi vyznievať smiešne - snažili sme sa v tých textoch ísť po našej generácii, ktoré v inotajoch bojujú proti papalášom. Samozrejme, že len v miere, v akej sa to dalo. My sme nikdy nehovorili, že je tu dobrá vláda, dobrý režim, je nám tu dobre, máme sa výborne a podobne. Ja viem, že sa to dnes ľahko kritizuje, hovorí sa, "ja by som ich kopol do...". Je už veľa rokov po revolúcii a zabudlo sa, čo všetko človek musel urobiť, aby mohol tvoriť muziku. Samozrejme, mohli sme ísť do undergroundu a hrať po pivniciach, ale nikto z nás nebol hrdinom, ktorý by chcel zničiť vtedajší režim. Nevedel som, ako sa žije na západe, dozvedel som sa to až neskôr, takže pre mňa to nebolo ako pre Havla, ktorý sa narodil v inom režime, chápal ho a rozpoznal tak zlo. Ja som vyrastal v nejakom priestore a bol som naučený, že je to normálne, nechápal som, že to môže byť aj iné. Až neskôr som zistil súvislosti. V roku 1968 som mal štrnásť rokov, a všetko som poriadne nechápal.

Z Elánu som odišiel kvôli množstvu koncertov a rodine

Dnes môžte porovnávať. Ktorý režim bol lepší?

Každý režim má svoje výhody aj nevýhody. Ak by som mal odpovedať jednou vetou, tento režim je lepší, ale takisto má svoje úskalia, nie je ideálny. Je tu sloboda slova, človek môže hovoriť čo chce, môžme cestovať, čo je geniálne. Na strane druhej - a to nejdem vysvetľovať Jožove slová - pre určitých ľudí predstavoval šťastný život práve minulý režim. Otázkou je, čo je šťastie. Pre šťastný život nemusí byť súčasný režim najlepší. Je totiž strašne náročný. Byť slobodným a starať sa sám o seba, je pre deväťdesiat percent ľudí náročné. Verím, že v tomto režime je veľa ľudí nešťastných. To neznamená, že je horší. Ale ja tých ľudí chápem. Videl som šťastných ľudí, ktorí nemali nič, napríklad v Kambodži. Toto je dobrý režim najmä pre schopných a dravých, ktorí sa o seba vedia postarať.

Ste schopný, dravý a viete sa o seba postarať?

Snažím sa. (smiech)

V roku 1985 ste údajne z Elánu odišli pre neuspokojené ambície, nechuť byť dvojkou až trojkou za Rážom a Balážom. Je to pravda?

Určite to nie je pravda, aj keď to tak možno vyzeralo. Rolu speváka som veľmi rád prepustil Jožovi, lebo sme úplne odlišní. On je exhibicionista, ja som radšej v pozadí. Neodchádzal som kvôli tomu, že som chcel byť frontman a spievať, ale z dvoch dôvodov. Jednak mi vadilo, že nemôžem viac skladať, ale nie preto, aby som mal viac pesničiek na platni Elánu. Už vtedy som mal dohodnutý samostatný album. Mal som veľa pesničiek, ktoré sa v Eláne neuživili, tak to bolo jednoduché. Nahral som vlastnú platňu a bol som spokojný. Okrem toho - chcel som, aby sme nehrali dvesto koncertov za rok. Navrhoval som, aby sme zmiernili tempo a hrali päťdesiat, maximáne sto koncertov ročne a venovali sa viac aj štúdiovej muzike. Hrali sme ich však dvesto a keď je človek piatykrát v tom istom bare v Prešove, prestane ho to baviť. Chalani a najmä Jožo tempo zmierniť nechceli, túžili hrať čo najviac, ale mňa to už nebavilo.

Druhý dôvod bol aký?

Rodina. Na ceste bol druhý syn, toho prvého som si veľmi neužil a doma začala byť nie celkom dobrá pohoda, tak som sa tam chcel zdržiavať viac. A ešte jeden dôvod - uvedomil som si, že náš cieľ „dobyť svet" sa nám v tom režime aj tak nepodarí. Odchádzal som do neistoty, nemal som kapelu, nebol som žiadny spevák, len člen skupiny Elán. Vtedy však prišla ponuka spraviť hudbu do Fontány pre Zuzanu, vyšla mi platňa a začali sa diať veci. Stal som sa populárnym, mal som hit Ak nie si moja, tak som dal dokopy kapelu a začal aj koncertovať.

Ktovie, koľko detí vzniklo počas milovania sa na Ak nie si moja

Piesňou Ak nie si moja ste si postavili pomník, ktorý už podľa mnohých len ťažko znovu prekonáte. Ako vznikla?

Veľmi prozaicky. Prišla ponuka od tvorcov Fontány, ktorí si vymysleli, že by som mohol k celému filmu napísať hudbu. Pesničky vznikali podľa scenára, kde bolo jasne dané, že toto sa spieva, keď sú herci tam, toto spieva ona, keď sa zamiluje... Konkrétne Ak nie si moja vznikla tak, že Boris Filan mi dal prvú verziu textu, ja som ho zhudobnil a vytvoril refrén, na ktorý potom ešte Boris doplnil slová. Nikto nepredpokladal, že z toho bude taký hit. A mne to vlastne otvorilo kariéru.

Je to pieseň, ktorá vám zarobila najviac peňazí?

Neviem, nikdy som to nekontroloval, ale určite mi ich zarobila veľa. Je to ale možné, musel by som sa pozrieť na výpisy z tantiémov.

Mnohým muzikantom sa stalo, že svoj veľký hit znenávideli. Vám ešte nelezie na nervy?

Mal som podobné debaty s Rišom Müllerom o jeho pocitoch k hitu Po schodoch, ktorý som mu napísal ja. Nebol veľmi rád, že každý od neho stále chcel túto pieseň a tak ju často spieval v rôznych, občas aj parafrázovaných verziách. Ja som si tiež z Ak nie si moja spravil trochu modernizovanú verziu, ale som zvyknutý, že na mojich vystúpeniach ľudia žiadajú hity a keď im ich zahrám, môžem zahrať aj nové veci. Zatiaľ som z tej skladby nemal pocit, že ju nemusím, i keď sa nájdu aj také piesne.

Keď už sme pri Fontáne pre Zuzanu - kritici hovoria, že je veľký nepomer medzi kvalitou hudby a kvalitou filmu. Čo na to hovoríte?

Nie som filmový odborník a radšej to nechám na ľudí. Tú muziku som tvoril v tíme, ktorý tie filmy robil a prinajmenšom si vážim Dušana Rapoša, že na rozdiel od iných filmárov, ktorí stále plačú a spoliehajú sa na granty či dotácie, šiel do rizika a ten film spravil. Hlavne som mu vďačný za to, že nebyť jeho a jeho tvrdohlavosti, nevzniknú skladby ako Ak nie si moja, či Voda čo ma drží nad vodou. Isteže, film sa dá urobiť dobrý aj zlý, ale kto nič nerobí, nič nepokazí. Je možné, že to nie je film na Oscara, ale ak sa pri ňom človek nenudí a sú tam veci, ktoré ho zaujmú, prečo nie?

Po vašom odchode z Elánu nastúpila zostava, ktorá natočila film Rabaka, jej albumy boli úspešné. Bola muzikantsky lepšia ako prvá?

Muzikantsky asi bola lepšia, lebo v poslednom období prvého Elánu sa začali trochu ukazovať DSCF6255.JPGprofesionálne mantinely niektorých muzikantov - Zdeno Baláž ako bubeník príliš neoslňoval, Ďuro Farkaš tiež nebol najlepší gitarista. Aj preto sa Elán po mojom odchode rozpadol. Názov Elán podľa našej „gentleman agreement" patril Jožovi a mne, a tak mi Jožo s Janom Balážom zavolali, či nebudem mať nič proti tomu, ak si ten názov do budúcnosti ponechajú. Samozrejme, že som im ho nechal, vždy sme mali v pohode vzťahy a ja som si nový Elán zakladať nechcel. Zavolali si k sebe novú partiu, to už boli skúsení muzikanti. Gabo Szabo bol lepším bubeníkom ako Zdeno, Martin Karvaš bol špičkový klávesák, takže to bolo v pohode. Autorsky to bol tiež jeden z vrcholov Elánu. Vtedy vznikli pesničky, ktoré sú dodnes hitmi, ako Sestrička z Kramárov, Bosorka a podobne, chalani to mali našliapnuté. Občas ma volali profesor a považujem tak trochu aj za svoju zásluhu, že som ich naučil skladať... (smiech). Nemám k druhej zostave Elánu nejaké pocity závisti. Robil som si svoje a nebol žiadny problém.

Jeden z blogerov ma požiadal, aby som vám odkázal, že keď sa prvýkrát vážne zaľúbil, fungoval na pesničke Voňavky dievčat. Čo s vami robia takéto informácie?

Toto sú presne veci, pre ktoré to robím, ktoré ma držia nad vodou, keď to už mám takto povedať. Naozaj, strašne často sa mi stáva, že za mnou prídu ľudia a hovoria mi, že sa trebárs pri pesničke Ak nie si moja milovali, ľúbili sa a podobne. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko vzniklo na základe tej pesničky detí. (smiech) To je super, bomba, o tom je tá sláva. Pri muzike ma stále drží to, že sú ľudia, ktorí na mojich pesničkách vyrastali, mali a majú ich radi. Človeka to strašne poteší.

Neskrachoval som, ale ani som situáciu nevyužil

Po revolúcii ste začali podnikať. Prečo vzniklo štúdio Relax?

Všetko moje podnikanie je vlastne z núdze cnosť. Keď som odchádzal z Elánu, bol som naštvaný na všetkých „nájomných" muzikantov a komplikácie, spojené s tvorbou a nahrávaním. Už vtedy som začal robiť muzikály, tak som sa snažil byť do čo najväčšej miery samostatný, aby som nebol odkázaný na iných. Preto som ako jeden z prvých začal používať všetky tie výdobytky modernej techniky, sekvencery, automatických bubeníkov, nakúpil som ich za strašne veľa peňazí...

Mali ste tak strašne veľa peňazí?

Nepostavil som si barák, jazdil som na starom žiguláku, tak som si na tieto nástroje našetril peniaze. Nábytok nám našťastie kúpili babky, takže som mohol šetriť. (smiech)

Vráťme sa k Relaxu.

Vadil mi princíp vtedajších nahrávacích štúdií, celé to bolo úradnícke, boli tu len tri, tak som mal predstavu, že si postavím vlastné. Vymyslel som si ho najmä kvôli robote aj s kolegom, zvukárom Jožom Krajčovičom. Požičal som si na tú dobu neskutočné peniaze, jedenapolmilióna. Aby štúdio prežilo, musel som ho prenajímať. Nahrávali sa tam albumy Riša Müllera, Paľa Haberu, Fontány pre Zuzanu 2 a 3, nahrávali tam Karel Gott, Marika Gombitová... To zariadenie v ňom možno nebolo najstopercentnejšie a najdrahšie na svete, ale bolo schopné nahrať to, čo bolo treba a bolo tam príjemné prostredie. To tam zostalo dodnes. Ale už ho neprenajímam, lebo každý má svoje štúdio doma...

Koľko trvalo, kým ste tú pôžičku splatili?

Neviem presne, ale prvých päť rokov som občas nemal ani na chlieb. Fakt som niekedy uvažoval, že ho predám. Bol vtedy útlm muziky, moc sa nekoncertovalo, mnohí pozerali otvorenými očami na západ a slovenské kapely tu neboli až také zaujímavé. Kšeftov bolo málo a tak som bral všetko, čo sa dalo. Reklamy, všelijaké znelky a hovadiny, čo ma vôbec nebavili, ale musel som ich robiť. Potom som začal robiť hudbu do kreslených filmov a to ma celkom bavilo, aj keď to bolo náročné a nebolo za to veľa peňazí. Keď som to všetko splatil, investoval som nejaké peniaze aj do kapiel, ktoré sme sami vydali.

Keďže ste začali s podnikaním po revolúcii, budete vedieť zhodnotiť, či sa podmienky pre podnikateľov postupne lepšia.

Na začiatku to bolo také trochu pionierske, boli tu zvláštne predstavy o tom, ako sa to má robiť. Vtedy u mňa trebárs nahrávala nejaké kapela z Čiech, dal som jej faktúru a dodnes ju nezaplatila. Takýchto prípadov bolo dosť veľa, bolo to ako na divokom Západe. Zo strany finančných inštitúcií vtedy nebolo možné dostať úvery, ja som si ho vzal tiež len tak, že som sa cez známych dostal k riaditeľovi banky, presvedčil ho, daroval mu všetky svoje platne, podpísal niekoľko plagátov a tak ďalej. Podnikanie bolo hrozné a legislatíva umožnila, že tu vzniklo dosť bohatých ľudí, ktorí vedeli vtedajšiu situáciu využiť. Mnohí, čo to nedokázali, skrachovali.

Vy ste boli v ktorej kategórii?

Niekde medzi. Neskrachoval som, ale ani som to nevyužil. Moje podnikanie je podnikanie v úvodzovkách. Poviem príklad - ak niekto vyrobí dobré topánky, môže ich vyrábať viac a viac a tak ich predávať vo väčšom množstve. Ja mám však štúdio a deň má len dvadsaťštyri hodín, čiže viac som nahrávať nemohol, aj keby som chcel.

Mohli ste si postaviť ďalšie.

Na to som nemal peniaze. (smiech) V tomto som bol obmedzený.

Som skôr pravičiar

Sú tie podmienky dnes lepšie?

Ja si myslím, že situácia sa zlepšuje, hlavne v poslednom období. Za minulej vlády sa ekonomično a prístup k podnikaniu zlepšili, napríklad v oblasti daní. Dúfam, že sa to udrží, hlavné je, aby sa to nepokazilo. Relatívne sa tu dá fungovať. Mne tu však vadí najmä jedna vec - máme strašne vysoké odvody pre stredných a malých podnikateľov.

Jožo Ráž podporuje Mečiara, o vás nie je známe, kde ste politicky zaradený. Takže?

K politike sa zásadne nevyjadrujem, je mojou občianskou záležitosťou, koho volím. Ale som skôr vpravo, keď už sa o tom bavíme. Na strane druhej - a dnes som to už hovoril - chápem, že pre mnohých ľudí je náročné byť šťastný v takomto kapitalistickom prostredí.

V roku 1996 ste sa vrátili späť do Elánu. Opäť bolo počuť hlasy, že ste sa potrebovali zviditeľniť, lebo ste strácali popularitu a podobne.

Úprimne - o popularitu som naozaj nikdy nejako moc nestál. Nie som ten typ, ktorý si farbí vlasy a robí 2.JPGšou na verejnosti, aby bol v novinách. Som rád, keď moje pesničky spieva trebárs niekto iný, preto ich skladám. Často sa ma pýtajú, či mi to nevadí. Naopak, mňa to teší a som pyšný, že dokážem napísať hity aj iným. Návrat do Elánu bola náhoda, keď si chalani vymysleli, že urobia turné k pätnástemu výročiu profesionálnej dráhy. V rámci toho tam pozvali všetkých bývalých členov Elánu, aby sme urobili nejaký program. Niektorí nemali záujem, ja som si povedal, že prečo nie, veď sme sa nerozišli v zlom. Spravili sme to, sadlo nám to, už sa ani nehralo toľko koncertov ako v minulosti, tak mi to vyhovovalo, lebo som si aj naďalej mohol robiť svoje projekty. Na pódiu sa mi s nimi hrá dobre, spájame príjemné s užitočným. A pomohlo to aj Elánu, od roku 1999 sú myslím všetky hity Elánu odo mňa. (smiech)

Milión za Elán je adekvátna suma

Čo váš živí? Tantiémy, večierky...?

No, keď to zrátam, je to tak pol na pol. Polovičku tvoria tantiémy a druhú polovicu všetko ostatné dokopy. Vystúpenia s Elánom alebo samostatne, spoločenské alebo podnikové akcie, ktorým sa nebránim, to je, ako sa hovorí, na chleba. Ono sa to nazbiera. Nie je to také, aby človek vyskakoval, ale môžem si kúpiť slušné auto a mám kde bývať.

Jožo Ráž mi tvrdil, že Elán pod milión nehrá, a ak vystupuje iba v dvojke s Janom Balážom, pýtajú od stopäťdesiattisíc vyššie. Myslíte, že sú tie sumy adekvátne?

To je otázka ponuky a dopytu. Buď za takú a takú sumu ideme alebo nejdeme. Ale myslím, že tie ceny sú adekvátne. Samozrejme, že keď chodím hrávať sám, tá cena je nižšia.

Ten milión nejde členom Elánu ako čistý honorár, sú v tom aj ostatné náklady. Koľko vám reálne ostane?

To je rôzne. Ja dostanem viac ako bubeník. (smiech) Za koncert má u nás normálny muzikant niečo medzi dvadsať až päťdesiattisíc, ja, Jožo a Jano trochu viac...

Ako bigbiťák robíte aj muzikály, stvorili ste s Petrom Nagyom a Beátou Dubasovou platňu pre deti, dokonca máte na konte ezoterický album. Prečo tie úlety do iných žánrov?

Lebo som skladateľ a baví ma to. Dokonca som vyštudoval vážnu hudbu, možno aj na ňu časom dôjde. Keď má človek za sebou jeden projekt, je dobré zabrúsiť do iného, kde to funguje inak a vyskúšať si to. Vždy je to však na základe nejakého nápadu alebo objednávky. Nemám čas vymýšľať si vlastný projekt, urobiť ho a potom ho niekde predávať. Chvalabohu je to tak, že robím na „spoločenskú" objednávku. Tak to bolo v prípade detských vecí, ktoré vymyslel Julo Kinček, na ezoteriku ma oslovilo vydavateľstvo, ktoré sa takej hudbe venuje...

Aj vás to bavilo alebo šlo najmä o peniaze?

Všetko, čo v tomto smere robím, ma musí baviť. Robiť pre peniaze už chvalabohu nemusím. Kedysi, keď som mal dlžoby na štúdio, som musel. Teraz už nie.

Niektorí vám vytýkajú pokrytectvo, že ste na jednej strane kritizovali Superstar a na strane druhej ste im na objednávku zložili finálovú pieseň.

To je zase o tom, že som skladateľ. Prečo by som im nezložil pesničku? Šlo o objednávku televízie. Tých, čo sa tomu vtedy venovali, sa to trochu možno aj dotklo, s Lacom Lučeničom sme si to neskôr vysvetlili. Vzniklo to úplne náhodne, bol som na dovolenke v Taliansku a volali mi, že sa robí pesnička na finále formou konkurzu a či by som do toho nešiel. Na konkurzy som zvyknutý, povedal som si, že prinajhoršom spravím pesničku a použije sa niekde inde. To sa stáva bežne, že nie všetko, čo spravím, sa práve niekam hodí. Koľkokrát sme aj v Eláne robili na jeden text viacero melódií, vybrala sa iná ako moja a tak mi zostala.

Vraj vám ju ale STV nezaplatila.

Keď vznikne pesnička, neplatí sa za ňu. Zarába až vtedy, keď sa vysiela alebo sa vydá na CD, vtedy prídu tantiémy. Som zvyknutý, že urobím pesničku a tá musí byť hovadsky dobrá, aby sa vysielala, aby som za ňu niečo dostal. Ľudia si pritom myslia, že vymyslím skladbu a hneď za ňu dostanem peniaze. V podstate celý život súťažím. Každá moja pesnička je vlastne tender. Je totiž otázkou, či sa uchytí v rádiách alebo si ľudia kúpia CD, dovtedy z nej nemám ani korunu. K tej Superstar - pesnička vyhrala konkurz, boli tam nejaké prísľuby, ale nakoniec sa nedostala na CD a nemal som za ňu ani korunu. Dovtedy, kým sme sa nedohodli s inou interpretkou (Monikou Zázrivcovou, pozn. autora), tá to naspievala, vydali sme singel a z tantiémov sa už niečo vrátilo.

Čo pripravujete?

Je to rozdelené na viac smerov - teší ma, aj keď sa o tom na Slovensku nepíše, že sa mi ako prvému Slovákovi podarilo preraziť v Prahe s muzikálom Jack Rozparovač. V Prahe mám už aj ďalšie ponuky, riešime to. Uvažuje sa aj o muzikáli Fontána pre Zuzanu, o ktorom sa hovorí už roky, ale až teraz to naberá konkrétnejšie kontúry. S Elánom robíme nové pesničky na album, aj keď nám to trvá trochu dlhšie, budúci rok by malo byť aj turné a popri tom si robím nejaké vlastné projekty. Sľúbil som skladbu Věre Martinovej, Tweens, Karel Gott ma už niekoľko rokov naháňa, aby som mu niečo spravil, takže ak mi vyjde čas, urobím to. (smiech)

Nejaký váš sólový projekt nebude?

Rád by som spravil akési unplugged turné so živými nástrojmi, so sláčikmi a podobne, ale to sú zatiaľ len predstavy, sny a vášne.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 430
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 549
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 11 249
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 031
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 778
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 569
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 073
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 193
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu